Kráľovná môjho srdca

12.kapitola- (Ne)šťastný návrat

Úsvit bol ešte ďaleko, keď Magdaléna otvorila oči a posadila sa na posteli. Chrbát mala stuhnutý od tvrdého slamníka a nohy ju boleli z dlhej jazdy. Vedela však, že nemôžu dlho vyspávať a tak pomykala za plece Mary, ktorá ledva vedela otvoriť oči.

            „Musíme ísť. Do večera chcem byť doma.“, svižne vyskočila z postele a na dlhú plátennú košeľu si navliekla cestovné šaty, ktoré boli pokryté vrstvou špiny z cesty. Mary sa tiež postavila a obliekla a potom si s únavou opäť sadla na postel. Magdaléna si zatial prstami prečesala dlhé vlasy a splietla ich do hrubého pevného vrkoča. Do rúk schytila batôžtek a vyšla z izby. Mary ju nenasledovala. Vrátila sa späť do izby. Mary ležala na posteli a driemala. Magdalénu to rozzúrilo. Prišla k posteli a potiahla ju za ruku tak silno, že sa dievča okamžite ocitlo na nohách.

            „Odpustite, pani.“, zašepkala a už bola Magdaléne v pätách.

            „Nechcem byť zlá, len sa chcem dostať domov ešte dnes a ty to musíš chápať.“, ostrý tón akým to povedala sama nespoznávala. Nezvykla byť prísna, ale cítila strach, čo sa odrazilo aj na jej správaní. Mary jej neodpovedala, hlavu mala sklonenú a v tichosti kráčala po chodbe zahalenej tmou. Schody zvládli len inštinktívne. Na prízemí svietili sviečky ešte od večera a hostinský spal rozvalený na stole, pred sebou mal poukladané kôpky mincí.

            „Chamtivec.“, odfrkla Magdaléna a nemilosrdne ním zatriasla. Okamžite sa vzpriamil a automaticky k sebe pritiahol mince. Keď zbadal, že nad ním stojí ona, zahanbil sa a pomaly sa postavil.

            „Želáte si, milady?“, poklonil sa a rukou ukázal na jeden zo stolov, „Ráčte si sadnúť. Jedlo vám hneď prinesiem.“, povedal a zmizol vo vedľajšej miestnosti.

            Magdaléna s Mary sa usadili za sčernelý stôl posiaty prachom a škvrnami od jedla, ktoré už pravdepodobne nešli vyčistiť. Nečakali dlho a z miestnosti sa vynoril hostinský, ktorý držal v rukách misu plnú jedla. Položil ju pred nich na stôl spolu s džbánom vína. Až teraz si Magdaléna uvedomila aká je hladná. V žalúdku jej hlasno zaškvŕkalo a tak sa rýchlo pustila do jedla. Jedlo bolo znamenité. Vyvažovalo všetky nedostatky ich ubytovania. Chlieb bol čerstvý a mäkký, maslo voňavé a med sa lial ako tekutý jantár. Víno bolo sldké a podľa všetkého ničím nezriedené. Keď dojedli, hostinský sa vrátil, aby odniesol riad. Magdaléna mu do ruky strčila mincu a on sa poklonil tak hlboko, až sa hlavou takmer dotkol zeme. Bolo nepochopiteľné ako to s jeho postavou dokázal, ale Magdaléna si pomyslela, že hostí vo svojej krčme asi nemáva mnoho.

            „Prichystaj nám kone!Vyrazíme.“, prikázala Magdaléna a do pohára si ešte naliala trochu vína.

            „Ako poviete pani, aj keď cestovať v tomto počasí by som vám neodporúčal. V noci nasnežilo a len Boh vie, kde je cesta.“, povedal to milo, ale Magdaléna si nebola istá či to myslel úprimne alebo chce len zskať zákazníkov na ďalšiu noc.

            „Nemôžme sa zdržiavať. Pôjdeme a budem veriť, že sa nám cestou nič nestane.“

            „Ako si želáte.“, povedal a ponáhľal sa splniť príkaz.

            Práve svitalo, keď sa dva kone s jazdcami zahalenými dlhými plášťmi a šerom vydali na cestu. Kone sa prepadali do snehu a kráčalo sa im ťažko. Putovali popri lese, tam kde tušili, že by mohla byť cesta. Magdaléna sa celý deň triasla od zimy, ale keď zbadala dym stúpajúci spoza kopca, v očiach jej zažiarila radosť. Je doma. Konečne uvidí tých, ktorých ľúbi. Nedbala a kopla koňa do slabín. Ten tryskom vyrazil vpred a zastavila ho až na úpätí kopca, z ktorého bolo vidieť jej domov. Do očí jej vystúpili slzy. Iný by povedal, že jej domov nie je krásny. Bol ošarpaný a starý. Potreboval by opraviť, ale na to neboli peniaze. Ale aj tak ho milovala, aj tak sa jej zdal najhonosnejší a najkrajší na svete, pretože tam mohla byť sama sebou. Nemusela si dávať pozor na slová, nemusela byť oblečená podľa poslednej módy. Vedela, že tam môže byť obyčajným dievčaťom, ktoré má okolo seba milujúcu rodinu.