Kráľovná môjho srdca

31.kapitola- Strata

Aj napriek tomu sa s tým však nedokázala vyrovnať. Stále myslela na posledné dni v paláci a žalúdok jej zvierali nepríjemné pocity. Bývalo jej zle a nechcelo sa jej žiť, nechcela vidieť Laurencovu usmiatu tvár, keď jej hladkal bruško, ktoré sa po Vianociach už jasne črtalo pod šatami. Už to vedeli všetci a tešili sa, že Stokesay bude mať malého dediča. Aj napriek tomu všetkému si Magdaléna dieťa obľúbila. Vždy keď bola sama zhovárala sa s ním a hladkala si bruško a spievala jemné piesne. Rozprávala dieťatku o Laurencovi, jeho oteckovi, ktorý ho tak veľmi ľúbil. A občas jej z očí vyšli slzy a padali na jemnú látku šiat napnutú na brušku. Keď ju našla Dorin v slzách, vždy jej dohovárala:

            „Znovu plačeš? Snáď chceš utrápiť seba a ublížiť tomu malému? Vzchop sa, pozri ako sa Laurence teší a ty stále chodíš ako bez duše."

            Magdaléna vždy len mykla plecami a sľúbila, že sa polepší. Nechcela aby jej bábätko trpelo. Keď ho nosila pod srdcom asi štvrtý mesiac, podľa Dorininých výpočtov, začala pomaly chystať pre dieťatko výbavičku. Šila drobnú košieľku, chcela ju dokončiť a ísť si ľahnúť. Cítila sa zvláštne, bábätko bolo nezvyčajne pokojné, akoby ju nechcelo rušiť, ale ona aj tak pociťovala v bruchu nepríjemné napätie. Priložila si naň dlaň a zľahka ho pohladila. Vtedy v podbrušku zacítila ostrú bolesť. Zaťala zuby a vyčkala kým bolesť pominie. Pomaly sa postavila a vykročila k dverám, aby zavolala na Dorin. Kráčala zhrbená, oboma rukami zvierala látku šiat a po čele jej stekal studený pot. Otvorila dvere a musela sa prichytiť o ich rám, inak by spadla na zem.

            „Dorin?", zakričala hlasno a keď pocítila, že je niečo mokré steká po nohách, podvihla si sukňu a výkrik jej zastal na perách. Rozplakala sa a pozerala na krv, ktorá špinila dlážku.

            „Dorin!", skríkla hlasom plným hystérie a bezmocne sa zosunula na zem, silno sa pridržiavajúc dverí.

            Dorin vybehla na poschodie, ťažko dýchala a keď zbadala Magdalénu sediacu pri dverách zovrelo jej srdce. Pribehla k nej a Magdaléna sa jej zúfalo chytila.

            „Dorin, čo sa to deje, pomôž mi prosím...", biele pery sa jej pohybovali, ale slová čo vravela boli takmer nečujné.

            „Pošlem niekoho po pomoc a hneď som späť.", povedala vo dverách a bežala späť dole schodmi. Magdaléna na chvíľu stratila vedomie a keď opäť prišla k sebe bola vo Philipovom náručí a niesol ju k posteli.

            „Laurence...", zašepkala, ale on neprišiel, nechytil ju za ruku, ani jej nevravel že ju ľúbi. Philip ju položil do rozostlanej postele a na čelo jej priložili studený obklad. Onedlho sa bolesť vrátila znovu a pocit  obrovského tlaku napokon poľavil a Magdaléna sa prepadla do prázdnej a bezútešnej temnoty.

            Otvorila oči a celé telo ju bolelo. Pri každom nádychu, cítila ostrú bolesť v bruchu a tak radšej dýchala plytko. Laurence bol pri nej. Nevidela ho, ale cítila jeho prítomnosť a tak vyslovila jeho meno. Celkom tichúčko, ale on bol okamžite vedľa nej, pohladil jej vlasy a chytil jej studenú dlaň.

            „Magdaléna, modlil som sa, aby sa ti nič nestalo.", povedal a kľakol si vedľa postele. Ona k nemu s námahou otočila tvár a keď videla jeho priam hmatateľné trápenie, zvraštila tvár.

            „Moje dieťa. Čo sa stalo s  bábätkom?", pokúsila sa posadiť, ale bolesť bola príliš silná a vrátila ju naspäť do vankúšov.

            „Je mi to tak ľúto, Magdaléna.", povedal. Prečo to musel byť práve on, kto je poslom zlých správ? „Teraz však musíš veľa odpočívať. Ty musíš vyzdravieť. Počuješ, musíš!", povzbudzoval ju.

            „Zomrelo?", spýtala sa a hlas mala priškrtený.

            Prečo sa to musela pýtať? Nechcel odpovedať na jej otázky, nie, keď bola možnosť, že otcom bol on.

            „Magdaléna, náš synček bol mŕtvy už pár dní. Keby si oňho neprišla, zabilo by ťa to.", tie slová mu ťažko prechádzali cez pery, stískal ich do tenkej čiary a bál sa, že sa mu Magdaléna zblázni pred očami. No ona len prikývla a z kútika oka jej vytiekla slza, ktorá stiekla na vankúš.

            „Možno je to takto lepšie.", povedala, ale ani sama neverila pravdivosti vlastných slov.

            „Takto nevrav.", napomenul ju Laurence a ľahol si na posteľ vedľa nej. Oproti nemu vyzerala ako smrť, biela tvár sa jej strácala v bledých perinách.

            „Bola to jeho vôľa, Laurence.", pošepla a obrátila k nemu tvár. „Nechcel, aby si sa trápil."