Kráľovná môjho srdca

6.kapitola- Temnota dvora

Izabelu pochovali ešte v ten deň vo Westminstri v Londýne vedľa jej malého bratčeka, Kataríninho a Henrichovho prvého syna. Izabela zomrela po ôsmich dňoch od svojho narodenia. Katarínu na pohreb doviezli na nosidlách, nakoľko jej telesný a duševný stav nedovoľoval prirodzený pohyb. Kráľ nestál počas obradu pri svojej žene. Celú dobu bol v pravej lodi katedrály, čo najďalej od Kataríny. Veľa londýnčanov sa prišlo rozlúčiť s malou princeznou, ktorú dosiaľ ani nevideli. Niekoľkým sa podarilo zahliadnuť jej malé telíčko oblečené v snehovobielych volánoch a čipkách, ktoré boli symbolom nevinnosti.

            Po omši, prvú odniesli von kráľovnú a postupne sa vyprázdnila celá katedrála. Nikto si nevšimol postavu, ktorá až doteraz bola v tmavom kúte bočnej lode. Kráľ zostal v chráme sám. Pomaly vyšiel pred oltár, kde na stupienku bola umiestnená drobná truhlička s jeho dcérkou. Padol na kolená a pohladil jemné líčka, ktoré boli chladnejšie než mramor. Slzy mu tiekli po lícach, ale nehanbil sa za ne ani ako muž, ani ako kráľ. Potreboval dostať zo svojho vnútra všetky pocity a trápenia, ktoré mu zväzovali dušu. Nebolo však celkom jasné, či plače za stratenou dcérou, alebo za tým, že mu osud opäť nedoprial syna. Kľačal tam, ešte dlho, až kým jeho dcéru nepochovali do krypty. Potom zmizol v londýnskych uliciach. Na hlave mal kapucňu dlhého plášťa, takže bol skrytý a chránení pre pohľadom zvedavcov. Úzke ulice Londýna páchli ako tá najhoršia stoka, z okien vylievali odpad priamo na ulicu, kde sa zvyšky povaľovali až kým neprišiel dážď. Henrich teraz nič necítil, mestský vzduch mu pripadal sviežejší ako ten čo sa šíril dvorom. Dvor smrdel rovnako, ba horšie, nie však odpadom, ale klebetami, intrigami a neprajnými rečami. Bál sa, čo sa bude vravieť teraz. Budú kolovať reči, že nie je schopný zabezpečiť pre ríšu mužského potomka? Akú autoritu bude mať v očiach ľudí kráľ, ktorý nevie zabezpečiť budúcnosť dynastie? Keď nad tým začal premýšľať, zúril. Cítil nesmierny hnev. Preklínal tých, ktorí dojednali jeho sobáš s tou Španielkou, ktorej v posledných dňoch nevedel prísť ani len na meno.

            V uliciach vládol ruch. Nedávny pohreb bol rozoberaný na každom kroku. Klábosili o ňom susedy, aj muži sa zmenili na klebetníkov a predbiehali sa v tom, kto povie, že bol bližšie k rakve princeznej. Z ich rečí vyžarovala morbídnosť, priveľmi sa vzrušovali udalosťami, ktoré by si zaslúžili len tiché smútenie. Niekde zaplakalo dieťa. Kráľ sa strhol, okamžite sa otočil za plačom. Uvidel na priedomí stáť muža, ktorý v náručí držal malé chlapča. Vonku už bola chladno, blížila sa zima a vietor bol severný, ale dieťa nebolo oblečené dostatočne teplo. Ale smialo sa. Aj jeho otec sa smial a dívali sa na ženu, ktorá vešala bielizeň a pri tom spievala starú anglickú pieseň. Kráľa nohy niesli samé. Ani netušil ako sa ocitol na priedomí a prihováral sa mužovi a chlapčekovi.

            Keď odchádzal pobozkal dieťa na čelo a jeho otcovi povedal:

            „Buďte vďačný za tento poklad, pretože iní sa ho nikdy nedočkajú.“, z opaska odopol mešec, plný zlata a podal ho mužovi. Na hlave mal stále kapucňu, takže muž nevedel, kto je tajomný darca. Kráčal preč hrdo, ale vnímavé oko v chôdzi videlo smútok a utrpenie, ktoré ho trápilo.

            „Veď to bol kráľ.“, povedal muž prekvapene a zdvihol dieťa nad hlavu. Žena prestala spievať a pristúpila k svojmu mužovi.

            „Určite sa mýliš. Kráľ má teraz iné starosti, iste sa ti naňho len podobal...“ 

            Koncom novembra začalo husto snežiť, čo znemožnilo dvoru prechod do Windsoru. Znovu nikde necestovali a zostali v Hampton Courte. Bol nezvyk, aby dvor počas roka necestoval, ale okolnosti to tak zariadili. Kráľovnine tehotenstvo, nešťastný pôrod a smrť malej princeznej, vzal z dvora noblesu. Plesy sa nekonali, kráľ nechodil na lovy a v Kataríniných komnatách opäť zavládlo ticho a ponurá atmosféra.  Farebné šaty odložila na spodok truhlice a opäť sa obliekala do pochmúrnej čiernej. Ani princezná Mária ju nevedela rozveseliť. Mnohokrát jej sedávala na kolenách, alebo behala po izbe a veselo švitorila, ale úsmev, ktorý sa objavil na tvári jej matky bol nešťastný a oči zostávali vyhasnuté. Z pôrodu sa ešte celkom nezotavila a nenabrala späť silu, ktorú stratila. Blížilo sa Narodenie Pána, ale namiesto osláv a večierkov bol palác tichý. Budú to smutné Vianoce, pomyslela si Magdaléna a hľadela von oknom na poletujúce snehové vločky, ktoré pomaly sadali na nádvorie.

            „Vaše Veličenstvo,“, začala váhavo a hlavu mala sklonenú. Ostatné dvorné dámy, okamžite stíchli, aby im neušlo ani slovo. „Mohla by som na sviatky cestovať domov? Chýba mi rodina, ešte som bez nich nebola tak dlho.“, slová ticho šepkala, aby ich nezachytili zvedavé uši.

            Kráľovná od nej odvrátila tvár a uprela pohľad niekde na kamennú stenu. Zdalo sa, že premýšla a potom pokrútila hlavou.

            „Magdaléna, nechcem vám nič prikazovať, ale žiadam vás ako žena, ktorá vo vás našla priateľku a vernú spoločníčku, ostaňte so mnou a po Vianociach sa spýtam kráľa o povolenie na váš odchod z dvora.“, tmavé smutné oči sa upreli na Magdalénu a ona vedela, že jej rozhodnutie nezmení.

            „Budem rada, keď s vami budem tráviť čas.“, povedala to pokorne a bezvýrazne, ale kráľovná vedela, že ju jej rozhodnutie trápi. Vedela, že sa jej cnie, ale bála sa, že bez toho stvorenia, ktoré na začiatku takmer nenávidela, by to teraz bolo neznesiteľné.

            Katarína sa zdvihla zo stoličky a zamierila k posteli. Magdaléna sa postavila, aby pomohla kráľovnej uložiť sa do postele. Keď sa pri chôdzi pozrela na zem, videla, že za kráľovnou zostáva krvavý šrám na podlahe.

            „Vaše Veličenstvo, krvácate.“, povedala vystrašene a to už okolo boli zhŕknuté všetky dievčatá.

            „To nič nie je. Občas sa mi to stáva.“, povedala kráľovná, ale hlas sa jej triasol. Magdaléna jej pomohla rozopnúť šaty, vyzliekla jej spodnú košeľu, špinavú od krvi a hodila ju do ohňa. Až potom jej podala čistú a šla po lekára. Ten ju vyšetril, dlho boli v miestnosti sami, kým lekár vyšiel a oznámil dvorným dámam, že kráľovná spí. Dievčatá sa rozišli, každá do svojich izieb. Magdaléna šla s Claire, už dlho nemali príležitosť sa dobre porozprávať. Hovorili o všetkom možnom, rozvíjali rozhovory o plytkých veciach, o móde, nových láskach, ale témam, ktoré všetkých sužovali sa vyhýbali ako čert krížu. Claire sa smiala, ale jej smiech bol zvláštny. Magdaléne sa zazdalo, že aj ona má nejaké správy, o ktoré sa zatiaľ nepodelila. Až nakoniec z nej horko ťažko vyšlo:

            „Zajtra odchádzam Magdaléna.“, spravila krátku pauzu, potom sa nadýchla a pokračovala. „Idem domov na Vianoce a hneď po Troch kráľoch sa vydávam. Už sa na dvor nevrátim. Môj muž si to neželá, ako som ti už spomínala. Odchádzam ďaleko od Londýna. Jeho panstvo leží ďalej ako Carlise až na severe Anglicka, niekde v Cumbrii. Budeme na hraniciach so Škótskom, och Magdaléna, vieš si predstaviť ako je to ďaleko? Už ťa nikdy neuvidím.“, namiesto radosti, ktorú by mala cítiť pred nadchádzajúcim sobášom sa cítila osamelá, akoby všetko strácala. Magdaléna ju objala a tiež jej vyhŕkli slzy.

            „Nie, tak nehovor. Ešte sa veľa krát stretneme. Môžme sa navštevovať, keď budeme mať obe vlastné rodiny.“, povedala, aby Claire upokojila, ale ani sama neverila, že sa  niekedy stretnú. Dlho do noci sa preto zhovárali, využívali každú chvíľu na všetky zvedavé otázky, ktoré ich trápili, ale na niektoré ani jedna z nich nevedela odpovedať. Keď Magdaléna od nej odchádzala, oči sa jej zatvárali únavou. Želala si byť čo najskôr vo svojej posteli. No len čo za sebou zavrela dvere svojej komnaty, priskočila k nej Mary:

            „Niekto sem doniesol list, pani.“, povedala a v tvári mala váhavý výraz. Nevedela od koho mohla Magdaléna list dostať, ale aj keď ju zožierala zvedavosť, nevedela čítať. Čakala, že ho Magdaléna otvorí a ona sa dozvie niečo zaujímavé, ale ona ju mávnutím ruky poslala spať. Na list poriadne ani nepozrela.  Až keď osamela, prezrela si ho pod svetlom sviečky a zistila, že nesie kráľovu pečať.