Posol smrti [DOKONČENÉ]

Prvá časť

Prebudil ho nepríjemný kvílivý zvuk, z ktorého mu tuhla krv v žilách. Nikdy nič podobné nepočul, nevedel preto, k čomu by sa dal prirovnať. Drásal mu ušné bubienky, rukami si ich zakryl v nádeji, že hlas tým aspoň trochu stlmí. No vôbec to nepomáhalo, zvuk bol stále jasný a zreteľný. Útroby mu zvieral nepríjemný pocit, srdce mu bilo na poplach a hrozilo, že vyskočí z hrudného koša.

Namáhavo sa zodvihol z postele a váhavo sa vydal hľadať jeho zdroj. Prechádzal opusteným a zanedbaným starým panstvom. Kedysi to bývalo prekrásne miesto, honosné siene s vysokým stropom boli zaplnené nádherným vyrezávaným nábytkom. No nábytok spráchnivel alebo bol ukrytý pod veľkými bielymi plachtami, zdobená omietka opadávala a namiesto nej sa na stenách tvorila pleseň. Panstvo bolo dlho opustené, a tak sa na ňom podpísal neúprosný zub času.

Len nedávno sem prišiel Tristan s kamarátmi. Od začiatku z toho nemal dobrý pocit a teraz sa mu to len potvrdilo. Už po príchode ich tu čakalo nemilé prekvapenie v podobe starého pána, predstavil sa, ako Angus a býval vraj komorníkom jeho predkov. Nemal kam by inam šiel, tak zostal bývať tu. Celé roky tu žil sám v rozpadajúcom sa sídle, snažil sa zachrániť, čo sa dalo. Možno by mu mal poďakovať, ale niečo sa mu na ňom nepozdávalo – nedôveroval mu a mal z neho zlý pocit. Veď ktorý normálny človek by zostal bývať v cudzom dome a navyše bez dovolenia?

Preklínal ten deň, keď sa nechal presvedčiť na tento bláznivý výlet. Vraj to bude skvelé dobrodružstvo hovorili. Nahlas si odfrkol – to, teda bolo! Barabizňa, v ktorej pravidelne niečo nefungovalo, všade samý prach a myši. A, ako čerešnička na torte – široko ďaleko tu nebol nikto. Najbližšia dedina bola vzdialená dobrých dvadsať kilometrov, a to ste sa tam dostali len v prípade, že vám prialo počasie. Pretože cesta bola len obyčajná prašná o nejakej asfaltke ste mohli maximálne tak snívať.

Jeho kroky dospeli až k dverám, za ktorými sa nachádzali strojci tohto šialeného nápadu. Opatrne a potichu pootvoril dvere, na posteli spokojne odfukovali dve postavy. Pokrútil hlavou, nechápal, ako v tomto hurhaji môže niekto spať.

Urobil ešte niekoľko ďalších krokov, keď tu zrazu svetlá začali blikať až zhasli úplne. Zavládla naprostá tma, poslepiačky blúdil chodbami, rukou sa pridržiaval stien. Potkol sa a veľa nechýbalo, aby spadol a rozbil si ústa. Čo ho však vyľakalo bol ten zvuk. Hlasné zamraučanie – prudko odskočil, vydesený na smrť. Našťastie sa ukázalo, že to bol len Angusov kocúr. Ďalší dôvod k tomu nemať ho rád, neznášal tie chlpaté čudesné stvorenia, omnoho bližší mu boli psi.

Zahol doprava a konečne začal rozoznávať známe obrysy. Ešte jedny dvere a bude v kuchyni. Cez veľké okná sem presvitalo dostatok svetla, takže poľahky zo šaflíku vylovil baterku. Sviečky a baterky boli strategicky rozmiestnené po celom panstve, pravidelne tu vypadával prúd, ale nie len ten, ale aj teplá voda.

Rozhodol sa, že prehľadá všetko. Bude hľadať pokým nenájde zdroj toho hluku. Prechádzal miestnosti, jednu za druhou, ale nikde nič neobvyklé nevidel. Akurát vyrušil pár myší a do vlasov nazbieral množstvo pavučín. Začínal mať toho plné zuby, niekto si z neho určite vystrelil - v duchu preklínal toho vtipkára.

Keď jeho obhliadka skončila neúspechom snažil sa sám seba presvedčiť, aby pokračoval v hľadaní vonku, na to bol ale príliš veľký zbabelec. Zaliezol si, teda do postele a cez hlavu si pretiahol paplón ako malé dieťa, ktoré sa snaží ukryť pred bubákom číhajúcim v skrini. Všemožne sa snažil zastaviť ten pretrvávajúci kvílivý zvuk. Do uší si napchal vatu, čo našiel v kúpeľni, ale nič nepomáhalo. Zdalo sa mu akoby ten hlas vychádzal z vnútra... z vnútra jeho hlavy.

Prebudilo ho až slnko, ktoré mu nepríjemne svietilo do očí. Pretrel si ich a ospalo pozrel na hodinky, bol najvyšší čas vstávať. Prespal raňajky, a keď si nepohne zmešká aj obed, na znak súhlasu mu bolestne zaštrkalo v bruchu.

Ponáhľal sa do jedálne, schody dolu bral po dvoch, pod jeho váhou škrípali a vŕzgali. Rýchla sprcha ho síce trochu vzpružila, ale aj tak sa na ňom podpísala prebdená noc. Netušil kedy zaspal či ho premohla únava alebo konečne ustal ten zvuk.

„Spachtoš sa nám konečne zobudil, už sme mysleli, že prespíš celý deň," ozval sa od stola posmešný Bryanov hlas. Vôbec mu neprekážalo, že rozpráva s plnými ústami.

Požiadal komorníka o trochu kávy a prisadol si k svojim kamarátom, ktorí sa bezostyšne napchávali obedom. Jedno sa starému Angusovi nedalo uprieť, bol to skutočne skvelý kuchár. Všade navôkol sa znášali lákavé vône, z ktorých sa mu zbiehali slinky. Stôl sa prehýbal pod všakovakými dobrotami.

„Dobré ránko, ako si sa vyspal?" Zapojil sa do diskusie ďalší hlas o poznanie prívetivejším tónom. Malá blondínka mu venovala nesmelý úsmev, Tara bola nový objav jeho najlepšieho priateľa. Veľmi rád vyhlasoval, že to je láska jeho života, mimochodom, bola už tretia za tento rok. Bryan bol záletník, aj keď on by oponoval a tvrdil, že je skôr milovník, alebo že nemal zatiaľ šťastie a nenašiel tú pravú.

„Ako som sa vyspal?! Celú noc tu niečo kvílilo, aby si vedel nebolo to vôbec vtipné, Bry!" Vyštekol rozčúlene a pošúchal si strhanú tvár. Potreboval kávu, veľa kávy. Odpil si poriadny dúšok z hrnčeka, ktorý pristál priamo pred ním. Horúca tekutina ho príjemne zahriala, stekala mu dole hrdlom a zanechávala po sebe horkastú pachuť.

„Vôbec neviem o čom to hovoríš, my sme nič nepočuli však, Tara?" Tváril sa dotknuto a nechápavo zároveň. Všetky pohľady sa obrátili na blondínku, pripojil sa aj komorník zrejme ho zaujala táto téma.

Dievčine bola náhla pozornosť značne nepríjemná, oči mala uprené do svojho taniera, ako by jej on mohol poskytnúť správnu odpoveď alebo ju snáď zachrániť. „Nie, nič sme nepočuli," zamumlala potichu.

Tristan sa ďalej vypytoval no nič nové sa nedozvedel, roztržito si prehrabal vrabčie hniezdo na hlave a pustil sa do jedla. Mechanicky prežúval nevnímajúc chuť, s plným bruchom mu to snáď bude lepšie myslieť.