Už len deň a letím za svojím snom. Neuveriteľné. Neverila som, že táto veta bude niekedy reálna. To by nebola Lý, keby nepreruší moje premýšľanie. „Ahh! Čo potrebuješ?" Zvýšila som tón hlasu na Lý, ktorá nechápala, čo sa deje. „Stalo sa niečo, keď si taká naštvaná?" Spýtala sa potichu. „Nie, len si ma prerušila v mojej zasnenej chvíľke." „Prepáč, ale potrebujem vedieť, či si už pobalená a nachystaná." Vyzvedala. „Ako vidíš nie som, pretože má niekto potrebu ma otravovať." Ukázala som na kufor, ktorý bol ešte stále prázdny. „Vidím, že nie som sama na tom tak zle." Tento krát mi ukázala ona jej kufor. Vážne bol prázdny, úplne prázdny. „Keď mi už voláš, pridám aj Miu a pozrieme sa ako je na tom ona." „Okej." Hneď ako Lý odsúhlasila pridanie Mii do nášho skype hovoru, to Mia zdvihla. „Láska, nejde ťa vidieť." Kričala Lý do mikrofónu, ako keby jej nejde aj zvuk. „Načo ma chcete vidieť? A Lý nekrič prosím. Chcem ísť do USA bez poruchy sluchu. Ďakujem." Pošeptala na záver Mia, čo ma rozosmialo. „Si už nachystaná, pretože my so Sarah nie." „Uuu, ono to vie hovoriť aj potichu. Nie, nie som. Mala som už ja niekedy niečo skôr hotové ako vy dve?" „No Lý, myslím že odpoveď máme jasnú." Zvráštila som čelo. „Dievčatá, my tri a výlet? Bad Joke!" Oznámila Mia a ukončila svoju existenciu v našom skupinovom hovore. „Ona nás zrušila!" Znovu kričala Lý. „Prestaň kričať, lebo ťa zruším aj ja!" Tento krát som kričala ja. „Dobre, ticho. Môžem niečo povedať?" „Veď stále niečo hovoríš." Praštila som sa do čela. „Už ani s tebou sa nedá rozprávať. Idem sa baliť." „Konečne!" Zvolala som s radosťou v hlase. „Počkaj!" Nič som nehovorila iba som čakala, čo ju zase šibnuté napadlo. „Zajtra s nami bude letieť moja teta Daniela, ale neboj sa vystúpi tam kde budeme mať medzipristátie." „Dobre už sa zľakla, že budeme mať dozor." Chystala som sa ukončiť hovor, ale niečo ma napadlo. „A prečo tam vlastne ide?" „Ide za prácou. Má tam navrhnúť nejaký dom." „Dobre, ahoj." Rozlúčila som sa a Lý tiež. „Ahoj." Nechápem, prečo mi to nenapadlo, že tam bude určite cestovať za prácou. „Moje blonďavé chvíľky sa rozširujú, pomoc!"
„Ďalej." Odpoveď som venovala mamine stojacej za dverami. Prišla do izby so zvedavým výrazom. „Už si zbalená?" „A vieš že nie si prvá, ktorá sa ma to pýta." Mama si sadla pri kufor a ako každá matka mi začala kontrolovať veci. „Zbalila si si aj lieky?" „Aké lieky, veď nie som na nič alergická." „No, občas si myslím, že si alergická na mňa. Ale teraz nehovorím o liekoch na alergiu ale proti nevoľnosti." „Oh, skoro by som zabudla. Ešte že ťa mám." Chcela som jej dať pusu na tvár, ale predbehla ma. No jej pusa nesmerovala na tvár ale na pusu. „Nie, mami! Na pusu nie! To nemôžeš, to môže iba môj priateľ!" „Žiadneho nemáš!" Týmto ma dostala a to doslovne. Nevedela som ako jej mám nato odpovedať. „Ako vieš?" „Viem. Poznám tvoju náladu, keď si zamilovaná. A toto zamilovaná nálada nie je!" Nestačila som sa diviť. Dnes moja mama láme rekordy. „Ty ma poznáš lepšie ako ja samú seba." „Hm, možno preto sa volám mama." „Dobre mama moja. Radšej mi povedz, či si spokojná s tým, ako sa tvoja dcérka pobalila na výlet, na ktorom chce ostať do konca života a už sa nevrátila do tejto narnie." „Dávaj si pozor na jazyk, lebo ťa nakoniec tvoja mama nakoniec z tejto narnie nikam nepustí!" Ignorovala som to a začala zapínať kufor. „Aj ja ťa ľúbim mami. Príde sa so mnou rozlúčiť aj ocko, alebo mu to práca nedovolí?" Sadla som si vedľa mami a čakala na jej odpoveď. „Bohužiaľ nepríde, ale mám ti odkázať že si to máš užiť a dať si pozor!" Neprekvapilo ma to. Naozaj. Ocko je pomaly viac v práci ako doma. „Dobre teda." Hľadela som do zeme. „Nebuď smutná, keď prídeš domov všetko nám pekne porozprávaš. A som si istá, že ocko bude viac zvedavý ako ja." Pri zamyslení nad maminou vetou som sa musela pousmiať. „Už ste sa dohodli s babami o všetkom?" Mama mi venovala ustarostený pohľad. „No, vlastne viem iba to, že zajtra odlietame a že letí s nami teta Daniela." „A o koľkej odlietate?" Odbehla som k počítaču a napísala Mii. „Moment, hneď sa spýtam." Na šťastie, Mia bola online a hneď odpísala. „O 5:00 odlietame a na letisku máme byť o 2 hodiny skôr a ešte cesta na letisko to je ďalšia hodina, takže ťa opúšťam v noci o 2:00." „Predstav si že o 5:00 odlietam a keď tam priletíme v LA bude ešte len 14:00 a tu už 23:00" Mamina asi nerátala s časovým posunom, bolo to vidieť na jej pohľade. „Takže mi nevolaj cez noc prosím." „Dobre pokúsim sa a teraz už choď spať, pretože za pár hodín sa ti splní sen." Mala pravdu. Aj v tom, že sa mi splní sen, a aj v tom že za pár hodín odlietam. „Dobrú noc zlatko." Zhasla svetlo v mojej izbe. „Dobrú noc mami."
1:45
„Prosím povedz, že som nezaspala!" Vystrelila som z postele a začala šialene behať po izbe. „Nie, nemaj strach. Ešte je len 1:45. Máš krásnych 15 minút na prípravu." Bežala som do kúpeľne a odpovedala mame. „Ani nevieš ako mi odľahlo! Prosím daj mi všetko pobalené k dverám. Potom to už iba znesiem dole a naložím do auta, ďakujem." „Dobre, nestresuj hlavne, pretože si niečo zabudneš!" V tom som začala premýšľať nad každou vecou, či ju mám zbalenú. „Moc mi nepomáhaš upokojiť sa!" Oblečená a nachystaná som prišla už do izby. „Ja už som radšej ticho teda." Mama sa postavila a začala mi brať veci. „Vieš, že som to tak nemyslela." Pomohla som jej a spoločnými silami sme doniesli všetky moje veci dole. „Už sú tu!" Kričala som po mame s radosťou. „A kto vás tam vlastne vezie?" Spovedala ma v strese mama. „No, teta Daniela predsa. Keďže letí s nami." Videla som na mame, že sa upokojila, keď som jej pripomenula, že s nami letí aj teta Daniela. Už sa otvárali dvere a v nich stála nadšená Mia, Lý a teta Daniela. Ich cieľ boli všetky moje veci. Predsa sa len ponáhľame. Objala som mamu na znak rozlúčenia. „Ahoj mami, mám ťa rada!" „Aj ja teba zlatko, dávaj si pozor!" Vedela som, že to smeruje k "niagárom" tak som radšej čo najskôr nasadla do auta.
Letisko
Prešli sme všetkými kontrolami, ktoré na tomto letisku asi existujú. Prajem si, aby som už sedela v tom lietadle. Teta Daniela vybavovala posledné veci okolo leteniek a letu. Dokonca nám zariadila letušku, ktorá jej ubezpečila, že sa bude o nás starať, keď ona vystúpi. „Tak dievčatá, môžeme ísť." Prehlásila teta Daniela. „Konečne!" Zdôraznila Mia, ktorá už spala po stojačky. Vypadala celkom vtipne. Pomaly sme sa začali presúvať do lietadla. „Nečakala som, že to lietadlo bude také veľké." Šeptala som babám. Všetky sa mi začali smiať. Ešte aj teta Daniela. „No čo, nemôžem zato, že som ešte nikdy neletela lietadlom." Môj preslov prekazila letuška, ktorá je povinná nám povedať niečo o bezpečnosti a tak. To by som nebola ja keby si nedám slúchadlá do uší. Videla som, že ukazuje dýchaciu masku. To bolo asi posledné, čo som postrehla. Zrazu letuška odišla. Dala som si dole slúchadlá a venovala som sa babám. „Tak čo, aký bol monológ letušky?" Bohužiaľ túto otázku postrehla aj teta Daniela, ktorá sedela za nami. „Ty si ju nepočúvala?" „Ale áno, počúvala, len sa pýtam ako sa to babám páčilo." Mala som čo robiť aby som tam nevybuchla od smiechu. Ja neviem moc dobre klamať. Zachránila ma našťastie Mia. „Môžete byť ticho prosím? Snažím sa tu zaspať." Lý sa začala smiať. „Áno, ak nechcete byť ovracaní, tak buďte ticho." To už sme sa smiali všetky okrem Mii. Tej do smiechu nebolo, chúďa. „Miááá?" „Čo je Sarah?" „Ale, keď budú rozdávať jedlo mám ťa zobudiť, že?" „Taká zbytočná otázka." Zavrela späť oči. „Okeeej, chápem." Potom už bolo ticho. Lý a Mia spali. Teta Daniela čítala časopis a ja som počúvala slúchadlá a užívala si môj prvý let.
„Miá, už sa ti to nesie." Mia sa prebudila s úsmevom na tvári, ktorý jej zmizol hneď po tom ako zistila že jej je nevoľno. A už len bežala smer wc. Nevedela som či mám za ňou bežať, smiať sa alebo jesť to, čo doniesla letuška. Už sa prebúdzala aj Lý s otázkou smerovanou na mňa. „Kde je Mia? Nehovor že na wc." Hodila na mňa taký pohľad, že všetko jedlo čo som mala v ústach zo mňa vyletelo od smiechu. „Že som sa teba niečo pýtala." Už som mohla konečne Lý odpovedať, keďže som už mala prázdne ústa. „No, pozri sa. Je tu jedlo a Mia tu nie je. Takže, kde asi tak môže byť? Jedine na wc. A mám pocit, že tu to jedlo bude s nami dlhšie ako Mia." „Ježíš, prestaň! Ja z teba nemôžem. Idem sa radšej pozrieť na Miu. A ty to tu radšej uprac než príde letuška a spýta sa kto tu zvracal." Poslúchla som Lý a upratala som si neporiadok, ktorý nebol len podo mnou, ale aj na mne. Cítim sa trochu trápne. „Kde sú dievčatá?" Po všetkom dianí ma začala spovedať aj teta Daniela. „Mii je zle a Lý ju išla skontrolovať." „Ah, to dievča asi nemá rado lietanie čo?" „Vyzerá to tak, že nie. Teda až nato jedlo. Teta Daniela, nevieš kedy už bude to medzipristátie?" Teta si nachvíľu ku mne sadla. „Možno za nejakých 10 minút, prečo?" „Pretože by som chcela ísť na wc keď lietadlo stojí." „Haha, chápem. Neboj sa, zachvílu sa dočkáš." Už prichádzali Mia s Lý, tak si išla teta presadnúť späť na svoje miesto. „To rada počujem." Usmiala som sa. Baby si sadli a všetci pozorne počúvali letuškin hlas. „Medzipristátie North Carolina!" Pri tejto vete som sa musela usmiať, keďže je to rodné mesto Nasha. Stáli sme tam asi hodinu. Dokiaľ všetci nastúpili a vypočuli si monológ letušky. To trvá, no. Samozrejme som stihla ísť aj na wc a potom som zaspala. Konečne. No nie na dlho. Zobudila ma Mia, ktorá sa zobrala niekam preč. Nechápala som to nebežala, takže na wc asi nešla. Ale aj tak som sa tam išla pre istotu pozrieť, pretože ma žiadne iné miesto nenapadlo, kde by mohla byť. Blížil som sa k dverám wc, ktoré som sa chystala otvoriť, ale niekto ma predbehol. Z wc vybehlo malé dievčatko, ktoré za sebou nezavrelo a bežalo si sadnúť späť na miesto. Ako som sledovala to malé dievčatko niekto do mňa stihol vraziť. Počula som iba „Prepáč." V tej sekunde mi moja zvedavosť nedala a musela som sa pozrieť, kto to bol. V tú chvíľu som sa zahladila do tých najkrajších modrých očí. Tie oči mi boli tak povedomé, ale nedovolili mi pozrieť sa na celú tvár toho človeka. Náš očný kontakt bol tak silný. Možno sme tam stáli len pár sekúnd, no mne to pripadalo, ako večnosť, najkrajšia večnosť. Už som to nevydržala a odolala som nášmu pohľadu. Keď som si uvedomila, že vidím tie krásne vlasy a oči, v ktorých sa utápam, ľutovala som, že som nepočúvala letušku, ako sa používa tá prekliata kyslíková maska. Panebože dýchaj Sarah, dýchaj. V hlave mi prebehlo toľko myšlienok, že to môj mozog nestíhal spracovávať. Hlavne tie modré oči a celkovo Nasha Griera!
Túto časť venujem mojej kamarátke Nike, ktorej ďakujem za podporu♥! Dúfam, že sa časť páčila.
Thanks<3