„Tá kniha je úžasná!" vykríkla Carmen po pätnásty raz, odkedy sme si sadli k stolu na terase. Slnko nám pražilo na hlavy, vzduch bol svieži, obloha azúrová – krásny obrázok, keby sa vo vetre neniesol závan konca sveta. „Až sa hnevám sama na seba, že má moja latinčina toľko medzier."
Napriek takzvaným medzerám prelúskala počas troch dní dve tretiny knihy. Odhadla som to správne – hovorilo sa v nej o existencii pôvodnej dimenzie, kde boli jednotlivé svety prepojené. Veľká časť sa venovala opisu týchto krajín, ich podnebiu či zvykom pred a po Prvej vojne. Opisovala príchod Victora, patróna ľudského rodu, a Adama, vodcu rodu démonov, aj keď v texte ich označovali ako tí, ktorí nenesú znak, a tí, ktorí nesú znak. Znakom asi mysleli čokoľvek, čo sme dnes považovali za démonickú črtu.
S nohami pod zadkom a zhrbenými plecami som sa rýpala v zelenom rizote. Nechcelo sa mi ho jesť. Netušila som, či pre jeho farbu, chuť alebo svoju blbú náladu. „Skús ju hodiť Rogerovi pod nohy. Možno sa zľakne a utečie."
„Čo ti sadlo na nos?" spýtala sa ma Al so šalátom nabodnutým na vidličke na polceste k ústam. Ju zjavne nedeprimovalo jej vlastné jedlo.
„Počúvajte toto." Cam prechádzala prstom po stránke. „Victor bol medzi ľuďmi milovaný vďaka... spravodlivosti a... starostlivosti, ktorú im prejavoval. Ibaže, hm, jednoducho sa nesprával rovnako aj k démonom," dodala a mávala rukou, čo bolo znamenie, že prekladala text veľmi voľne. „Súdil ich prísnejšie." Obrátila list. „Démoni oslovili svojho pána. Adam ich videl ako rovnocenných a dožadoval sa nápravy. No Victor poukazoval na nevýhody, ktoré mali ľudia oproti démonom. Naliehal, že si zaslúžia prísnejšie tresty." Zamračila sa. „V tom sa nemýlil, nie? Je to, ako porovnávať jablko s ananásom." Čítala ďalej, tentoraz v tichosti. Občas sa presunula k iPadu a pritom si písala poznámky.
„Už som pribrala dve kilá," ozvala sa Christie s plnými ústami. Pchala do seba jednu šišku za druhou. Džem jej stekal po prstoch. „A je mi to jedno."
„Vieš, že to zhoršuje tvoju kondíciu?" podotkla som.
Odfrkla si a niečo jej vyletelo z úst. Našťastie bola otočená tak, že nás tým nezasiahla. S červenejúcimi lícami si dôkladne oblízala prsty a našla v batohu vreckovky. „Nemôžem za to. V strese sa prejedám a vďaka apok – "
„Ehm, ehm," odkašľala si Carmen. Po tom, ako nedávno prekonala ďalší panický záchvat, nám zakázala používať v jej prítomnosti slovo apokalypsa.
Blondínka prekrútila oči. „Vďaka tomu-čo-nesmieme-menovať som neustále v strese. Pokiaľ sa o tom dozvie mama, zabije ma."
„Ak to nestihne apoka –"
„Ehm!"
Odložila som svoje rizoto – rozhodla som sa, že za moju nechuť mohli všetky tri faktory zároveň – a vydolovala z tašky zošit s démonmi. Ja som v strese kreslila. Náš vodný démon mal asi najkrajší portrét zo všetkých.
„Bojovalo sa päťdesiatdeväť dní," ozvala sa Carmen znovu. „‚Tí, ktorí niesli znak, mu podľahli. Vzali moc im danú a obrátili ju naruby. Znetvorení zvnútra a teraz už aj zvonku prelievali krv tých, s ktorými kedysi spolunažívali. Otec sa obrátil proti synovi, sestra proti bratovi, priateľ proti priateľovi.'"
„Sestra proti bratovi? Súrodenci môžu pochádzať z rôznych druhov?" opýtala sa Christie a natlačila si do úst ďalší veľký kus šišky.
„Prirodzene. Ak je jeden rodič človek a druhý démon, šanca, že bude dieťa jedno či druhé, je päťdesiatpercentná. Nič ti však negarantuje, že budú obe deti to isté. Môžu byť jednakého druhu a mať odlišné schopnosti alebo črty. Môžu to byť dvojčatá a pritom bude jedno človekom a druhé démonom. Aj dvom ľuďom sa môže narodiť démon a naopak, pokiaľ má jeden z rodičov v línii démonickú či ľudskú krv. Alebo ak ich gény nie sú kompatibilné."
„Ako to dopadlo?" spýtala som sa pre zmenu ja.
„Adam vyhral." Cam vrátila ukazovák na stránku. „‚Krvou pokropený stál nad priateľom, vlastným znakom zmenený na netvora. Pleť priehľadná a bledá, oči ako rubíny, prsty zakončené ostrými pazúrmi a zuby špicaté a vycerené ako tie u divokého psa.'" Pozrela sa do iPadu, do poznámok a dodala: „Vyhral, no nezabil ho. ‚Ťažká hmla obklopila mužov a z jej vnútra vychádzali hlasy. Obaja skončili na kolenách, odsúdení.'"
Naklonila som sa ponad stôl a zbadala v texte tú istú latinskú frázu, ktorá ma zaujala i naposledy. Eram quod es, eris quod sum. „Čo to znamená?"
„Ja som... Nie. Bol som, čo si ty... Áno. Bol som to, čím si ty, ty budeš tým, čím som ja. Boli to Adamove posledné slová Victorovi, než ich rozdelili. Každého vykázali do iného sveta, kde majú naveky pykať za svoje skutky. ‚A viac jeden druhého neuvidia, kým nenastane harmónia'. Victorovým trestom bol večný chaos, Adamovým večné utrpenie – nech to znamená čokoľvek. Hm, Victorova zem sa nazývala Kaelum. Caelum s c je latinský výraz pre nebesia či oblohu. Irónia alebo zámer?"
„Vie sa, kde skončil Adam?"
„V pekle." Nasúkala si knihu do vaku a vymenila ju za krabičku cestovín s červenou omáčkou. Do nosa ma udrel silný pach koriandra a bazalky.
„Dámy!" začula som v diaľke Ryana. Tri dievčatá sediace pri susednom stole sa rozchichotali, keď sa ich opýtal, či si môže požičať stoličku.
Christie, s lícami ako škrečok, sklonila hlavu a energicky prežúvala.
Kým som sledovala blížiaceho sa Ryana, okolo terasy prešiel Casey a moja pozornosť bola rozptýlená. Cez plece mal prehodený batoh, v jednej ruke držal knihu, v druhej zelené jablko. On zaručene dodržiava matkinu prísnu výživu.
Blondínka zastonala. „To je ďalší dôvod, prečo ho neznášam." Zachmúrene sa dívala na brata, zatiaľ čo zápasila so zvyškami jedla v ústach. „Bol to jeho a mamin hlúpy nápad prejsť na zdravú stravu."
„Myslela som, že ste to robili kvôli otcovi," poznamenala Alexandra. „Nemal nábeh na infarkt?"
„A tiež ti trénerka gymnastiky vyčítala, že priberáš," dodala Cam.
„Čušte! Kedy ste ma stihli tak dobre spoznať?"
Odpoveďou na jej otázku bol ich spoločný smiech. Ten sa, aspoň na Christinej strane, skončil v okamihu, keď sa Ryan natiahol po poslednej šiške na jej tanieri. Plesla ho po ruke a on sa urazene stiahol.
„Nemôžeš byť stále hladný," namietla Al. Vzápätí sa začervenala, ako keby tie slová nemienila vysloviť nahlas. „O-obedoval si s ostatnými futbalistami."
Vyceril na ňu biele zuby v širokom lišiackom úsmeve. „Som chlapec vo vývine. Spotrebujem veľa jedla."
Obe s Christie sa na ňom zachichotali – čo bolo normálne pre blondínku, ale nezvyčajné u Alexandry. Cam reagovala presne tak, ako Cam reagovala vždy – zagúľala očami a ešte k tomu zavrtela hlavou.
Presunula som k nemu rizoto. „Tu máš."
Ani sa nepýtal, čo to bolo, len ho začal nasávať. Za iných okolností by na tom nezáležalo ani mne. S Ryanom sme bývali obaja ako chlapci vo vývine.
„Čo kreslíš?" Pár lyžíc ryže a mäsa ho nemohlo umlčať nadlho.
Al sa ku mne nahla. „To je tvoj zošit démonov." Začítala sa do poznámok. „Vodný démon, vodné gule, manipulácia vody aj dažďa. Po smrti sa premenil na vodu? Kedy si sa s ním stretla?"
Aspoň desiatykrát som obtiahla ceruzkou jeho figúru. Moja kresba sa blížila od detailnej k prekombinovanej. Nevedela som s tým prestať. Bola som kúsok od toho, aby som si na nasledujúcu stranu nakreslila Caseyho tvár.
Obzrela som sa za ním. Srdce mi vyletelo do krku, keď som mu pohliadla do očí. Od toho nešťastného dňa som sa mu vyhýbala a on ma nekontaktoval. Stretávali sme sa takto, na diaľku. Niekedy som sa naňho iba smutne dívala, inokedy som sa pred ním ukrývala, ledva na seba narazili naše pohľady.
Ako dnes. Zbabelo som sa odvrátila.
„Pred pár dňami. O nič nejde." Necítila som sa na vymýšľanie dômyselnej historky a z pravdy veľa nezostalo, keď som z príbehu odstránila Caseyho.
„A čo znamená toto?" Alexandra ukázala na poznámku na okraji. „Vodou proti elektrine? Pokúsila si sa proti nemu použiť paralyzér?"
Nespomínala som si, čo ma viedlo k zaznamenaniu tých slov. Ibaže teraz, s odstupom času, som na ne hľadela z inej perspektívy.
„Šla vodou proti elektrine." Srdce sa mi silno rozbúchalo. „Neprišiel si po mňa!" Vyskočila som do stoja, až sa stolička za mnou zakolísala. „Musím... Hneď som... Vrátim sa!" Bez vysvetlenia som letela skrz nádvorie k lavičke, na ktorej sa Casey zhýbal nad otvorenou knihou.
Ako som sa od nich vzďaľovala, hoci mi šumelo v ušiach a obklopovali ma desiatky cudzích hlasov, zachytila som Ryanovu otázku: „Môžete mi konečne povedať, čo je ten chalan zač?"
„Nikto dôležitý," odvrkla mu Chris. „Čoskoro ju záujem oňho prejde."
Vnútro sa mi zovrelo. S dvihnutou hlavou som však kráčala ďalej, aj keď som mala chuť vrátiť sa a hádať sa s ňou. No za čo by som vlastne bojovala?
Sotva naňho dopadol môj tieň, upriamil sa na mňa.
„Si si vedomý toho, že tá kniha nemá ani sto strán?"
„Stodesať v tejto edícii." Zatvoril Alicu a plesol ňou o lavičku. „Očividne sa u mňa vyvinula porucha sústredenia. Čítam to dookola, ale nedokážem z toho vytiahnuť žiadnu užitočnú myšlienku. Sú to čisté nezmysly."
„Veď práve. Nie všetko v živote dáva zmysel."
Nakrčil čelo. „To je vážne pointa knihy?"
Sadla som si vedľa neho, natiahla si nohy a prekrížila ich v členkoch. Potom som odvetila: „Ako to mám vedieť? Pripomínam ti vari učiteľku angličtiny?"
Hľadel na mňa, akoby naďalej čakal serióznu odpoveď. Len čo to pochopil, rozosmial sa. Napätie v jeho ramenách sa uvoľnilo a s ním atmosféra okolo nás i zvieranie v mojom bruchu.
„Som pokrytec," skonštatovala som. Nedalo sa o tom pochybovať. „Ty si sa k môjmu statusu postavil bez predsudkov. Ja som utiekla. Aj po tom všetkom, čo si mi o sebe povedal. Veľmi ma to mrzí. Neviem si predstaviť, ako by som dopadla ja, keby rodičia nevedeli, čo som zač."
„Nie si pokrytec," šepol, nespúšťajúc zrak z mojich očí, čím sa automaticky znížila úroveň mojej schopnosti počúvať. „Zachoval by som sa rovnako, ak by som najprv nedostal šancu osamote nad tým pouvažovať. Potrebovala si čas."
„Aj tak je mi to ľúto. Nikdy si mi neublížil, práve naopak." Zahryzla som si do pery, aby som si zabránila v úsmeve a znela aspoň trochu vážne. „A keby si bol naozaj nebezpečný, Sally a Carmen by to dávno mali za sebou."
Znovu sa rozosmial a ja som sa neubránila vlastnému smiechu. Mrzelo ma, že som do našej veselej bubliny musela vniesť závan reality.
„Ten démon šiel po tebe. Prečo?"
„Niekedy, keď chceš žiť bezkonfliktný život, naštveš viac ľudí – bytostí –, než keď sa o to aktívne snažíš." Svoj hlas kontroloval, lenže pevne zatínal ruky. Prekryla som ich dlaňami a jeho stisk sa zaraz uvoľnil. Tiež som to robievala, keď som mala dojem, že som neovládala vlastný hnev. V takých momentoch mi mama chytila ruky a pohladila ma.
Nežný dotyk je náročnejší ako ten, ktorým chceme ublížiť, hovorievala. Mysli na to. Buď nežná.
„Kto ho poslal?"
Neprestával sa dívať na naše spojené ruky. „Netuším, čo je tá ženská zač. Viem len, že je nebezpečná. Chcela, aby som sa k nej pridal. Odmietol som. Najviac ju naštvalo, že som sa pokúsil tých, ktorí sú pod jej vplyvom, vziať so sebou." Zatiaľ čo rozprával, obrátil ruky a naše dlane sa dotkli.
„Ako..." navlhčila som si pery, „a-ako vyzerá?"
„Krátke hnedé vlasy, čierne oči, tmavšia pleť, vysoká... Na prvý pohľad je vidieť, že je na nej niečo divné. Nebezpečné. Neľudské."
„Dopekla," hlesla som a zvesila hlavu.
„Ty ju poznáš?"
„Nemala som tú česť stretnúť sa s ňou, no viem, o koho ide." So zrakom upretým na naše ruky sa ku mne vrátil obraz iskier prechádzajúcich medzi jeho prstami. Už fakt, že čiernou energiou rozprášil ghúla na popol, bol dostatočným dôkazom jeho moci. Ak oňho démonka prejavila záujem, musel byť schopnejší, než som si vôbec vedela predstaviť. S námahou som prehltla, ale neodtiahla sa. „Beriem to tak, že ani ty nie si fanúšikom apokalypsy."
„Apokalypsy? O čom to hovoríš?"
Dvihla som hlavu i obočie. „Tá démonka s najväčšou pravdepodobnosťou plánuje privolať koniec sveta. Ona a jeden jej komplic. Myslela som si, že to vieš. Že ti prezradila, na čo sa chystá, keď sa ťa pokúšala stiahnuť na temnú stranu. Hoci je pravdou, že nevieme naisto, či za tým stoja oni. V každom prípade, niekto ju plánuje privolať. Alexandra tomu stále neverí, ale –"
„Carry," zavrčal a zaťal mi prsty do predlaktí. V očiach mal divoký výraz a srdce mu tĺklo tak bláznivo, až som sa obávala o jeho zdravie.
„Prepáč. Zabúdam, že nie všetci sa s tou myšlienkou tak zžili."
Pustil ma. Zložil si hlavu do dlaní a lakťami sa oprel o kolená. Chcela som ho utíšiť. Dotknúť sa ho. Pohladiť. No bála som sa, že ak začnem, neprestanem. „Prečo si myslíš, že za tým stojí ona a ten upír?"
„Naznačil, že ho do mesta priviedli veľké plány. Svet rozpadávajúci sa na kúsky – taký typ plánu." Tentoraz som ja zovrela päste. „Prenasledoval ma celý život. Doslova. Rodičia sa ma vzdali, aby ma pred ním ochránili. Viní ich zo straty rodiny i z vlastnej premeny. Zabil moju nevlastnú mamu. Rozhodne sa chystal zabiť mňa. Lenže niečo sa zmenilo."
Opäť sa vystrel a čosi z jeho predchádzajúcej frustrácie sa vyparilo.
„Mohol ma odstrániť. Viackrát, odkedy prišiel do Moon Bay. No namiesto toho ma presviedča, aby som sa k nemu pridala. Niečo odo mňa chce. Netuším čo." Mykla som plecami, ale nezbavilo ma to napätia. „Nezmením však názor. Netúžim sa im pomstiť. Pomsta je nezmyselná. Minulosť nezmení. Nezmení ani budúcnosť. Zmení teba. Staneš sa tým, čím boli tí, ktorí ti ublížili."
Zo zamyslenia ma vytrhol dotyk. Zľahka mi prešiel prstom po hrane tváre a šepol: „Mrzí ma to." Nedíval sa mi do očí, mračil sa a v hlase sa mu odrážal smútok. „Mrzí ma, čím si si prešla. Čím si stále prechádzaš."
„Na tom nezáleží. Dôležité je zastaviť apokalypsu."
„Povedz mi o tom viac."
Mlčala som a ohrýzala si spodnú peru.
„Môžem vám pomôcť. Ty vieš, že môžem," dodal ráznejšie. „Nech ti ani nenapadne žiadať ma, aby som to ignoroval. Nie som človek," pripomenul mi zlostne. „Na rozdiel od Alexandry či mojej sestry – čo mi pripomína, že nás dvoch čaká veľmi vážna konverzácia."
„Casey –"
Umlčal ma dvihnutou rukou. „Tvoj svet je aj mojím svetom. Snažil som sa zostať mimo neho. Ver mi, že som pre to urobil maximum. Okolnosti ma i tak stiahli späť. Pokiaľ by som teraz nič neurobil... Bola by to aj moja vina."
„Caaarryyy!" Christin neadekvátne ostrý hlas ku mne prenikol cez celé nádvorie. Všetci štyria stáli na okraji terasy. Cam si prekrížila ruky na hrudi a ústa stiahla do priamky, zatiaľ čo Ryan – v rovnakom postoji – sa mračil.
Vstala som. „Máš pravdu. Nemôžem rozhodovať za teba." Tie slová mi šli z krku ťažko. „Niežeby som si dokázala predstaviť, ako vás s Carmen udržíme v jednej miestnosti," dodala som s humorom, no jeho to nezasiahlo. Zavrtela som sa pod jeho intenzívnym pohľadom. „Príď dnes večer ku mne. Poviem ti, čo vieme." Ustupovala som. „Je to druhé poschodie, byt číslo dvadsaťdva."
Prikývol. Nezdalo sa, že by k tomu mienil niečo dodať, a tak som odišla.
* * *
Bez námahy som vykryla jej úder. Pevne som ju uchopila za zápästie, skrútila jej ruku za chrbtom – silno, ale opatrne – a zvrátila hlavu na stranu. Odhalila som zuby a zavrčala. „Si mŕtva. Znovu."
Pustila som ju a Alexandra odo mňa uskočila. Zhlboka dýchala nosom, obočie krčila k sebe a nespokojne špúlila pery. Jej srdce bežalo maratón.
„Ešte raz."
Zahnala sa po mne roztrasenou päsťou. Nevyšlo jej to. So zakňučaním sa ohnala druhou rukou. Bez účinku. Väčšmi zvraštila čelo a útoky zopakovala. Čím viac sa snažila, tým menej jej to išlo. Zľahka som do nej drgla. Pri ústupe sa potkla o vlastnú nohu. Zapišťala a potom zastonala, pretože si udrela zadok. So zrakom upreným k zemi si trela kostrč a určite bojovala so slzami.
Premohla som frustráciu a vrátila sa do stredu bojového poľa. Odstrčili sme na stranu jedálenský stôl a urobili si z môjho bytu telocvičňu.
„Christie. Obrana."
Blondínka si o seba pošúchala dlane, zaskákala na špičkách, zakrúžila plecami, zapraskala kostičkami na rukách. Zaujala postoj a sledovala ma ostrým zrakom. Pomaly vydýchla. Vykročila som doprava a ona sa za mnou otáčala. Zastala som a vykročila na opačnú stranu. Bola dobrá, keď šlo o priame údery. Zablokovala päste aj kolená a párkrát výkopy. V jej malom ľudskom tele prekvitala sila. Len jej myseľ sa ľahko rozptýlila.
Urobila som výpad. Zastavila ho. Päsť. Koleno. Úskok. Vyletela som na ňu celým telom, ako to robievali démoni so silou, no bez techniky. Nechala ma vraziť do nej a urobili sme pár krokov vpred – vzad pre ňu. Zaprela sa do zeme. Objala som ju a stisla. Jednoducho ma schmatla za tričko a dvakrát vykopla. Raz zasiahla stehno, na druhý pokus ma trafila do podbrušia. Nekrotila svoju silu. Zakázala som im to. Potrebovali trénovať naplno. Moje zovretie poľavilo, na čo ma udrela lakťom medzi lopatky. Klesla som na kolená.
Jej nadšené zvýsknutie sa zmenilo na ston. Podrazila som jej nohy. Svižne sa prekotúľala a pokúsila sa vstať, ale pošmykla sa jej noha.
„To sú tie dve kilá navyše."
„To nie je pravda! Máš klzkú podlahu!"
Vykopla som. Úspešne ma zastavila a vzápätí sa vrhla do útoku. Ako vždy, ledva som ju naštvala. Chcela ma zasiahnuť nohou zboku. Pridržala som jej lýtko a hodila ju na zem. Chytila som jej hlavu a predstierala útok kolenom.
„Práve ťa tie dve kilá stáli nos. Carmen, útok."
Čarodejnica sa na mňa vrhla so zapálením. Odklonila som jej útoky, až na ten posledný, keď ma prekvapila ohnivými iskrami, ktoré ma primäli ustúpiť. Na rozdiel od Christie sa netešila predčasne. Hneď po mne vyštartovala päsťou. Chytila som jej predlaktie a skrútila jej pažu za chrbát. Predkom som ju pritisla k stene. Vo voľnej ruke vyčarovala veľkú ohnivú guľu a vyslala ju proti mojej tvári. Pustila som ju. Záklonom dozadu som sa vyhla jej mágii, no keďže sme nežili v Matrixe, moje kolená to nevydržali a skončila som na lopatkách.
„Christie útočí!" Než doznel jej výkrik, sedela mi na bruchu a oháňala sa päsťami. Nasmerovala som úder k jej rebrám. Nejako vytušila môj plán. Zrazila mi ruky dolu a hranou dlane zasiahla môj nos.
Cez slzy v očiach som do nej sotila. Vyšlo z nej ťažké uf a jej váha sa zo mňa stratila. Vyskočila som do stoja a vykopla. Ako zázrakom zachytila moje chodidlo vo vzduchu. Sila toho nárazu ju hodila späť na chrbát. Vtom sa ku mne prirútila Al a zovrela ma tenkými pažami.
Medzi Christie a mnou sa zjavila Carmen. Rukami opísala obrovské kruhy a vzápätí ma tesne obkľúčil ohnivý prstenec.
„Myslím, že sme vyhrali," vyhlásila so spokojným úsmevom.
„Obetovala by si Alexandru?"
„Občas sa musíš obetovať pre vyššie dobro," zamumlala čiernovláska za mnou a Carmen súhlasne prikývla.
Zasmiala som sa. „Fajn, tentoraz vám to uznám."
Christie vstala. Tvár mala červenú a vlasy jej trčali do strán. „Myslím, že mi niečo dlhuješ," vypľula zo seba zadýchane.
„Nepreháňaj to. Keby som ťa chcela zabiť, dávno by si klopala na nebeskú bránu." Jej reakcia – ruky prekrížené na hrudi a našpúlené ústa – ma prinútila dodať: „Okej, bola si dobrá." Zvraštila som čelo. „Možno až príliš."
Namiesto toho, aby sa zaškerila alebo dala akokoľvek inak najavo hrdosť na seba samu, si zahryzla do pery a presunula sa k pohovke. „Je tu niečo, o čom som sa vám doposiaľ nezmienila." Vyložila si nohy na stolík, ale dívala sa dolu. Al si k nej prisadla a povzbudivo jej položila dlaň na koleno. „Myslím, že sa... že sa u mňa... Prejavuje sa u mňa prvá schopnosť."
Všetky tri sme na ňu hľadeli, ako keby jej narástla druhá hlava. Toto bolo... veľké. Veľmi veľké. Prevratné. Menilo to celú situáciu. V okamihu sa mi z toho zistenia spotili dlane. Tešilo ma to i znervózňovalo zároveň.
Jedného dňa budem mať aj ja svoju magickú schopnosť.
Carmen si sadla ku kamarátke z druhej strany. „Čo je to? Odkedy sa to deje? Prečo si nám o tom nič nepovedala?"
„Bála som sa, že sa mi to zdá!" Niekoľkokrát mykla plecami. „Nechcela som vás nadchnúť a vzápätí zistiť, že som si to namýšľala." Uprela zrak na Al, potom na mňa a zakotvila na Cam. „Počujem, čo si iní myslia."
Cúvla som od nej, akoby nám oznámila, že chytila lepru.
„Ako to funguje?!" Aj Al sa od kamarátky odtiahla, iba Carmen nie. Vzala ju za ruky a pri každom slove ňou mykala. „Počuješ nás neustále? Prichádza to samo? Alebo nám vlezieš do hlavy?"
„Sprvu šlo o náhodné záblesky. Často som netušila, že to, čo počujem, sú myšlienky a nie slová. Hlavne ak som dotyčným nevidela do tváre. Potom som sa na ne zamerala a všimla si jemné rozdiely medzi nimi a hovorenou rečou. Prichádzajú na inej frekvencii. Sú vzdialené a plechové. Počas zápasu s Carry som sa prvýkrát sústredila dlhšie než pár sekúnd. Asi za to mohol hnev."
„Čo si si už vypočula?"
„Náhodné veci. Hlúposti." Nesmelo sa zazubila. „Missy Dawsonová mi nevedomky pomohla pri včerajšom teste z biológie."
„Christie!" zahriakla ju Alexandra. „To je podvádzanie!"
„Ja viem! Skončím v pekle!"
Čiernovláska na ňu prižmúrila oči.
„Pôjdem za pánom Mansleym a priznám sa mu! Ak mi vysvetlíš, prečo sa toľko zamýšľaš nad tým, či sa neobliekaš príliš detinsky. Nebola si to ty, kto mi dookola opakoval, že na vzhľade nezáleží, dôležité je, čo máš v hlave?"
Alexandra zružovela a zahryzla si do jazyka. Očividne jej na kamarátkinom čistom svedomí nezáležalo až tak veľmi.
„Cam večne uvažuje nad niečím, čo práve prečítala, a Carry..." Pokrčila nos. „Tá má plnú hlavu môjho brata."
Synchronizovane sa na mňa upriamili. Odvrátila som sa od nich, aby som vlastnému zahanbeniu čelila s úctou.
„Mohla by si s tým prestať. Je to otravné."
Rada by som s tým prestala, no nedokázala som to kontrolovať. Obzvlášť v týchto dňoch. Obzvlášť po tom, ako ignoroval moje štvrtkové pozvanie. Čo ma najprv urazilo. Potom sklamalo. A napokon som bola rozčúlená – na seba. Presne toto som si predsa želala. Aby sa odo mňa držal ďalej.
„Hlavne teraz, keď som naňho naštvaná," pokračovala Chris zachmúrene.
Sú vari dni, keď naňho nie je naštvaná?
Spražila ma zlým pohľadom. „Vo štvrtok sa pochytil s našimi. Ani neviem, o čom sa hádali. Tresol za sebou dverami a nevrátil sa." Skrútila ústa na stranu. „Včera neprišiel domov a mama už panikári. Kedysi utekal pravidelne a čím bol starší, tým dlhšie býval preč. Naši sa z toho šli zblázniť. Prestal s tým až v štrnástich, keď sa mama takmer nervovo zrútila. Nechce sa mi veriť, že sa k tomu zase uchýlil. Hlúpe decko."
„Mňa to vôbec neprekvapuje. Tvoj brat bol vždy ignorant," poznamenala Carmen a radšej obrátila rozhovor späť k jej schopnostiam.
Odišiel a nevrátil sa – nepáčilo sa mi, ako tie slová zneli. Nepáčilo sa mi, ako sa mi pre ne zovrel žalúdok.
Viem sa o seba postarať, povedal mi. Chcela som mu veriť. Lenže to neupokojovalo moje splašené srdce.
Čo si urobil, Casey?