Vždy, keď ma začali uspávať domáce úlohy, presunula som sa počas voľnej hodiny do dievčenskej posilňovne. Zdvíhanie ťažkej váhy, ktorá bola malou výzvou pre moju nadľudskú silu, ma však rýchlo omrzelo, preto som väčšinou zakotvila na bežeckom páse.
„Stratila si sa?"
Alexandrine kroky stíchli na polceste. „Popravde..." Zaváhala, no napokon sa prinútila dôjsť ku mne. „Hľadala som ťa," povedala podlahe.
„Nemala by si byť na vyučovaní?"
Napravila si okuliare na nose. „Skončili sme skôr."
„A prišla si sem celkom sama?"
„Carmen je určite na hodine a Christie...." Zodvihla hlavu, sotva k nej doľahla irónia v mojich slovách. „Na to si sa nepýtala."
„Čo potrebuješ, Alexandra?" Nepoľavila som v tempe, hoci mi rozprávanie narušilo rytmus dýchania.
„Ospravedlniť sa." Strčila si ruky do vreciek bordového svetra. Jej myšacie oči boli veľké a nevinné a hlas sa jej zľahka chvel. „Mala si pravdu. Nesprávala som sa voči tebe férovo. Nikdy si mi neublížila. Nezaslúžiš si, aby som s tebou zaobchádzala ako s..."
„Ako s démonom?"
Zahryzla si do pery.
Vypla som stroj a zliezla z neho. „Nežiadam ťa, aby si sa ospravedlňovala. Nič z toho som nepovedala, aby som vo vás vyvolala pocit viny. Jednoducho som vám pripomenula fakty, ktoré tvrdohlavo neberiete na vedomie." Podišla som k najbližšej lavičke. „Nekážem ti, čo máš voči mne cítiť. Ak sa ma bojíš –"
„Ja viem, že moje obavy sú hlúpe!" vyhŕkla a usadila sa vedľa mňa.
Pokrčila som plecami a neodolala zubatému úsmevu. „Technicky, som upír. Nie sú až také hlúpe."
Krátko sa zasmiala, než jej zase ovisli kútiky. „Všetok strach je hlúpy."
„Strach je dôležitý," oponovala som jej. „Drží ťa pri živote. Vedie tvoje inštinkty a pomáha ti chrániť si zadok." Sadla som si na lavičku obkročmo, aby som jej čelila. „No s trochou snahy vieš posunúť jeho hranice ďalej."
Napodobnila moju pózu. „Nemyslím si, že to zvládnem. I na ten rituál som pristúpila zo strachu, že prídem o priateľky." Sústredene si omotávala konček vrkoča okolo prsta. „O priateľky, ktoré sa ma ani neopýtali, či to chcem urobiť. Prečo si sa na to opýtala ty a ony nie?"
„Zrejme som aktívne pátrala po niekom, kto by povedal nie namiesto mňa. Moja túžba po moci bola silnejšia ako pud sebazáchovy. Vyčítala by som si, keby som odmietla Carmeninu ponuku. No keby sme to nedokončili z iného dôvodu, považovala by som to za znamenie." Položila som jej dlaň na ruku. Napla sa, ale nevytrhla sa mi. „Teraz už na ničom z toho nezáleží. Obe sme sa rozhodli. A ak toto rozhodnutie neplánujeme zmeniť, asi by sme z neho mali vyťažiť maximum. Viem, ako sa cítiš, Alexandra. Tiež som si kedysi pripadala slabá. Nie je ľahké žiť s démonom vo vnútri. Brániť mu podľahnúť každému popudu. Hovoria o mne, že som nevyspytateľná. Lenže nemajú ani poňatia, aké ťažké je pre mňa iba im vraziť a neodtrhnúť im pritom hlavu." Jej zväčšujúce sa oči ma prinútili zahryznúť si do jazyka. „Tým chcem povedať, že... Si múdra. Máš vedomosti. Talent. Na niečo určite. Skús ho využiť vo vlastný prospech a nerob z neho svoj nedostatok."
Očerveneli jej líca a niekoľkokrát zažmurkala. Potom, asi v snahe vyhnúť sa slzám, vyhŕkla: „M-mrzí ma, čo sa ti stalo. Neviem si predstaviť, že by som sa ocitla v takej situácii. Keby mama..." Zhlboka sa nadýchla. „Mám dve sestry. Roky s nami nebývajú. Od malička som sa s nimi delila o izbu. Vždy ku mne boli protivné. No ľúbim ich. Bolelo to, keď sa osamostatnili."
„A čo tvoj otec?"
„Rodičia sú rozvedení. Otec býva v Kanade, takže sa vidíme počas prázdnin a občas na sviatky." Z hrdla jej unikol smutný smiech. „Och, zniem ako hrozná hus. Moje problémy sa s tými tvojimi nedajú porovnávať."
„Máš právo cítiť sa smutná alebo osamotená. Bez ohľadu na to, aké triviálne môžu tvoje dôvody pripadať ostatným."
Ticho medzi nami bolo stiesňujúce a Alexandrina tvár zasa plná prudkých emócií, ktoré som hádam ani nevedela pomenovať. Bála som sa, že sa na mňa vrhne. Pôsobila ako objímajúci sa typ človeka.
„Čosi ti ukážem." Vstala som a potiahla ju so sebou. Odvliekla som nás do rohu miestnosti, kde boli pod rebrinami rozmiestnené žinenky. „Niečo, čo si sa mala naučiť už dávno – sebaobranu."
Zafňukala ako trucovitý škôlkar. „Absolvovali sme s dievčatami niekoľko rôznych kurzov." Skrútila ústa do strany. „No testovala som počas nich svoju neviditeľnosť, vďaka čomu si ma inštruktori príliš nevšímali."
„Nuž, ja ťa vidím. Poď sem." Poslušne sa predo mňa postavila – ramená zvesené, telo uvoľnené, slabé a rozochvené. Chytila som ju za plecia a ona sa trošku napla. „Najprv zaujmeš základný postoj. Rozkroč nohy na šírku ramien. Si praváčka? Ľavú nohu predsuň dopredu. Pokrč kolená. Nie tak veľmi. Hornú časť tela pootoč." Znovu som jej stisla plecia a nastavila ju do správneho uhla. „Predstavuješ oveľa menší terč. Pravú ruku si položíš takto," pritlačila som jej dlaň na brucho, „ľavú ruku na ňu. Vždy si chráň brucho. Je to najzraniteľnejšia časť tela. Z tejto polohy sa najľahšie dostaneš do bojového postoja. Ešte viac pokrčíš nohy, prednú ruku vysunieš k útočníkovi."
„Ako mi znalosť sebaobrany pomôže poraziť démona?"
Plesla som ju po ochabnutých svaloch na jej nadlaktí a ona zjojkla. „Nijako, dokiaľ nedostaneš do týchto tyčiniek trochu mäsa!"
Prešla si prstami po štípajúcej pokožke, ale bránila sa úsmevu.
„Ako myslíš, že som sa to naučila ja? Ani fyzická sila ti nezaistí, že vyjdeš z bitky víťazne, dokiaľ neovládaš svoje telo." Možno som ako upír mala väčšiu silu a väčšinu pohybov som si zapamätala i bez častého opakovania. No aj tak som obetovala mesiace budovaniu svalov a spresňovaniu úderov a kopov. „Raz som sa zo zvedavosti vkradla na hodinu sebaobrany. V polovici zistili, že som si ju nezaplatila a ochrankár ma naháňal po budove." Neunikala mi irónia toho, ako svalnatý chlap chytal malé dievča unikajúce z hodiny sebaobrany pre ženy.
Asi prvýkrát sa v mojej prítomnosti úprimne zasmiala. Potom sústredene nakrčila čelo, napla zvädnuté svaly a zaujala takmer dokonalý základný postoj.
Ukázala som jej pár techník a ona ich po mne opakovala, väčša neúspešne. Lenže snažila sa a bavila ju to. Konečne sa uvoľnila a ja som dostala možnosť spoznať novú stránku zakríknutej Alexandry, ktorá nebola až taká zakríknutá.
* * *
„Už si pripravila fotografie Zlatého údolia k Mikeovmu článku?" spýtala sa ma pani Daltonová, sotva som prekročila prah učebne. Prívetivo sa usmievala, ruky mala zopäté vpredu a hlavu naklonenú. Ryšavec zachytil svoje meno a obočie mu v očakávaní vyletelo hore.
Napravila som si ramienko batoha. „Čoho?"
Učiteľka sa zamračila a jej tvár razom potemnela.
„Mám iné fotky!" vyhŕkla som. „Parku. A jedálne!"
Prísne zovrela pery. „Ak nie si spokojná so svojou úlohou, môžeme to hneď napraviť. Som si istá, že by sa v časopise našla jedna stránka pre ďalší článok."
Otvorila som ústa, ibaže Mike sa postavil vedľa mňa a obdaroval učiteľku zubatým úsmevom. „Carry možno nevie, kde to je, pani Daltonová. Už dlho to nie je vyhľadávaná turistická atrakcia." Pozrel sa na mňa a jeho obvykle bledá tvár nabrala červenú farbu, v ktorej sa strácali drobné pehy pokrývajúce jeho nos a líca. „Môžem ju tam odviesť. Ak vyrazíme teraz, prídeme tam včas, aby mohla Carry urobiť dobré zábery. V takomto peknom počasí slnko poobede nádherne ožaruje vstupnú bránu."
Pani Daltonová prikývla. „To bude asi najmúdrejšie riešenie." Popohnala nás k dverám – bez toho, aby sa ma pýtala na názor. „A Carry, tie fotky chcem mať do polnoci na e-maile. V opačnom prípade ťa zajtra ráno privítam s tvojou vlastnou témou na príspevok."
Zmohla som sa jedine na silený úsmev. Nemalo zmysel bojovať s ňou. Pani Daltonová bola tolerantná, nie naivná.
Zlaté údolie sa nachádzalo kdesi v lesoch neďaleko školy, ale netušila som, čo presne sa ukrývalo pod tým termínom. Neviedol k nemu vyšliapaný chodník, no nepredierali sme sa ani hustými kríkmi. Stromy boli v tejto časti lesa vysoké a štíhle, povrch zasa nerovný, takže sme chvíľu stúpali a chvíľu klesali. Mike tu však očividne poznal každý kút. Neunikla mu nijaká skratka a neprekvapila ho žiadna prekážka.
„Čo je vlastne to Zlaté údolie?" Nemala som chuť debatovať, ale vo svaloch sa mi napriek slnku držalo napätie a potrebovala som sa ho zbaviť. Presviedčala som samu seba, že za to mohla neznalosť okolia. Do tejto časti Moon Bay som nechodievala. Od domova to bolo ďaleko a nechcela som sa v noci ocitnúť niekde, kde by som sa musela spoliehať na mestskú dopravu či taxík, aby som sa zranená dotackala do bezpečia.
„Je to zrútená baňa." Ani pri šliapaní po náročnom teréne sa nezadýchal, jeho krok bol svižný a udržiaval stále tempo.
„Čím ťa tak fascinuje?"
„Nikto nevie, čo spôsobilo jej pád."
Skočila som z jedného briežku na druhý a ocitla sa vedľa neho. Trhol sebou a potkol sa o vytŕčajúci balvan. Chytila som ho za lakeť, než dopadol na koleno.
Tvár mu zasa očervenela a odkašľal si. „Najčudnejšie na tom je, že muži, ktorí odtiaľ vyšli živí, zakrátko zomreli. Všetci veria, že sa otrávili neznámymi plynmi. Nikdy nevypustili von oficiálne vyjadrenie. Časť bane sa zrútila, preto ju neprehľadali celú. Lenže v chodbách, ktoré ostali otvorené, sa nenašli stopy neobvyklých látok."
„Nevidím na tom nič fascinujúce, no v takomto nudnom meste to iste bola obrovská udalosť."
„Obrovská tragédia," opravil ma vážne. „Zomreli tam dobrí muži, ktorí si odvádzali svoju prácu. Zaslúžia si, aby niekto odhalil príčinu ich smrti."
Radšej som nepokračovala v rozhovore.
O desať minút sme zliezli zo strmého svahu a ocitli sa na plošine uväznenej z troch strán príkrymi kopcami. Úzka cesta von z úžľabiny mohla byť kedysi upravená pre nákladné vozidlá, no dnes ju zarastali mladé stromy. Do steny jedného z kopcov zasadili hrubé, teraz už zhrdzavené mreže. Tie obkolesoval rovnako zdevastovaný kovový oblúk obrastený trávou. Nad ním stál mohutný balvan prelomený napoly, kde sa črtal dnes nečitateľný názov bane. Nakukla som cez mreže. Pár metrov za nimi som uvidela hromadu kamenia.
Mike mal pravdu – slnečné lúče dopadali na mreže v tom správnom uhle, aby na fotke vynikali všetky farby. Odfotila som každý možný uhol a aj zopár hlúpostí, aby mi niečo neuniklo a nemusela som sa sem vracať. Môj sprievodca sa mi neplietol pod nohy. Mlčky sedel na jednej zo skál a čmáral si do notesa, zatiaľ čo žul kus čierneho pelendreku. Okolie som mala pod dohľadom – každé temnejšie zákutie i vrcholy kopcov, odkiaľ sa na nás mohlo niečo vyrútiť.
„Hotovo?"
Podskočila som ako splašená hus, keď sa mi za chrbtom ozval veselý hlas, zatiaľ čo som – očividne až príliš zanietene – skúmala hotové fotografie. Mike sa pohyboval po lese tak skúsene, že ani halúzka neprezradila jeho kroky.
„To už nikdy nerob!" zrúkla som.
O krok ustúpil a ukryl si ruky za chrbtom. „Prepáč."
Po niekoľkých hlbokých nádychoch a výdychoch som dostala tep pod kontrolu. Šťastie, že som so sebou do školy obvykle nenosievala zbrane, inak by som mu ťažko vysvetľovala, prečo som ho jednou bodla. „Môžeme ísť."
Vykročil naspäť tou istou cestou. Šplhanie hore kopcom mu šlo rovnako dobre. Vedel, čoho sa chytiť, i kde musí otestovať povrch, než naň došliapne.
„Bojíš sa lesov?" Na vrchole kopca zastal a podal mi ruku. Prijala som jeho pomoc, hoci som ju nepotrebovala. „Ako decko som ich neznášal. Potom ma otec začal brávať so sebou na túry. Píše články do bádateľských časopisov. Vždy ho fascinovali záhady."
„Ja sa nebojím lesov."
„Tak z čoho si nervózna?" Bol vnímavejší, než by som čakala. Možno som to mala čakať. Väčšina outsiderov sledovala svoje okolie a číhala na okamihy, keď by sa museli správať spoločensky – aby sa im včas vyhli.
Radšej som zmenila tému. „Takže tebe sa páči Carmen?"
„P-prečo si to myslíš?" opýtal sa až prehnane defenzívne.
„Iba preto, že je to na tebe tak strašne vidieť."
Zamračil sa na mňa ponad plece, ale čušal.
„Ak mám byť úprimná, nechápem to." Pridala som do kroku a dohnala ho. Cestička bola dosť široká pre dvoch a mňa už nebavilo dívať sa mu na chrbát. „Neviem si predstaviť, že by vám to fungovalo."
„Prečo nie?"
„Ty si také optimistické, večne veselé klbko energie. A ona je tak trošku... mrcha." Nech som sa snažila akokoľvek, nevidela som to. Nevidela som na nej nič, čím by si ho získala. Čím by si získala kohokoľvek. Fajn, čím by si získala Caseyho – presne to ma zaujímalo. Potrebovala som odpoveď od človeka, ktorý k nej prechovával city. Čo na nej bolo také špeciálne, že by s ňou Casey chodil? Že preňho nebola jednorazovou záležitosťou? Odpoveď sa nemohla ukrývať iba v jej exotickom vzhľade a prehnane vyvinutom príťažlivom tele.
„Neverím tomu," odvrkol zostra. „Carmen je múdra a perfekcionistka. Ku všetkému pristupuje s obrovským zapálením. A je náramne duchaplná."
„Nič z toho nevylučuje skutočnosť, že vie byť pekná mrcha."
Zavrtel hlavou. Žiadne moje slová by asi neovplyvnili jeho zidealizovanú predstavu. „Spolupracovali sme na projekte na vedeckú výstavu. Vášeň, s akou sa do toho púšťala, ma očarila. Celé hodiny sme sa rozprávali o... o všeličom!" Jeho hlas naberal na hlasitosti a azúrové oči mu žiarili. „Teda, nie o osobných veciach." Opäť sčervenel. „O vede. O vedeckých... veciach."
Aha. Takže ich priťahovala jej inteligencia. Úžasné.
„Pozval si ju niekedy na rande?"
Poškriabal sa na zátylku.
„Vieš, že to potom bude lepšie, však? Buď povie áno a tebe sa podarí prísť do kontaktu aj s niečím iným ako s jej masívnymi mozgovými bunkami, alebo povie nie a zadupe tvoje úbohé srdce do zeme."
Zastal a obrátil sa ku mne, čelo stiahnuté. „Ako presne sa moja situácia zlepší, ak zadupe moje city do zeme?"
„Pohneš sa vpred a prestaneš na nej lipnúť. Práve teraz riskuješ, že sa tvoja náklonnosť zmení na pohŕdanie." Nahromadila sa vo mne zvláštna frustrácia, ktorá nemala veľa spoločného s debatou, ktorú sme viedli. „Nie je to fér, Mike. Voči tebe. Voči nej. Nezaslúžiš si snívať o niekom, kto neopätuje tvoje pocity. A ani ona si nezaslúži, aby si ju nenávidel za niečo, čo nemôže ovplyvniť!"
S vypúlenými očami odo mňa ustúpil.
„Prepáč." Nádych. Výdych. Nemohla som si zlosť na Ryana vybíjať na úbohom Mikeovi. „Zjavne v sebe nosím menšiu emocionálnu záťaž."
„Chceš o tom hovoriť?"
„Nie."
Mlčky sme sa vrátili. Ponáhľala som sa domov, aby som sa pred odchodom do práce osprchovala. Inak by mi z vlasov vyberali listy a ihličie.
* * *
Štvrtkové popoludnie v Modrom mesiaci bolo tiché. Bolo by priam nudné, keby sa tam podvečer nezjavil Casey. Ani tentoraz si nesadol k môjmu stolu a ja som to najprv brala ako znamenie. Hoci sa ma Christine reči nedotýkali, nemala som vo svojom živote priestor pre zlomené srdce. Zvlášť nie s Rogerom za zadkom. Bola som však slabá. Keď som ho tam uvidela – takého osamoteného, zasa s knihou a mĺkvym výrazom –, musela som zakročiť.
Ruka sa mi zastavila na polceste ku kávovaru, kde na mňa čakalo hotové espresso. Čašníčka Loreen, pekná brunetka žijúca v presvedčení, že dospelá žena nevyzerala detinsky s dvomi chvostíkmi na hlave, podišla k jeho stolu. Položila pred neho kávu – čiernu bez cukru a bez mlieka – aj s účtenkou.
„Ešte som si neobjednal," namietol.
„Pozornosť podniku," zacvrlikala a odišla, chichotajúc sa ako bláznivá pubertiačka. Nepriatelili sme sa, ale na rozdiel od Gabi sa z nej nevyvinula zatrpknutá potvora. Zároveň bola čerstvo vydatá, takže ju poháňali endorfíny, a navyše milovala romantické gestá. Niežeby to, čo som spravila, malo byť romantické gesto. No nedala sa presvedčiť o opaku. A mne chýbala energia vysvetľovať jej, že som preňho zjavne nebola dostatočne inteligentná.
Casey podozrievavo hľadel na svoju kávu a mne sa z toho zovrelo vnútro. Naivne som si myslela, že to hneď pochopí a obzrie sa. Civela som naňho tak sústredene, že na sebe musel cítiť silu môjho pohľadu. Asi sa mu stávalo často, že na jeho stole končili takéto pozornosti. Možno si myslel, že s ním flirtovala sama Loreen, keď sa tak trápne chichotala. Určite mu hlavou prebehli všetky možné scenáre, iba na mňa si nespomenul.
Siahol po účtenke a mne sa nezmyselne zrýchlil tep. Otočil ju. Stálo na nej: Mrzí ma, že tvoja návšteva nášho čarovného podniku bola ukončená tak náhle a nemilo. Ber to ako ospravedlnenie a náhradu škody. Teší ma, že si nám napriek tomu dal druhú šancu.
Sotva dočítal, kútiky jeho úst sa zodvihli. Obrátil sa k pultu a našiel ma. Nedokázala som sa tváriť nevinne. A čo bolo horšie, stačil mi jediný jeho úsmev a ja som zabudla, že na mňa nemyslel tak veľmi ako ja naňho.
Nevenovala som mu viac pozornosti. Dokončila som objednávku a priniesla ju dvom postarším dámam, ktoré klebetili o spoločnej susedke.
Domov som sa dostala krátko po ôsmej. Šla som autobusom – ako každý deň od stretnutia s Rogerom. Ledva som prekonala prah bytu, zamkla som za sebou a pár minút sa opierala o dvere, kým sa mi neustálil tep. Urobila som tradičnú ohliadku miestností s nožom v ruke.
Radšej nech ho nájdem hneď, než aby mi odzadu skočil na krk.
Vzduch bol čistý. S oveľa väčším pokojom som sa zosunula na stoličku pri pracovnom stole. Zapla som notebook, pripojila k nemu telefón a pretiahla doň fotky pre pani Daltonovú. Rýchlo som oddelila pekné a ostré od rozmazaných. Presunula som ich do samostatnej zložky a ešte raz ich preklikala.
Pri fotografii vstupu do bane som sa zastavila. Priblížila som si ju a skúmala jej kvalitu zblízka. Znovu som ju oddialila a naklonila hlavu na stranu. Priblížiť. Oddialiť. Priblížiť. Pri poslednom priblížení som zachytila zvláštny detail. Do kovového oblúka nad železnými mrežami bolo niečo vyryté.
Otvorila som obrázok v grafickom editore a hrala sa s kontrastom i jasom, dokiaľ znak na fotografii nenabral zmysluplný tvar. Vyzeralo to ako kruh, ktorý bol v počiatočnom bode na dvanástich hodinách užší. Čiara postupne hrubla, až kým tenký chvostík neskončil uväznený ako... Ako v papuli. V hadej papuli.
Vyzeralo to ako had, ktorý požieral sám seba.
S nepríjemným pocitom v žalúdku som vytiahla na obrazovku inú fotku – Ryana bez trička s tetovaním na boku. Nech som ju približovala a upravovala akokoľvek, nezaostrila som ju dosť na to, aby som zistila, či by sa aj jeho kruh zmenil na hada hryzúceho vlastný chvost.
„Dopekla," vydýchla som a zašla si prstami do vlasov.
Prečo sem Ryan prišiel práve teraz? Prečo mal na sebe tetovanie, ktoré moje oči nezahliadli, no fotoaparát áno? Prečo sa jeho tetovanie podobalo na symbol vyrytý nad vstupom do Zlatého údolia? A čo presne sa ukrývalo v tej prekliatej bani, že to ľudí tak fascinovalo?
Príliš veľa otázok a žiadne odpovede.