„Nemôžem uveriť, že sme ich nechali len tak ísť!" rozčuľoval sa Montego, keď sa spolu so Soranom a Celiou prechádzal po Malawi.
Zlosť ho neprešla. Pokúšal sa s vytrvalými členmi neslávnej výpravy nájsť Kalona a Sariu, ale márne. Akoby sa prepadli pod zem. Možno ich kryl Upírov element, možno boli len skutočne dobrí. Tiež sa pokúšali niečo nenápadne zistiť, chodili z reštaurácie do reštaurácie, z krčmy do krčmy, prechádzali trhom, avšak nič. Napokon to vzdali a len sa túlali malebnou krajinou.
„Musíš však uznať, že mala v niečom pravdu. Pravdepodobne by sme ich zdržiavali alebo ich prezradili. Majú oveľa viac skúseností ako my. A ty pútaš pozornosť," mykol Soran plecami.
„Ale to nie sú rozumné dôvody!" prskal Vlk.
„Naopak, sú. Ani ja nesúhlasím s tým, čo," Elfka sa odmlčala,
„Saria urobila, ale má pravdu."
Vošli do lesa a Celia si sadla na jeden peň. Bradu si vložila do dlaní, pričom našpúlila pery. Soran sa zvalil k nej na trávu, iba Montego zostal stáť. Nemohol uveriť, že ho proste odmietla vziať so sebou. Miesto neho si vybrala prekliaty upírsky zadok. On mohol byť nápomocnejší. Určite! Vrčal, fučal a kráčal hore-dole ako tiger v klietke. Strhol si kapucnu z očí a zúfalo si prehrabol vlasy. Oprel sa o kôru stromov.
„Nezdá sa vám, že je les nejaký tichý?" opýtala sa Celia.
„Nikto okrem nás tu nie je, jasné, že je tichý," odsekol Montego.
„Nie, myslím to inak," zavrtela hlavou a postavila sa.
Soran sa zamračil, no poobzeral sa. Načúval. Montego napriahol vlčie zmysly, no skutočne nezachytil nič. Žiadne vtáčiky v korunách stromov, žiaden šum rieky či vetra v lístí. Všetko bolo tiché, priveľmi tiché. Zrazu sa naproti nim vyrútil jeleň. Celia so Soranom mu uskočili z cesty, Montego za ním hľadel ako vyoraný. Ako je možné, že jeleňa nezačul? Prečo sa vôbec tvor rozbehol k nim bez najmenšieho zaváhania? Sú to plaché zvieratá, nie aby sa ešte nečujne vyrútili na tri bytosti. Jeleň im nevenoval žiadnu pozornosť, hnal sa ďalej. Montego nerozmýšľal, rozbehol sa smerom, odkiaľ vybehol jeleň. Kroky za ním mu prezradili, že Celia so Soranom ho nasledujú. Nevedel, kam beží, ale niečo toho jeleňa vydesilo k smrti. Riskoval aj stretnutie s Vlkom, len aby ušiel od zdroja strachu. Montego mal zlé tušenie a to sa naplnilo, keď zrazu prudko zastal. Jeho dvaja spoločníci mu narazili v plnej rýchlosti do chrbta, až sa zatackal, nezapodieval sa tým.
Pred ním stál drak. Skutočný nefalšovaný drak. Obrovské ónyxoxové telo s tekutými šupinami, prázdne biele oči bez zreníc. Stál na štyroch tenkých, no silných nohách, zakončenými ostrými pazúrmi ako dýky. Otvoril papuľu a Vlčiemu princovi tak odhalil tri rady zažltnutých zhnitých tesákov. Vôkol neho sa vznášal pach zatuchnutej mŕtvoly. Toto bol jeden z najväčších úlomkov temnoty, aký Montego kedy videl. Drak ich zbadal a zreval. Celia zažmurkala, aby potlačila slzy a rukou si zakryla nos. Montego sa jej nečudoval. Aj jemu urobil žalúdok kotrmelec.
Drak sa zahnal obrovskou labou po Soranovi, no Čarodejníkovi sa našťastie podarilo uskočiť. Montego zavrčal. Celia už stihla privolať vietor, ale drakovi neublížil. Iba prižmúril oči. Vlčí princ sa okamžite načiahol po zbraň. Neváhal, keď vystrelil náboj obalený zemskou mágiou. Trafil dračie krídlo a drak nahlas zareval. Soran sa pokúsil vyvolať zemetrasenie, no drak mávol chvostom rýchlosťou blesku a Čarodejníka zvalil z nôh. Krátko na to ho obalila temnota. Skríkol od prekvapania, pokúšal sa postaviť, ale temnota ho prilepila k zemi. Montego zavrčal a opäť chcel vystreliť, no drak sa po ňom zahnal a mladý muž sa musel odkotúľať do bezpečnej vzdialenosti, pričom mu zbraň vyletela z dlane. Celia utekala k Soranovi, aby mu pomohla, avšak Drak zareval a Celia sa rozkašľala. Zahnal sa po nej, no uskočila. Na to, aký bol drak obrovský, bol šialene rýchly. Bytosti nestíhali oplácať útoky, najmä, keď na nohách stáli iba dve.
Montego sa len tak-tak vyhol lepkavej hmote, keď nad drakom zahrmelo a objavil sa blesk. Tvor sklonil hlavu a smrtiaci úder ho minul len o vlások. Krátko na to vietor vôkol nich ochladol a spod zeme zeme vybiehali ľadové bodce. Temnota musela cúvnuť. Zrevala, keď okolo nej prebehol Lišiak a okolo dračieho krku sa stiahla železná slučka. Soranove väzenie povolilo pod teplom lávy od pieskovej Vlčice, ktorú Montego veľmi dobre poznal. No, skôr ako sa spamätal z prekvapenia, spleť rastlín mu obalila obe zápästia a trhla ním dozadu. To isté sa stalo jeho priateľom. Napokon všetci traja sedeli na zadku zviazaný zeleňou a pozorovali celý boj.
Piesková Vlčica bežala spolu s Lišiakom a rozptyľovali draka, zatiaľ, čo Mačka okolo nich tancovala a pokúšala sa rovnako draka spústať rastlinami, ktoré žiaľ tvor trhal, narozdiel od Lišiakových kovových. Opäť sa ozval hrom, no blesk sa zjavil v ruke Ľudského muža. Ľadová Čarodejnica, skočila na dračí chrbát a meč mu bodla do tela. Drak zaručal, vyvrátil hlavu a v ten moment ho zasiahol blesk. Lišiak, Mačka, Vlčica utekali k trom hrdinom a postavili sa pred nich. Čarodejnica vyskočila z rozpadávajúcich sa dračích krídel a spolu s Človekom sa vhrli k svojej skupine. Mačka omotala rozpadajúce sa páchnuce telo rastlinami a tlačila ju k zemi. Soran aj po sediačky dupol nohou a zem sa otvorila. Časť, ktorá zostala po dračej papuli, naposledy zaručala. Zem sa s povzdychom zavrela. Bolo po všetkom. Montego opäť začul v diaľke potok.
„Čo vás to, preboha, napadlo, vrhnúť sa nevycvičení priamo do Démonovej diery?!" osopila sa na nich nahnevane Čarodejnica. Montego sa konečne spamätal a roztrhol povrazy.
„Nevedeli sme," vydýchla Celia, keď Montego nebol schopný odpovede.
„Tak nevedeli! To bolo aj vidno! Viete, čo všetko sa mohlo pokaziť?!"
„Hej, pokoj," usmiala sa Vlčica na Čarodejnicu.
„Ahoj, Montego. Všimla som si, že moja práca stále trvá. Neľutuješ to?" usmiala sa na Vlčieho princa. On jej úsmev vrátil.
„Neľutoval som to, keď som dostal výprask, prečo by som to mal ľutovať teraz, Kynthia?"
„Vy sa poznáte?" nadvihla Čarodejnica obočie.
„Je to už nejaký ten rok, čo sme sa mohli porozprávať, ale videli sme sa nenávno," mykla plecom Montegova priateľka. Montego žmurkol a uškrnul sa.
„A ty si tá Mačka, čo Sariu ošetrila," vykríkla Celia.
„Malachai nám poskytol izby, krátko po tom, čo Sariu temnota ovládla!" pridal sa prekvapený Soran.
„A ty si sedel v bare so Sariou, no včera si tancoval s Kalonom," kývol Montego na Lišiaka, ktorý sa rozosmial a uklonil sa.
„Ako sa má ten zlatý Upír? Akosi sme sa zabudli dohodnúť na ďalšie stretnutie. Noc s ním bola fantastická, ale ráno sa šialene ponáhľal. Zdrhol ešte pred raňajkami, takže mi dlží vysvetlenie. Zväčša som totiž ja ten, čo uteká za svitania," zasmial sa Lišiak.
„Prestaň koketovať, Dario!" prevrátila očami Mačka.
„Zlatá Ophiel, ja nekoketujem, iba hľadám," zapriadol sladko.
„To teraz nie je podstatné," mávol rukou Malachai.
„Mali by ste sa odiaľto pratať. Vtedy vo Vegraxe ste mali šťastie, ktoré sa vám dnes nevyplatilo. Nemali by ste takto riskovať!"
„Viem, že si bojovník, Montego, ale má pravdu," pousmiala sa Kynthia.
„Vy ste Venandiovia, však?" naklonil Soran hlavu nabok.
„Samozrejme," prevrátila Čarodejnica očami.
„Práve vás hľadáme!" vyhŕkla Celia.
„Čože?!" vykríkli všetci.
Montego zavrtel hlavou. Celiina horlivá povaha a dychtivosť po dobrodružstvách. Zabil by ju za toto. Nikdy sa nepoučí, kedy sa má stiahnuť?!
„Montego! Soran! Celia!" skríkol odrazu ktosi a k známym neznámym bežali Upír a Líška. Obaja bledý v tvárach, ledva lapajúc po dychu. Upír mal vytasený meč, Líška zvierala v dlani dýku, ktorú vtedy ukradla Vlčiemu princovi.
„Kde ste, dopekla, boli?!" zasyčal Kalon, no potom zrazu stŕpol.
„Ahoj, krásavec," uškrnul sa Lišiak.
„Dario," vydýchol Kalon.
„Ty?!" vyštekla Čarodejnica.
„Ty?" vyvalila Saria oči.
☾ ☾ ☾
Sariu takmer porazilo keď s Kalonom prišli na dohodnuté miesto a nikoho tam nenašli. Podľa toho, čo sa dozvedeli, im došlo, že Montego, Celia a Soran sa rozhodli ísť na vlastnú päsť a sú v lese. Lenže, ak je to skutočne tak, majú veľký problém. S Démonou dierou sa stretli iba raz a to sa tvor vrhol priamo na Sariu, ktorej telo využil. Netušila, čo sa skrýva v tejto, no nech je to čokoľvek, je to poriadne silné a traja to nezvládnu. Hnali sa ako o život a keď ich konečne našli, Sarii sa uľavilo, no vzápätí jej stislo srdce.
„Tak čo, už sa ti podarilo niečo pokaziť, Ardentia?!" vyprskla Čarodejnica.
„Aj ja ťa rada vidím, Lavinia," odpovedala pokojne Líška.
Pozrela za dievčinu v jej veku a prekvapene si obzerala známych. Dario, Lišiak, ktorého stretla v bare; Ophiel, Mačka, ktorá si nevedela vynachváliť Montegov čin, keď Líšku vracala späť k vedomiu; zvedavý Človek Malachai, ktorý ju tak zneistil. Vlčicu nepoznala. No, najviac ju šokoval pohľad na Laviniu.
Vyrastali spolu na zámku v Malawi. Obe sa učili ovládať svoj element, no Lavinii to vždy išlo lepšie. Bola šikovnejšia ako Ardentia. Súperili so sebou iba v rámci hravosti. Bolo nemožné ich rozdeliť. Spolu špehovali Sebakeyho a jeho priateľov, niekedy ich aj provokovali. Boli ako sestry, hoci v ich srdciach boli tak odlišné elementy – oheň a ľad. Stáli jedna pri druhej. Ardentia sa Lavinii zdôverila, že sa bojí byť kráľovnou Malawi, pričom Lavinia si ju vždy vypočula. No, verila, že Ardentia bude skvelou vládkyňou. Často snívala o živote na zámku. Ardentia ako kráľovná s vernou lady Laviniou po boku. Potom však prišiel ten zlom, kedy toho bolo na princeznú priveľa a rozhodla sa ujsť. Lavinii nepovedala nič. Bolo to prvýkrát, čo jej niečo zatajila. Odkedy zahodila korunu, videla ju iba raz. Ardentia sa skrývala po Malawi ako obyčajné dievča, keď náhodou narazila na Laviniu. Dievča vyzeralo zúfalo, po lícach jej tiekli slzy. Pýtala sa okolitých ľudí, či nevideli jej najlepšiu priateľku Ardentiu. Líšku to hrozne mrzelo a chcela vybehnúť za ňou, no nemohla.
Keď Temný cisár ovládol Malawi a Ardentia sa vrátila, Laviniu nestretla. Iba počula, že bola veliteľkou na záchranu Eiriky, že bojovala na rôznych frontoch a cisárovi nechávala ľadové krvavé odkazy.
Po toľkých rokoch ju vidí opäť. Lesklé biele vlasy zapletené do dlhého vrkoča, na opálenej pleti sivé oči sťa búrka len tak žiarili. Zahodila vznešené šaty z dvora, miesto nich mala na sebe čierne úzke nohavice, tmavú tuniku a koženú bundu s kožušinou. Na chrbte mala v pošvách dva meče, na boku ďalší, pričom na druhej strane dýku. To boli viditeľné zbrane, no Saria si bola istá, že Lavinia je ozbrojená až po zuby. Jej kamarátka sa úplne zmenila. Z jemnej lady sa stala snehová víchrica.
„To isté nemôžem povedať ja tebe," odsekla.
„Chápem," prikývla Saria.
„To ty za celé toto šialenstvo môžeš?" zamračila sa Ophiel.
„Ty si Ardentia?!" vyvalila Vlčica oči.
Saria sklonila hlavu. Nemalo zmysel klamať.
„Ale že ma to vôbec neprekvapuje!" odfrkla si Lavinia a Saria prudko zdvihla hlavu. Čarodejnica zasunula meč za opasok, ruky si prekrížila na prsiach.
„Vždy len utekáš. Keby si sa konečne postavila k svojim chybám čelom, možno by si mala aj čistejšie svedomie. Teda ak vôbec nejaké, samozrejme, máš. Si obyčajný zbabelec, Ardentia! Keby len ľudia vedeli, čo si spôsobila, istotne by ťa tak neoslavovali. Keď si to už celé úplne pokašľala, mohla si sa to aspoň snažiť napraviť a nie čakať, kedy ten bordel uprace niekto za teba, princeznička!"
„Sklapni! Čo ty o tom môžeš vedieť?!" pristúpil k Sarii Montego. Miesto muža stál pri nej polovičný vlk, ktorý ceril tesáky na Laviniu. Tá sa kyslo uškrnula. Saria sa dotkla Montegovho zápästia.
„Má pravdu. Ani si nevieš predstaviť, ako ma to mrzí, Lavinia! Najskôr som utiekla bez toho, aby som ti niečo povedala, pričom si bola moja najlepšia priateľka. Neozvala som sa ti, ani keď som sa vrátila na pomoc Malawi. A hoci som zničila Mačacieho cisára, Temnota sa roztrieštila. Nevedela som, že sa to stane. Chcela som radšej zomrieť, než vytvoriť Démonove diery a úlomky v nich. Preto som naveky pochovala Ardentiu. Zaslúžila si za to zomrieť."
„Temnotu som mohla zamraziť. Mohla som ti pomôcť, ako sme si pomáhali kedysi. Mohla si tomu všetkému zabrániť! Samú by som ťa bojovať nikdy nepustila, hoci si ma neskutočne ranila. Keby som len tušila, čo máš v pláne, nič by sa z toho nestalo. Ale ty si začala klamať. Zo začiatku som ľutovala, že si zomrela, ale keď som zistila, čo si urobila..." Lavinia sa zhlboka nadýchla a s odporom pozrela do zelených očí svojej priateľky.
„Nenávidím ťa!" zavrčala. Saria sa stiahla, sklonila tvár, aby Lavinia nevidela jej leknúce sa oči. Saria tomu rozumela. Sklamala ju, ranila ju a pošliapala ich priateľstvo. Vedela to. Jej nenávisť bola omnoho horšia ako keby ju znenávidel celý svet na čele s jej kráľovstvom.
„Viem," šepla.
„Prečo nás tvoji priatelia hľadali?!" zavrčala Čarodejnica bez štipky zľutovania či pochopenia.
„Kalon a Celia sa chcú pridať k Venandiom."
„Takže o nás vieš. Veľmi prekvapujúce, že sa ty nechceš pridať," ironicky si odfrkla Lavinia.
„Už som to pokašľala dosť, nemyslíš? Odmietam to zničiť totálne!"
„Samozrejme."
„Nie je pravda, že Saria nič neurobila!" postavila sa zrazu Celia.
„Bojovala proti úlomkom. Ophiel aj Malachai to vedia, pretože sme sa s nimi stretli. Pridala sa k našej malej výprave na hrad Fallington, aby to zastavila. Držala s nami, robila, čo bolo v jej silách!" zastala sa Líšky.
Sarii stislo srdce. Keby to tak bola pravda. Odišla z výpravy. Nezvládla to. Dokonca tam ísť ani nehcela, aby to nepokazila na plnej čiare, čo aj urobila.
„Čím si si ju pripútala k sebe? S vyhrážkou, že prezradíš jej malé tajomstvo?!" odsekla Lavinia. V tom však spod zeme vyrástli obrovské ónyxové chápadlá, čím prerušili konverzáciu.
Spod zeme sa čosi driapalo von. Saria nahmatala svoju dýku. Montego jej silno zovrel prsty. Lavinia sa k nim prudko otočila a jedným pohybom okolo nich vzrástla ľadová stena.
„Hej!" vykríkol Kalon, keď jeho dlane narazili na ľad.
„Zbabelcov do hry nepúsťame!" odsekla naspäť Lavinia a rozbehla sa proti monštru spolu so svojou skupinou.
„Čo, dopekla?!" zavrčala Celia.
Montego zavrčal. Vo vlčom tele sa rozbehol a vyskočil. Zaryl pazúry do steny a pokúšal sa vyšplhať, avšak steny boli hladké, a tak Vlk vždy skĺzol na zadok. Soran mrmlal zaklínadlá, ale všetky sa od povrchu odrážali. Pred nimi sa ozývali výkriky, no nič nevideli. Saria sa na nich pozrela. Chcú pomôcť. Zhlboka sa na dýchla a zahnala sa pravou rukou. Ľadový obvod začali oblizovať plamene. Zaťala zuby a s výdychom vyšvihla ruku do vzduchu. Plamene sa zmenili na požiar, ktorý ľad priam zhltli. Jej priatelia sa k nej priblížili. Všade bolo totiž horúco ako v pekle. Keď sa Sarii naskytol pohľad skrz plamene na cetrum diania, nechala plamene vyhasnúť. Spolu s priateľmi sa rozbehla.
Beštia bola oveľa horšia, ako čokoľvek kedy videla a nebola sama. Sarii to pripomínalo chobotnicu, ale istá si nebola. Chápadlá driapali po Elementároch, vôkol nej krákali temné havrany, ktoré sa vrhali na bojovníkov. Pri odpornej chobotnici stál veľký vlk s kvapkajúcou smradľavou srsťou. Skupinka z výpravy sa rozpŕchla. Montego celý rozzúrený utekal na pomoc pieskovej Vlčici, ktorá bojovala proti temnému vlkovi. Toto už bolo osobné. Celia sa hnala k Ophiel, ktorú chobotnica držala v pevnom stisku a zdalo sa, že Mačke poláme čoskoro rebrá, ak ju teda nerozpolí na polovicu. Kalon sa neskutočnou rýchlosťou hnal k Darionovi, ktorý sa snažil chobotnicu skrotiť reťazami. Vďaka Upírovi neskončil pripučený pod váhou smradľavého tela. Soran sa hnal na pomoc Malachaiovi, pričom od seba odháňal zaklínadlami havrany.
Saria sa rozbehla naproti chobotnici. Lavinia po nej skákala ako srnka a snažila sa zabodnúť meč, no ten jej odhodilo jedno chápadlo a kým vytiahla ďalšie, chobotnica ju zovrela. Čarodejnica sa zjačala. Vrtela sa ako šialená, no nepodarilo sa jej vyslobodiť. Saria schmatla Montegovu dýku, ktorú obalila ohňom. Rozbehla sa priamo k svojej dávnej priateľke. Uskakovala, kryla sa pred havranami, ktoré sa pokúšal udržať v šachu Soran s Malachaiom. Skočila na beštiu a zabodla do odporného chápadla temnoty oheň. Chobotnica zavrešťala a trhla zvyšnými chápadlami, takže Daria a Kalona vyhodila do vzduchu, zatiaľ, čo Celia s Ophiel sa šmykli po klzkom tele na zem. Lavinia okamžite skočila na zem a pripravovala sa na ďalší útok. Saria ju chcela nasledovať, avšak chobotinica sa spamätala rýchlo. Líška zvrieskla, dýka jej vypadla z rúk a skĺzla na zem. Netvor zdvihol chápadlo s uväznenou Líškou vysoko do vzduchu. Bola až v korunách stromov, takmer nad nimi. Videla celé divadlo pod sebou.
Odporný vlk zaútočil na pieskovú Vlčicu, ktorá si pri páde škaredo udrela hlavu. Montego po nepriateľovi skočil a tlačil ho k zemi. Ceril tesáky a Saria sa len modlila, aby neurobil onú chybu. Avšak tentoraz bol múdrejší. Premenil sa na polovičného vlka a hoci sa mu nepriateľ vyšmykol, stihol ho postreliť do krku. Temntý vlk sa viac nepohol. Ophiel zachraňovala Celiu pred kŕdľom havranov, ktoré sa prebojovali skrz Malachaiovu a Soranovu obranu. Okolo nich vyrástol zelený bunker. Kalon s Dariom spútali tri chápadlá z desiatich. Ďalší znak toho, že chobotnica tak úplne nebola chobotnicou.
„Saria!" zjačal Montego, keď ju zbadal.
„Ukáž svoju moc, princ!" vyzvala ho Lavinia a Vlčí princ neváhal. Pochopil ju.
K Sarii sa valil obrovský prúd vody, ktorý postupne mrzol. Vietor z rastlinného bunkru oslepil bezzrenicové oči netvora a Lavinia čoskoro bola pri nej. Sekla mečom obaleným v ľade a slizké chápadlo odpadlo. Netvor zjačal. Saria kričala, keď sa rútila k zemi, ľadové úlomky za ňou. Už len pár metrov. Avšak bolestivý pád nenastal. Chytili ju mocné paže, no skôr ako zdvihla hlavu, spolu so svojím zachráncom sa odkotúľli pár metrov ďalej. Saria zdvihla zrak a smaragd sa stretol so zafírom. V ten moment sa ozval príšerný krik. Kalonov.
Okamžite sa odtrhla od Vlčieho princa. Dario letel niekoľko metrov skrz les. Narazil do stromu, po ktorom sa zviezol na zem. Rozkašľal sa a začal zvracať krv zmiešanú s temnotou. Bok mal krvavý a čierny. Kalon zreval a vybehol po chobotnici. Soran so Celiou, Malachaiom a Ophiel držali v šachu havrany, ktoré pomaly ale isto mizli. Kalon spolu s Laviniou sa vrhli na chobotnicu. Saria s Montegom a Vlčicou im boli v pamätách. Kalonove vlasné ruky sa obalili tieňom a s ostrými pazúrmi ich zabodol chobotnici medzi oči. Zavrešťala. V ten moment jej zozadu do hlavy vrazila Lavinia meč z ľadu. Chobotnica začala padať. Rozpadávala sa. Montego počkal, kým Upír a Čarodejnica zoskočia z porazeného tela a potom obalil netvora vodou akoby úlomky splachoval. Dolu už čakala žhavá láva a hladné plamene. S poriadným ručaním bola temnota porazená.
„Ešte treba zapečatiť dieru!" skríkla Lavinia.
Utekala o pár metrov ďalej so Soranom, Ophiel a Sariou v pätách. V zemi bola stále štrbina. Saria pre istotu za ňou vpustila svoje plamene, krátko na to jazvu v zemi zapečatila ľadom Lavinia. Soran puklinu uzavrel a poslednú nedokonalosť zakryla Ophiel.
„Preboha, Dario!"
Rozbehla sa prvá Lavinia. Zvyšok za ňou, avšak obavy boli zbytočné. Montego zjavne radil, ako Lišiaka zachrániť, keďže Kalonove ústa nivočili tie Lišiakove. Dariove paže objali Kalona okolo krku a stiahol ho na seba bližšie. Montego nad nimi pokrčil nosom, zatiaľ čo Vlčica vedľa neho sa rozosmiala.
„Stačilo by aj nie? Mal si ho zachrániť, nie zjesť!" zavrčal.
„Takže vy sa chcete k nám pridať, hej?" prehovorila Lavinia a pozrela na Celiu. Nedočkavo prikývla.
„A Kalon tiež," ukázala na stále bozkávajúceho sa Upíra.
„Pôjdeme na ústredie, kde vás zaradia do skupiny a zoznámite sa s ostatnými," usmiala sa Lavinia.
„A čo vy traja?" vzhliadla Vlčica k Montegovi, ktorý objímal Sariu okolo pása. Líške až teraz napadlo, že tí dvaja sa akosi dobre poznajú a bodol ju tŕň žiarlivosti.
„Ja som ešte niečo sľúbil, Kynthia," žmurkol a kývol na Sorana.
„Ako myslíš. Tak dúfam, že sa nelúčime naveky," letmo ho objala a arogantne žmurkla na Sariu, ktorá zavrčala.
„Nelúčime sa naveky," pristúpila Celia k Sarii a Montegovi.
„Samozrejme. Už nás nejako nájdeš," zasmiala sa Saria a Celia s ňou.
Montego, Soran a Saria ustúpili smerom k Malawi. Ostatné bytosti (Kalon sa, konečne, prestal bozkávať s Darionom) kývli tým trom a rozbehli sa. Lavinia nevenovala Sarii ani len pohľad. Líška jej to nevyčítala, no dúfala, že raz jej bude schopná Lavinia odpustiť. Celia s Kalonom sa ešte naposledy usmiali na svojich priateľov. Bez ďalších slov a s tichým prísľubom v očiach sa rozbehli za svojím osudom.
„Čo my?" otočila sa Saria na Montega.
„Tak v prvom rade vybavíme osvedčenie, že Soran môže učiť, hoci pohorel na skúške, vrátime ho k jeho sladkej Harmony a potom," mykol plecami.
„Čo len budeme chcieť."
„Navrhujem cestovanie. Alebo sa princ chce usadiť v nejakom luxusnom sídle?" nadhodila Saria. Montego sa rozosmial a oprel si čelo o to jej.
„Robte, čo chcete, len sa predo mnou necukrujte," podpichol ich Soran.
Montego sa nahlas rozosmial.
„Pekne mi to oplácaš, ako si sľúbil."
Saria netušila, o čom to hovorí, ale vedela, že sa to počas cesty do Tushenu istotne dozvie. Jej tajomstvo poznalo viac ľudí, ako si želala, no bolo jej to jedno. Ardentiu pochovala a keď ju niekto vidí je blázon. Tvorí len zlomok toho, kým v skutočnosti Líščie dievča je. Nech pôjde kamkoľvek, nech urobí čokoľvek, vedela, že nie je sama a navždy bude Líškou. Je Saria a Ardentia tvorí iba zlomok jej príbehu. Je len a len na nej kým bude, hoci niekto jej to môže vyčítať. No, vždy bude sama sebou.
A aký je tvoj príbeh?