Ručičky hodín stihli ubehnúť diaľku,
kým za pokojným dňom uzamkli zámku.
Prikryli tmavou plachtou šíre nebo,
a spokojne odbili polnočné ticho.
"Nie..."
šepla som, a pretočila sa na druhú stranu.
Matrac posteľe, v mojej izbe, bol príjemne mäkký, čím mi vytvoril priam dokonalú polohu na spanie, ale ani v tej som nedokázala dlho vydržať. Zase som sa prevalila, s jedinou túžbou zaspať.
"Nie, nie, nie."
Zúfalo som si opakovala, pri neustálom premiestňovaní sa.
Zaťala som zuby a nakoniec sa donútila postaviť, nechávajúc lákavé teplo perín vypustiť do ovzdušia. Zotrela som si imaginárnu slzičku, a otrávene sa načiahla po župan.
"Ja som vedela, že nemám piť toľko kakaa pred spaním."
Mrmlala som si, ako som mierila na záchod.
Všimla som si, že dvere na Harryho izbe boli otvorené dokorán, aj keď si zreteľne pamätám zvuk, ako ich v noci zatváral. Pokrčila som nad tým ramenom, nemala som čas riešiť to, pretože som musela ísť vybaviť naliehavejšie veci.
~
"Tak toto je už naozaj zvláštne."
Pomyslela som si pri pohľade na zhužvaný koberec, ako som vyšla zo záchoda.
Začala som ho napravovať, aby sa o neho náhodou niekto v tme nepodkol. Na svoj výzor bol pomerne ťažký, čo znamená, že Harry tu pravdepodobne musel behať, aby ho skrútil do takejto polohy. A vtedy som sa začala obávať, čo sa tu asi tak mohlo diať.
Opäť som pozrela smerom k jeho izbe, otvorené dvere mi tam stále nepasovali. Nechala som koberec v predošlom stave, a tichými krokmi som prechádzala chodbou smerom k nim. Nenápadne som nakukla cez rám, a oči sa mi rozšírili pri pohľade na prázdnu posteľ.
Kam zmizol?
Predtým, ako som sa odvážila pohnúť ďalej, som sa započúvala do ticha, vládnuceho domom...Nič. Žiadny pohyb, alebo niečo, nasvedčujúce o tom, že by bol Harry nablízku. Zhlboka som sa nadýchla, a prestúpila prah princovej komnaty.
Biela farba na stenách žiarila cez mesačný svit, ktorý prenikal balkónovými dverami. Spomínaná posteľ, vedľa ktorej stáli dva nočné stolíky, boli jediným nábytkom, čo vyvolávalo zvláštny pocit prázdnoty. Avšak, musím spomenúť fakt, že sme sem prišli len pred necelým dňom, takže toto na isto nie je finálny obraz tejto izby. Obrátila som sa na odchod, nenachádzalo sa tu nič, čo by mi mohlo pomôcť.
Rozviazaný župan za mnou vial ako závoj, a mierne rozprúdil vzduch okolo mňa. Práve som vychádzala na chodbu, keď moje uši zastrehli tiché šuchnutie niečoho ľahkého o zem, čo ma okamžite zastavilo. Rozhodla som sa ešte raz skontrolovať miestnosť za mnou.
Kúsok bledého papiera svietil na tmavej podlahe, doslova na mňa volal. Opatrne som k nemu podišla, a so zatajeným dychom si prečítala text na ňom.
"Svet je mnohotvárny Amy,
ale aj tak povedz,
za ako dlho dokážeš,
náš príbeh lásky, ešte nedokončený,
od ostatných, rozoznať?
Najkrajšie lásky zapíšu rozprávku celú, naša však od začiatku píše knihu reality."
Veď toto je predsa báseň, ktorú mi môj princ napísal!
Ale čo tu robí?
So zamračeným pohľadom som ju zodvihla, a prezrela si obe jej strany. S tou verziou, ktorú mi Harry dal, boli takmer identické, až na jednu drobnosť. Zaostrila som na krátku poznámku na konci.
"V štvorke nájdeš odkaz."
Ešte viac som skrčila čelo.
Akú "štvorku" myslí?
Vtedy sa mi z pamäte vynorili všetky dobrodružné filmy, ktoré som kedy videla, a spomenula som si, ako získavali dôležité informácie používaním rozličných netradičných metód. Mohol to byť aj nevýrazný, nudný text, ktorý v sebe držal zašifrovanú správu. Začala som rozmýšľať, ako pravý dobrodruh, a rôzne nápady mi behali mysľou.
Mohla by byť "štvorka" myslená, ako štvrtý riadok?
"Náš príbeh lásky, ešte nedokončený."
Hmm, to ako odkaz príliš neznie.
Tak sa skúsim bližšie pozrieť na štvrté slovo.
Amy.
Ehm, a čo takto skúsiť vymeniť písmená?
Aym.
Mya.
Yam.
...Dobre, toto nikam nevedie.
Unavene som si pretrela oči, a mrmlala som si pre seba:
"Ach, Harry, prečo používaš tak komplikované metódy...-
Počkať! Mám to!"
Čo ak "štvorkou" myslel každé štvrté slovo?
"Svet je mnohotvárny Amy,
ale aj tak povedz,
za ako dlho dokážeš,
náš príbeh lásky, ešte nedokončený,
od ostatných, rozoznať?"
Najkrajšie lásky zapíšu rozprávku celú, naša však od začiatku píše knihu reality."
Amy, dokážeš ešte rozoznať rozprávku od reality?
Zimomriavky prešli mojím telom, ako sa mi odkaz postupne vytvoril pred očami. Ani neviem, prečo ma to tak vystrašilo. Predsa, včera sme mali práve o niečom podobnom debatu, a ja som ho uistila, že on je môj princ z reality. Nechcem, aby bol "rozprávkový", nepotrebujem nikoho dokonalého. Záleží mi iba na tom, aby bol tým, kým v skutočnosti je...
A on predo mnou nemusí nič skrývať, mám pravdu?
Pevne zvierajúc báseň v rukách, som opustila jeho izbu. Pokračovala som po stopách spúšte, ktoré ma zaviedli až na prízemie. Zem bola pokrytá kalužami vody, kreslá a stoličky boli poprevracané. Vyzeralo to tu, ako po bombardovaní, ale podivuhodne ma to predtým nezobudilo.
"Harry? Si tu?"
Odpoveďou mi bola len moja ozvena.
Vzdychla som si, a s nádejou nazrela na terasu. Padnuté črepníky, hlina všade, no ani dušičky. Vtom prípade, mi zostáva už len jedna možnosť.
Odhodlane som pozrela na veľké vchodové dvere, ako keby boli mojou výzvou. V istom ponímaní aj boli, pretože som cítila, že ma za nimi očakáva niečo veľké.
Bezpečne som prešla strasti-plnou cestou pomedzi všetok ten neporiadok, a pevne chytila studenú kľučku.
Ako som povedala, ja svojho princa nenechám odísť.
Pousmiala som sa a sebaisto vyšla z domu. Nočná scenéria Karibiku vyzerala tak pokojne, jemný vetrík sa pohrával s palmovými listami, vlnky mora sa neustále medzi sebou naháňali, a nad tým všetkým sa pýšil mesiac v splne, dodávajúc krajine ešte väčšiu krásu.
Povzdychla som si, kiežby som si mohla vychutnávať tento pohľad ešte dlhšie. Vedela som však, že potrebujem nájsť svojho princa, a tak som sa dala do pohybu.
"Kam by som išla, ak by som bola Harry?"
Premýšľala som, a hneď som si spomenula, aký fascinovaný bol včera morom.
Najlepšie sa na more pozerá, zo samotného útesu, a ak sa nemýlim, jeden naozaj unikátny, máme za domom.
Rozbehla som sa tým smerom, bolo mi jedno, že mám na sebe len papuče. Skrátka, chcela som všetko vyriešiť, aby sme sa už nemuseli nad ničím trápiť. No zrazu, keď som bola len pár metrov od "cieľa", som prudko zastala.
Tmavá postava stála na samom konci útesu, priamo čelil obrovskému mesiacu, ktorého svit obkresloval jeho rysy. Vetrík sa jemne hral s jeho kučerami, no jemu to očividne nevadilo. Len pozoroval, nehybne, ako
socha.
Napätie prenikalo až do samotných kostí, a ja som sa cítila, akoby som čelila najväčšej zápletke filmu. A uprostred deja si to už nemôžeš rozmyslieť. Nemôžeš utiecť, a tak pokaziť celú šou. Nie, to určite nie.
Musíme to dohrať do konca.
Pristúpila som ku nemu, a jemne ho chytila za rameno. Obrátila sa ku mne tvár, zahalená tieňom, jedine zelené, smaragdové oči nedokázali skryť svoj jas.
"Harry."
Vydýchla som.
Rukou sa mi dotkol líca, ako keby sa chcel uistiť, že som reálna, že tam naozaj stojím.
Prešla som prstami po jeho dlani, načo sa on hneď stiahol a odvrátil. Nechápala som jeho správanie.
Smutne som sklopila zrak, a navlhčila si pery:
"Princ môj, čo si myslel tým, či dokážem ešte rozoznať rozprávku od reality? Už sme toto predsa vyriešili, nie?"
Jeho oči behali po mojej tvári, doslova ma prepaľovali, vytvorili vo mne pocit, akoby som robila niečo zle.
"Amy, pointa tej správy je, aby som zistil, či radšej veríš vymyslenej rozprávke, ako realite. Povedz, dokážeš ešte rozoznať klamstvo od pravdy? Tmu od svetla? Dobro od zla?," zhlboka sa nadýchol," Amy, koho vo mne naozaj vidíš?"
Počula som v jeho hlase určitú naliehavosť, čo ma viac zneistilo. Nevedela som, kam týmto celým smeruje.
Čo on vie, a ja nie?
"Tak ako som povedala, vidím v tebe môjho princa z reality. Nikoho iného, len tvoju skutočnú osobnosť."
Sebaisto som odpovedala, ale Harry sa okamžite uchechtol, nie príliš pozitívnym tónom.
"Lenže ty nevidíš moju pravú tvár, v živote som ti ju neukázal. Od začiatku som využíval tvoju naivitu, vedel som, že ťa ľahko prinútim veriť, že som jeden z tých princov tiež. Ale ja nie som ani zlomok toho, kto si myslíš, že pred tebou stojí. Už ťa viac nedokážem sýtiť mojimi klamstvami.
Preto sa musíš pozrieť cez všetky tie frašky, ktoré som ti povedal, cez všetky očakávania, ktoré vo mne máš. Amy, musíš rozoznať, čo je rozprávka, vytvorená tvojou hlavou a realita, ktorej čelíš."
Pootvorila som ústa, neverila som tomu, čo sa mi snažil povedať.
Náš doterajší vzťah mi však zrazu prebehol pred očami, ako na filmovom plátne.
Prvá sa vynorila spomienka na naše prvé zoznámenie sa cez zoznamku, a ako mi prišlo divné, že odo mňa požadoval vek, meno a dokonca aj adresu.
Ale nepremýšľala som nad tým a napísala som mu každú jednu z tých informácií, čím som mu doslova otvorila dvere do môjho života.
Ďalej, ako ho ten vodca gangu, ktorý ma prepadol, označil za "monštrum". Nechápala som, prečo ho tak nazýva, ale ten strach v jeho očiach...ten ma utvrdil, že si nevymýšľal.
No nechala som to tak, pretože mi Harry povedal, nech tak spravím.
Dokonca aj tá káderníčka ho nazvala "monštrum", s takým istým strachom a odporom v hlase. Vysvetlila mi, aký ľudia žijú v tej časti mesta, že tam nenájdem nikoho s dobrými umýsľami.
Aj to som však hodila za hlavu, hneď ako ma Harry presvedčil, že jej nemôžem veriť.
A teraz som pochopila aj jeho hnev, keď zistil, že som videla to spravodajstvo.
Oni mali rôzne dôkazy a fakty, ktorými ma mohli presvedčiť o realite, a on iba prosté, falošné slová, ktorými ma chcel udržať v jeho vymyslenej rozprávke.
Bohužiaľ, nakoniec aj tu vyhral, keď ma presvedčil, nech zabudnem na jeho minulosť.
Vždy spravil všetko preto, aby som realitu brala, ako obyčajné klamstvo, ktoré mi môže ublížiť. Chránil ma pred ňou, a ja som sa nechala opantať jeho sladkými rečičkami, a radšej som dôverovala tvrdeniu jedného, ako viacerým, nezávisle od seba.
A cez to všetko, som s ním ostala.
Pozrela som na neho, a pomaly, pomaličky, som pozorovala, ako mu maska padá z tváre, a z celej pretvárky sa stáva len jedna bolestivá lož.
Mesačný svit zrazu ožiaril jeho postavu, a v ten moment som si zložila z očí svoje ružové okuliare, ktoré ma po celý ten čas oslepovali.
Už tam viac nestál, ten milý, usmievavý chlapec, ktorého láskavé srdce oddane bilo pre mňa, nie, ten už bol dávno preč. Teraz som sa pozerala na vraha z televízie, komu sa v očiach zrkadlila krutosť, koho ruky boli pošpinené cudziou krvou. A jeho srdce...to som pod tou vrstvou temnoty ani nedokázala postrehnúť.
Pera sa mi začala triasť, a pár krokov som ustúpila.
"Ako si mi mohol tak klamať! Ako si sa len opovážil ma takto využiť!"
So slzami plnými hnevu, som kričala.
Harry s bolesťou zavrel oči a sklopil hlavu. Bolo naozaj zvláštne pozerať sa na ten jeho drsný zovňajšok, a pritom doslova počuť, ako sa mu láme srdce. No to moje bolo rozbité na márne črepiny, a odhodené do večnej tmy.
Zlomeným hlasom prehovoril:
"Amy, ja sa ospravedlňujem, viem, že je to odo mňa ohavné. Ale, chcem aby si vedela, že ťa naozaj mi-"
Ostrý výkrik zrazu prehlušil všetky jeho slová:
"Polícia, ruky nad hlavu!"
________________
Wow, tak toto bola myslím dosť zaujímavá kapitola.😅
•Ak sa Vám kapitola páčila, prosím dajte VOTE, KOMMENT, mňa to naozaj veľmi podporí 😋
•Ďakujem za všetky ohlasy na príbehu, máme už 559 celkových pozretí!❤️
•Ak máte hociaké otázky, nebojte sa spýtať 😉
Želám krásny zvyšok víkendu!