"Vyzerá úžasne, nemyslíte?"
Kaderníčka oslovila Harryho, ktorý bol doteraz zamestnaný svojím mobilom. Okamžite od neho vzhliadol a jeho oči sa v úžase rozšírili, hneď ako si ma prehliadol.
"O-Ona vyzerá," prehltol," teda vyzeráš nádherne, Amy."
Pousmiala som sa, aj keď som sa stále necítila najpríjemnejšie pod tými skúmajúcimi pohľadmi. Predsa len, ja sama som sa ešte nevidela...
Akoby kaderníčka vyčítala dôvod mojej nervozity, a so svojím nacvičeným úsmevom, ladne otočila moje kreslo ku zrkadlu. Hneď ako sa moje oči stretli s dlhými blonďavými vlnami, som zalapala po dychu. Vyzerá to omnoho lepšie, než som si myslela!
"Ďakujem Vám, odviedli ste naozaj úžasnú prácu."
Obdivuhodne som pochválila kaderníčku.
Mohla mať tak po šesdesiatke, čo usudzujem podľa hlbších vrások na jej tvári. Jej orieškovo-hnedé vlasy boli zato perfektne upravné, nejedno dievča by mohlo závideť ich hustotu.
Milo sa usmiala a jemne ma pohladila po hlave:
"Za málo, drahá."
Harry tľapol rukami, naznačujúc, že nemáme času na zvyš:
"Fajn, tak pôjdeme nie?"
Pozrel na mňa, a ja som prikývla. Spoločne sme prešli ku pokladni, a zatiaľ čo Harry platil, som si obzerala obrazy na stenách.
Boli na nich odfotené dievčatá, s najrôznejšími účesmi. Čo ma však zaujalo bolo ich líčenie. V živote by som si niečo tak výrazné nedala na tvár, a to je presne to, čo potrebujeme. Nikto by predsa nepodozrieval dievča, ktoré je presným opakom tej, čo hľadajú.
"Ehm, prepáčte prosím," upútala som sa na seba pozornosť," vedeli by ste ma nalíčiť podobne, ako na tých obrázkoch?"
Namierila som na ne prstom.
"Och samozrejme, že áno, dokonca si môžete vybrať konkrétne tiene, farby, poprípade vzory-"
"Myslím, že by stačilo tak, ako je na tom prvom obrázku."
Mierne nervózne som ju prerušila, keď som sa strácala vtom, čo hovorila. Som rada, že viem ako pomenovať špirálu, nie to si ešte vyberať z rozličných štýlov a spôsobov.
"Ako si želáte, poprosím Vás jedine aby ste sa posadili späť do kresla."
Gestom ruky poukázala na miesto, kde som pred chvíľou sedela.
Započula som Harryho povzdych, asi ho to tu príliš nebaví. Nedivím sa mu, ani mňa tie mužské záľuby, ako je napríklad nekonečné pozeranie futbalu a potom ešte dlhšie kecanie o ňom, príliš nezaujímajú.
Dotkla som sa jeho ruky, ako som okolo neho prechádzala, a všimla si ten znudený pohľad v jeho tvári. Musela som zadržať smiech, aby som mu mohla ústami naznačiť "ďakujem".
"Och, nebojte sa, zaberie mi to maximálne 10 minút."
Kaderníčka upokojila Harryho, a hneď sa aj pustila do líčenia.
Uprene som sa pozerala do zrkadla, sledujúc premenu svojej tváre, keď som si všimla, ako sa Harry náhle postavil, a s mobilom v ruke urýchlene vyšiel na ulicu.
Kaderníčku to mierne zaskočilo a pozrela sa tým smerom. Zakrútila hlavou:
"Vášho priateľa asi takéto veci nebavia, však?"
Nepokojne som sa pohla na kresle po vyslovení "Vášho priateľa". Pravdou je, že vôbec neviem, ako na tom sme. Bol ten bozk spečatením nášho vzťahu? Alebo by som ešte s takýmto označovaním mala počkať?
"A-Áno, môjho kamaráta takéto veci príliš nezaujímajú."
Kaderníčka sa uchechtla, ale nič nepovedala. Aj keby chcela, bola by ihneď prerušená ostrým výkrikom, prichádzajúcim z ulice. Mykla som sa a pozrela ku dverám. Matne som cez sklo dokázala rozpoznať 4 postavy, čudným krokom kráčajúce na chodníku. Z ich úst sa drali zvláštne výkriky, sprevádzané hlasným smiechom. Presne takýchto typov som sa bála. Mladí, opití a v skupinách. Počula som o mnohých desivých činoch, ktoré takýto ľudia spáchali, takže som bola nesmierne rada, že ma od nich delia steny a sklo.
Zarazil ma však fakt, že som nikde nevidela Harryho. Možno si len išiel odskočiť, alebo niečo vybaviť. Predsa náš útek nie je jednoduchá záležitosť. Taktiež, však mohol odo mňa utiecť...Och prosím, prosím, nech sa vráti.
"V týchto hodinách sú ulice dosť nebezpečné."
Kaderníčka prerušila ticho.
"Vždy som rada, keď sa bezpečne vrátim domov."
"To Vám verím," úprimne som jej povedala," nechápem, ako môže niekto tak milý ako Vy, pracovať v takej strašnej štvrti, ako je táto."
Ako kaderníčka pracovala s make-upom sa jemne pousmiala, pri započutí pochvaly na jej osobu, ale oči mala neustále zamyslené.
"Viete, nebývalo to tu vždy takéto. Pred 20 rokmi, keď som si kaderníctvo otvorila, bola táto časť považovaná za jednu z najluxusnejších v meste. Žili tu ľudia z najvyššej vrstvy, ktorý za moje služby zaplatili vždy viac, ako som pýtala. Dá sa povedať, že to bol môj vrchol, pretože chvíľu na to, sa všetko zmenilo príchodom tej psychiatrickej liečebne. Nikto z bohatých ľudí nestál o žitie v jej blízkosti, a za necelý rok boli všetky domy prázdne. Štvrť upadla, a nasťahovali sa sem kriminálnici, násilníci a nechcem ani vedieť, kto ďalší."
Striasla som sa pod predstavou, ako blízko som teraz takýmto ľuďom. Sama som aj dnes stihla okúsiť ich krutosť.
"Bohužiaľ, mám podpísanú zmluvu, v ktorej stojí, že ešte pár rokov tento priestor musím využívať. Tak sa snažím nejak prežiť do dôchodku."
Odtiahla sa odo mňa, a s nadšeným tónom mi oznámila:
"Hotovo!"
Nazrela som do zrkadla a napadlo ma len jediné: vyzerám perfektne. Ani sama som sa takmer nespoznala. V živote ma rodičia nenájdu. Vďačný úsmev sa mi rozlial po tvári:
"Ďakujem Vám!"
"To je v poriadku, koniec koncov, je to moja práca."
Zastavila som sa pri pokladni, a nervózne vykúkala von sklenenými dverami, či nezahliadnem Harryho. Nikde však po ňom nebolo ani stopy.
"Ak sa smiem opýtať, ako ste sa sem dostali Vy? Viete, nechcela by som Vás nejak uraziť, ale nesedíte mi do tejto časti mesta."
"Och to je v poriadku, je pravda, že odtiaľto nie som," mierne som sa zasmiala," avšak býva tu môj kamarát, a prišla som za ním."
Jej čelo sa znepokojene skrčilo:
"Myslíte toho muža, ktorý s Vami prišiel?"
"Áno, presne on, ehm je s tým nejaký problém?"
Nechápavo som sa jej spýtala.
Jej oči boli vytreštené a neveriacky na mňa pozerala. Ako keby som spravila niečo hrozné.
"Mali by ste od neho odísť."
Povedala vážne, s očami zapichnutými do tých mojich.
"Verte mi, nechceli by ste mať dočinenia s takým človekom, ako je on. Vlastne s nikým z tejto štvrte."
Zamračila som sa. Ako môže niečo takéto povedať? Prehodila s ním 2 vety, predsa nemôže vedieť, aký je on človek.
"Prepáčte, ale neviem odkiaľ ste toto zobrali. Chápem, že je to tu plné nebezpečných ľudí, ale to neznamená, že aj on je taký. Sama určite viete, že sú tu lacné nájmy, tak to skrátka využil."
Vzdychla, a vyčerpane si prešla rukou po tvári.
"Lacné nájmy tu možno sú, ale nikdy by sa sem niekto s málo peniazmi nenasťahoval. Tieto ulice sú plné špinavých trikov a podfukov, žiadny normálny človek by tu neprežil. Bol by pre ostatných lákavá korisť, a skôr, či neskôr, by ho dostali. Verte mi, ani ja som sa tomu nevyhla."
Neklamala. Tým som si bola istá. Nevedela som však, čomu mám veriť.
Celým kaderníctvom prešiel zvuk zvončeka pri dverách. Otočila som sa a uvidela Harryho, a ani neviem ako, už som bola v jeho objatí.
"Harry."
Radostne som šepla, naozaj som mala obavy, že by sa nevrátil.
"Prepáč, že som sa zdržal, ale musel som niečo vybaviť."
"V poriadku."
Usmiala som sa, keď som sa odtiahla.
"V-Vy ste H-Harry Styles?"
Koktavo sa pýtala kaderníčka, ako si prezerala Harryho, strach z jej očí doslova vyžaroval. Pripomenulo mi to, toho vodcu gangu, keď uvidel na schodoch Harryho.
"Áno, som Harry, rád Vás opäť vidím."
S veľkým úsmevom povedal.
Tieto slová ju akoby prikovali ku zemi, a nie som si istá, či je zdravé, mať takú bledú tvár, ako práve mala. Keď som sa jej chystala zamávať pred očami, sa strhla a rýchlo oznámila:
"Zatvárame! Prosím opustite moje kaderníctvo!"
"Ale," chcela som jej pripomenúť môj nedoplatok, to však za nami už stihla buchnúť dverami.
"Nechaj to tak. Tá nám už neotvorí."
Harry mávol rukou, a popohnal ma do kroku.
"Ty ju poznáš?"
Skúmavo som si prezerala jeho reakciu, ale bol úplne uvoľnený. Stále mal na sebe ten okúzľujúci úsmev, ktorý sa miestami zmenil na tichý smiech.
"Každí tu, ju pozná. Je to stará čarodejnica, ktorej to už dávno v hlave preskočilo."
Možno je to pravda, ale dokázal by povedať by taký človek, tak znepokojujúce slová? A je náhoda, že mi dnes už 2 ľudia, nezávisle od seba, povedali o nebezpečenstve skrývajúcom sa za Harrym?
Obzrela som sa, ale na mieste kde bolo ešte pred chvíľou rozsvietené kaderníctvo, boli len zatiahnuté žalúzie a tma.
Zrazu boli moje kroky zastavené jemným nárazom do niekoho hrude. Strhla som sa a pozrela pred seba, dva zelené smaragdy ma z výšky pozorovali.
"Amy," povedal nežne," tá pani by ťa presvedčila aj o tom, že po Zemi behajú ružové králiky. Never jej."
To, s akou istotou to hovoril, ma nejakým spôsobom presvedčilo, o jeho pravde.
"Takže ružové králiky?"
Spýtavým pohľadom som sa na neho pozrela. "To by bola bomba."
Snažila som sa o seriózny tón, ale hneď ako sa Harry začal smiať, som nemohla odolať, a pridala sa ku nemu.
A tak sme pokračovali v ceste, rozprávajúc sa o reálnosti ružových králikov.
Zabočili sme do uličky, smerujúcej ku Harryho domu.
"Hej a mohli by z nich vypadávať vajíčka naplnené čokoládou a-"
"Tššš."
Harry ma zastavil, prstom na perách mi naznačujúc, aby som stíchla.
Pozrela som sa smerom, ktorým jeho oči hľadeli, a na chvíľu prestala dýchať. Celé okolie Harryho domu blikalo červeno-modrou farbou, pochádzajúcou z majákov niekoľkých policajných áut.
_________
Ahooojte!!!
No Harry, si mierne zavaril😈
Ale myslím, že teraz obidvaja skôr rozmýšľajú nad tou políciou😅
•Ďakujem za prečítanie, ak sa kapitola páčila VOTE, KOMMENT ma poteší a podporí 😉
•Ďakujem za ohlasy na predošlých kapitolách, Prológ má už 40 pozretí a blížime sa ku 300 celkovým!!! 🎉🎊
Užívajte prázdniny!😋