-Ja som to vedela, -
-A čo si si myslela, že to nechám len tak? -
-Vieš, že mi to je jedno? - otočila som sa, že odídem, no zasiahla ma snehová guľa. Zastala som.
-Prosím ťa, nesprávaj sa ako malá a vypočuj ma konečne, - pohla som sa dopredu.
Bum! Ďalšia guľa.
-Baví ťa to? - otočila som sa.
-Ani si nevieš predstaviť ako, - povedal pobavene.
-Tak sa zabávaj ďalej, - poznamenala som a letela zase ďalšia guľa.
-Takže ty neprestaneš? -
-Nie, kým ma nevypočuješ, - pohrával sa s ďalšou guľou.
-Dobre... Heeej! - guľa ma zasiahla do brucha.
-Sorry, ale fakt ma to baví, - zasmial sa.
-Pako, - otočila som sa nahnevane, no Xavier sa tento krát rozbehol za mnou.
-Geri, no tak, - chytil ma.
Stál nebezpečne blízko, takže som ustúpila. Bolo to po prvý krát, čo sme boli pri sebe tak blízko a sami od onoho osudného dňa.
-Prečo si neprišiel? - pozrela som naňho a všetko, čo som si plánovala, teda že budem neústupčivá a budem len nezaujato počúvať, sa rozplynulo.
-Nevyšla by si von, -
-Prečo si mi nezavolal? -
-Nezodvihla by si mi, -
-Prečo si to dovolil? Prečo? Prečo? ! - začala som ho biť. - PREČO? -
-A ty? - chytil ma za ruky.
-Prečo si ma nechala? -
-Ty si neskutočný, - pokrútila som hlavou, - teba štve len to, že som nechala ja teba? -
-Nie, ty to nechápeš. Mňa štve len to, že si ma nechala. To zbohom ma zabilo. Prečo si to spravila? -
Sadla som si do snehu a chytila za hlavu.
-Ja neviem. Bola som naštvaná. A ešte aj ona. Čo, dopekla, u teba robila? Ty mi tu rozprávaš, ako som ťa zabila jedným slovom a myslíš si, že ty si mňa nezabil? Koľko krát som ti povedala, že ju neznášam a vždy sa pri tebe objaví. To mi robíš naschvál ty alebo ona? -
-Ja neviem, ale ona sa objaví vždy, keď máme nejakú tú krízu a vždy si tam aj ty, - pokrčil plecami.
-V zlom čase na zlom mieste. Tomu sa mi nechce veriť, -
-Možno ju voláš ty, aby si mala dôvod rozísť sa so mnou, -
Zazrela som po ňom.
-To som žartoval, - povedal previnilo, no s úškrnom.
-Geri, ja s ňou fakt nič nemám, - zobral mi ruku do svojich dlaní.
-A s dákou inou? Dva mesiace sú dosť dlhá doba, -
-Pre mňa existuje len jediná , - povedal.
Pozrela som sa naňho, či to myslí naozaj úprimne.
-A ty? Ty máš...? -
-Nie, ja som single, - odpovedala som.
-Tak to mi je ľúto, ale aj ma to teší. Ľúto preto, že taká skvelá baba ako ty si nezaslúži byť sama, a teší, lebo ešte stále mám nádej, alebo? - pozrel mi do očí.
Znovu mi začínalo biť srdce.
-Čo myslíš? - schytila som sneh a pricapila mu na hlavu.
-Beriem to ako áno, - zasmial sa a začal sa otriasať.
-Ešte by si mal dostať za tie snehové gule, - zvalila som ho do snehu a začala ho zasypávať.
-A nenašiel by sa pohodlnejší trest? Teplejší? - bránil sa.
-Pochybujem, - vyplazila som mu jazyk.
-Aj jazyk by si mohla použiť, -
-Prestaň, - tresla som ho.
-No tak, -
-Nie, - postavila som sa, no Zavi ma opäť stiahol do snehu.
Chytil mi tvár do dlaní a svojimi ústami sa vpil do mojich. Prvý krát po dvoch mesiacoch som bola opäť šťastná.
„Lenže ty to také ľahké mať nebudeš, " pomyslela som si. Schytila som sneh a strčila mu ho za golier. Xaviera to hneď prebralo.
-Povedala som, že nie, - postavila som sa.
-Vypočula som si ťa, takže už žiadne snehové gule, - povedala som mu.
-Sme si kvit, - pobrala som sa preč.
-Kde si bola? - spýtala sa ma Lenka, keď som prišla na intrák.
-V parku. A prečo si tam nebola ty? - zaujímala som sa.
-Veď som bola. V parku na námestí, -
-Povedala si, že sa stretneme v tom opustenom parku pri našej škole, -
-Nie, asi si mi zle rozumela, - povedala.
-No a to je náhoda, že v tom parku, kde som bola ja, sa zjavil aj Xavier. Čo myslíš? - povedala som ironicky.
-Tak to teda je...- uškrnula sa.
-A čo chcel? - spýtala sa s hraným záujmom.
-Ak chceš vedieť, či som ho konečne vypočula, tak áno. Ak to, že či sme opäť spolu, tak to nie, -
-Nie? -
-To ste sa dohodli vy s Mišom a so Xavierom? - pozrela som na ňu.
-Prečo myslíš? -
-Áno či nie? -
-Dobre, už nám to vadilo. Vy dvaja proste patríte k sebe, -
-No neviem, -
-Prestaň prosím ťa. Dobre vieš, že s Erikom by ti to nefungovalo...-
-S Erikom? -
-Videla som vás ako sa na seba pozeráte. Ty si sa ešte ako tak držala, zrejme kvôli tomu, že ľúbiš iného, ale on svietil jak fosfor hneď po zhasnutí svetla, - povedala, - takže už netrucuj a pekne sa s ním daj dokopy, -
-Ale čo? Vy ste sa všetci spykli a myslíte si, že ja čakám len a len naňho? -
-A nie? -
-Bože, - pokrútila som hlavou.
-Sami si hovorila, že ti nebilo srdce, keď si s ním nebola, -
-Ale to neznemená, že keď ma dobreže neznásilní v snehu, tak sa mu hodím okolo krku, -
-Len aby si sa nehrala na neprístupnú až príliš dlho, lebo skončíš sama a Xavier znovu s Monikou, - karhavo na mňa pozrela.
-Ako že...počkaj... ako že znovu s Monikou? -
-Veď spolu už raz chodili, nie? Pred tým, než sa dal dokopy s tebou. Vtedy mali krízu a Xavier jej z trucu povedal, že si nájde obyčajnú babu. Ale to ti povedal, nie? -
-Hej, no jasné, - povedala som ironicky, - jasné, že o tom viem, -
-Ups, asi som prezradila viac ako som mala. To ti fakt nikdy nepovedal? Ani to, že ona sa okolo neho točí, len kvôli tomu, lebo si stále myslí, že trucuje? - zahryzla si do pery.
-Akosi sa o tom zabudol zmieniť, - odišla som z izby.
Znovu som sa vybrala na poschodie ku starému známemu oknu. Rozmýšľať. Potrebovala som rozmýšľať.
Bol pondelok ráno. V škole si všetci rozprávali zážitky z piatkovej žúrky a z raňajšej guľovačky.
Sedela som na svojom mieste, respektíve na mieste, kde som sedela už dobré tri mesiace, vedľa Miška, no on dnes akosi neprišiel do školy.
-Ahoj, - pozdravil ma niekto známym hlasom.
-Čau, - odzdravila som a naďalej som pozorovala pokojný buzerplatz pred školou.
-Mišo dnes nepríde? - sadol si za mňa.
-Neviem, - mykla som plecami.
-Aha, - povedal zarazene.
V tej chvíli zazvonilo a do triedy vošla Svrčková, takmer vždy presná matikárka.
Pomedzi hodiny sa ma Xavier niečo spýtal, no ja som znovu odpovedala jedným nanajvýš dvoma slovami. Deň zbehol celkom rýchlo a ja som vychádzala z jedálne. Do cesty sa mi postavil Xavier.
-Ahoj, - pozdravil ma znovu.
-Čau, - skúsila som ho obísť, no kráčal predo mnou.
-Ako sa máš? -
-Fajn. Dovolíš? - prestalo ma to baviť, tak som zastala.
-Myslel som, že komunikačnú bariéru sme prelomili minulý týždeň, - povedal uštipačne a tiež zastal.
-Veď ti odpovedám, či nie? -
-Ak vrčanie považuješ za komunikáciu, - ironicky sa usmial.
Nebezpečne som po ňom zazrela.
-No dobre, čo ti sadlo na nos? - spýtal sa ma na rovinu.
-Takže s ňou nič nemáš, - udrela som ho päsťou do bundy.
-No...- poškrabal sa po hlave. -Je tu jedna vec, -
Pred školou zastal čierny džíp. Vystúpili z neho dve baby. Jedna z nich bola Doňa, Xavierova nevlastná matka a na druhú som sa ani nemusela pozrieť.
-Hmm... Monika, aká náhoda, - povedala som s trpkým úsmevom, - nemal by si nechať dámy čakať, - obišla som ho a pobrala sa smerom na intrák.
Na druhý deň som sedela opäť sama. Xavier si ticho sadol za mňa. Dokonca sa mi ani neprihovoril. Cez prestávku som vyšla von na chodbu a keď som sa vracala, všimla som sa Xaviera sediaceho na okne. Keď som sa priblížila, zoskočil a vystrel predo mňa ruku.
-Dobre, no tak chodil som s ňou a ona tomu nechce veriť, že milujem teba a medzi mnou a ňou je koniec, - vysypal zo seba.
-Fajn, - povedala som a pozerala pred seba.
-Ale ty si mi predsa sľúbila, že moju minulosť budeš brať s rezervou, - povedal nervózne.
-Dobre, - povedala som pokojne.
-Nie! - tresol ma o stenu.
-Pozri dokedy ti mám hovoriť, že ťa milujem, aby si mi konečne uverila? -
-Ešte chvíľu, - usmiala som sa, - strašne ma to totiž baví, -
Priblížil sa ku mne a ja som zacítila dôverne známu vôňu.
„Tu ma prvý krát pobozkal. Lepšie povedané, ja jeho."
-Ale ja ťa skutočne milujem, - zašepkal mi do ucha.
-A vieš, že aj ja teba? - pošepkala som mu aj ja a ruky som strčila pod jeho tričko.
-Takže mier? - spýtal sa krotko.
-Mier, - pobozkala som ho na krk.
-Mohol by som ťa odprevadiť? - spýtal sa ma po obede.
-Nebývaš náhodou na opačnej strane? - uškrnula som sa.
-„Kratšia" prechádzka mi nezaškodí, -
-No tak poď, - povedala som mu.
Pohli sme sa bok po boku a Xavier ma chytil za ruku. Neprotestovala som.
Ráno som sa zobudila na to, že mi zvoní mobil. Prišla mi SMSka, pravdaže od môjho princa. „Krasne vyrocie. Milujem ta. X."
Áno, úspešne sme spolu chodili už 3 mesiace. Zavi sa snažil najviac ako sa dalo a ja som mu tiež vychádzala v ústrety. Prestala som sa stretávať s Erikom a on s Monikou. Zrejme už pochopila, že Danko patrí mne a ona si môže nájsť inú obeť. Úspešne som mohla vyhlásiť, že sme sa nepohádali ani raz od toho zimného dňa, keď ma chytil za ruku. Trávili sme spolu skoro každý večer, okrem tých, ktoré som strávila u starej mamy, ale aj to mi zavolal, aby sa ma spýtal ako sa mám.
Do školy sme prichádzali ruka v ruke a so smiechom, zo školy sme väčšinou zamierili do parku, kde sme hoci len sedeli a užívali si prítomnosť toho druhého.
„Krasne vyrocie.Aj ja ta milujem. G."
S povznesenou náladou som si navliekla tričko a minisukňu. Vonku to vyzeralo na poriadny hic a hoci bol len apríl, počasie bolo fakt ako šialené. Naraňajkovala som sa a rýchlo som trielila na bus. Sadla som si na obvyklé miesto a položila vedľa seba ruksak. Keď Xavier nastúpil, uvoľnila som mu miesto a pobozkala ho, keď si sadol.
Nie že by sa náš vzťah dostal do sféry pusa a dosť, ale z akéhosi nevysvetliteľného dôvodu som vedela, že by som ho nemala provokovať.
-Čo budeme dnes robiť? - spýtala som sa ho a hrala sa s jeho prstami.
-Neviem. Nemám chuť ísť do školy, - odpovedal.
-A kam by si chcel ísť? -
-Poďme ku nám domov, - navrhol.
„No zbohom, a je to tu! " pomyslela som si.
-Ku vám? Nie. Musíme ísť do školy, vieš, že máš problémy kvôli ulievaniu, -
-Prosím, - povedal, - mali by sme nejako osláviť tie tri mesiace, - uškrnul sa.
-A pusa ti nestačí, láska? -
-Vieš, no myslel som, zlato, že by sme mohli prejsť na fázu alias „seno", -
-Aha, no uvidí sa. Poobede, - dvíhala som sa, lebo sme museli vystupovať.
-Čau, pusa, - objal ma odzadu Xavier, keď som stála na chodbe s ostatnými babami.
-Ahoj, vyľakal si ma, - povedala som mu.
-Čaute baby. Nemáš čisté svedomie. Na koho si myslela? -
-Na teba, na nikoho iného, -
-Štvrtá je voľná, - zašepkal mi do ucha, no baby sa aj tak uškŕňali.
Naklonila som sa dozadu, aby som mu aj ja mohla pošepkať:
-Chceš si to rozdať? - spýtala som sa koketne.
-Musím ísť na telesnú. Tak sa majte baby. Maj sa láska. Potom sa vidíme, - žmurkol na mňa.
-Bye- odzdravili sa mu.
Sedela som v triede, keď zazvonilo na štvrtú hodinu. Asi po desiatich minútach sa vo dverách triedy objavil Xavier. Ťahal ma von. Zrejme to myslel vážne, lebo len čo zatvoril dvere, vrhol sa na mňa.
-Zavi... láska... počkaj, - musela som ho brzdiť, hoci aj ja som s tým mala problém.
Ťahala som ho do najbližšej voľnej triedy.