Keď sme dorazili do nemocnice všetci chalani sedeli na lavičkách a nič nevraveli. Sadla som si vedľa Matúša.
-Čo povedal doktor? - spýtala som sa potichu.
-Asi má prasknutú lebku, zlomenú ruku a 2 rebrá, - odpovedal smutne.
-Ako sa to stalo? - spýtal sa Tom.
-Išli sme cez prechod a zrazu sa to zomlelo tak rýchlo. Objavilo sa tam auto a potom som počul už len škripot bŕzd a náraz, -
-Ach, - vzdychla som si. Tak som túžila niekoho mať pri sebe. Oprela som sa o Toma a on ma objal.
-Chceš niečo na pitie? - spýtala som sa Toma, lebo som už nevydržala len tak tam sedieť.
-Nie, vďaka, - pokrútil hlavou.
Ja som sa pobrala von cez veľké sklenené dvere a rozhliadla som sa po chodbe. Nik tam nebol. Bodaj by aj bol. Veď bolo pol tretej. Prišla som na sesterskú izbu a spýtala som sa, kde by som si mohla kúpiť niečo na pitie alebo pod zub. Rovno a doprava.
Zabočila som za odporúčaný roh a ostala som stáť. O automat sa opieral Xavier. Mal na sebe opäť čierne tričko s logom LP, voľné vyšúchané rifle a v ruke držal Sprite. Zdvihol pohľad a zasekol sa.
-Ahoj, - pozdravil sa mi po chvíli.
-Čauko, - pobrala som sa k nemu.
-Čo ty tu? Vyzeráš byť smutná a unavená, - povedal ustarostene.
-Moju spolubývajúcu zrazilo auto, - vzdychla som si a do očí sa mi nahrnuli slzy.
-To mi je ľúto, - povedal, - Môžem pre teba niečo urobiť? -
Pokrútila som hlavou, no už som sa nemohla ovládať a objala som ho. Tak mi chýbala jeho vôňa. Tak mi chýbal on...
A Xavier ma okamžite pritisol k sebe a silno ma objímal.
-A ty si tu prečo? - spýtala som sa ho.
Sedeli sme spolu na lavičke a ja som sa oňho opierala.
-Otcovi nejak prišlo zle, keď videl účet za telefón, - zavtipkoval.
-Veď si mi nevolal, - podpichla som ho.
-Vybavoval som si prestup, - povedal potichu., no vážne.
-Prestup? - ľahla som si a hlavu som si položila na jeho nohy.
-A kam? - zahľadela som sa mu do očí, no on mi uhol pohľadom.
-Na súkromné gymnázium... do Košíc, -
-Do Košíc? A... aa prečo? -
-Lebo túto školu nezvládam, -
-Veď máš len dobré známky. Máš tam aj kamarátov. Všetci ťa zbožňujú... Tak prečo? -
Len mykol plecami.
-Aj tu je určite súkromné gymnázium. Je to kvôli tomu čo sa medzi nami stalo? - posadila som sa.
Konečne sa mi pozrel do očí.
-Prečo si to myslíš? -
-Je to kvôli tomu? ! -
-A keby aj... nie je to už jedno? -
-A plánoval si mi to vôbec povedať? Či len odísť? Takto by si ma tu nechal? Aj napriek tomu všetkému, čo sa stalo, ťa stále milujem, a ty? Ty chceš odísť? A bez rozlúčenia? Teraz keď ťa potrebujem? -
-Nie, to nie! - chytil ma za ruky.
-Nie? ! -
-Zavi? - objavil sa pri nás nejaký chlap, - otca pustia až zajtra, ale chce ťa teraz vidieť, - povedal.
-Prepáč, - povedal a postavil sa.
Prešiel pár krokov, no potom sa otočil a prišiel späť. Chytil mi tvár do dlaní a pobozkal ma.
-To má byť zbohom? - spýtala som sa ho.
Pobozkal ma ešte raz, no teraz dlhšie.
-Už sa teším, kedy ťa pobozkám znovu, - pritiahol si ma bližšie k sebe.
-Aj ja ťa milujem, - povedal mi nakoniec a znovu mi priložil svoje pery k mojim.
-Prepáčte, že ruším, - vyrušil nás opäť niekto.
-Geri? Už vyšiel lekár od Lenky, - prišiel za mnou Tomáš.
Postavila som sa a pozrela som na Xaviera.
-Bež, - povedal, -aj ja musím ísť za otcom, - usmial sa na mňa.
-Ahoj teda, - dala som mu ešte raz pusu a potom som sa pobrala za Tomom.
-To je ten tvoj Xavier? - spýtal sa ma hneď ako nám zmizol z dohľadu.
-Áno, -
-A neboli ste ešte dnes pohádaní? -
-Áno, - odpovedala som opäť.
-Tak? -
-Tak čo? - usmiala som sa, no úsmev mi zamrzol na perách, keď som vošla do Lenkinej izby.
Ležala na posteli a stále bola v bezvedomí. Hlavu a ruku mala obviazanú obväzom a pod okom mala monokel.
-Leni, - povedala som potichu a pristúpila som k posteli. Okolo stáli aj ostatní chalani, ktorí smutno na ňu pozerali.
-Volali ste už jej rodičom? - spýtal sa Tomáš spoza mňa.
-Povedali sme to na intráku. Takže hneď zavolali riaditeľke. Zajtra, vlastne dnes, by mali prísť sem, -
Potiahla som nosom.
-Geri, poďme, - chytil ma Tomáš za ruku a ťahal ma von.
-Mala by si si oddýchnuť, - povedal.
-Ale nemôžem tu Lenku nechať samú, - odporovala som mu.
-Lenka bude aj tak spať a za chvíľu prídu jej rodičia. Ja ju prídem zajtra pozrieť a pozdravím ju, keď bude vnímať, dobre? - povedal mi jemne.
-Dobre teda, ale ako sa dostanem na intrák? Sama nechcem ísť, -
-Poviem chalanom, aby ťa odprevadili, -
-No, ďakujem ti pekne! - povedala som mu.
-A ty nejdeš? -
-Ja tu ešte ostanem, - pokrčil plecami.
-Tak to môžem ostať aj ja, - sadla som si na lavičku.
-Ako chceš teda, -
-Budem vyzerať Lenkiných rodičov, - povedala som.
-Ako chceš, - pobral sa naspäť do izby.
Zato chalani odchádzali.
-Nejdeš aj ty? - pristavil sa pri mne Matúš. Pokrútila som hlavou.
-Tak sa maj. A je nám to ľúto, fakt, - odišli.
Na chodbe som osamela. Vystrela som sa na lavičke a pozerala som sa do stropu. Po chvíli ma začala tá biela farba deprimovať, tak som sa schúlila som klbka a zavrela som oči...
-Princezná, - pohladkal ma niekto po vlasoch.
-Zavi? - spýtala som sa rozospato.
-Čo ty tu ešte robíš? Prečo si nešla naspäť na intrák? -
-Chcela som počkať na Lenkiných rodičov, - zívla som si.
-Ak chceš počkám s tebou, - usmial sa.
-A ty si tu čo tak dlho? Nešiel so ešte? -
-Mal som takú „kratšiu" kázeň od otca, - povedal smutne.
-Chúďa moje, - pohladkala som ho po líci.
-Ale som rád, že som šiel tadiaľto, - usmial sa, no aj tak ho niečo trápilo.
-Čo sa deje? Niečo ťa trápi. Vidím ti to na očiach, - pozrela som mu do smutných očí.
-Ale nič..., -
-No tak, - súrila som ho.
-Vieš no.... Ja viem, že som toho veľa pokašľal. Viem, že sa nepoznáme strašne dlho, ale aj tak ťa neskutočne milujem. Ja neviem, čo si mi porobila, ale musím na teba stále myslieť. Mal som veľa dievčat...- chcela som mu skočiť do reči.
-Viem, čo sa o mne hovorí. A nebudem sa hrať na neviniatko. A viem, že ťa to bude stále prenasledovať. Ale i tak sa ťa chcem spýtať, - zatajila som dych, - chceš so mnou chodiť? Znie to možno smiešne, ale ja si chcem byť na istom. Keď ťa vidím s nejakým iným chalanom mám chuť mu vraziť, -
-Takže ma chceš vlastniť? - spýtala som sa pobavene.
-Ty vlastníš moje srdce, - usmial sa detsky, - Tak chcem aj ja tvoje, -
-A ako vieš, že ho už nevlastníš? -
-Fakt? - spýtal sa prekvapene.
-Dajme tomu, - usmiala som sa.
-To znamená, že ma ľúbiš? -
-Dajme tomu, - povedala som mu zas.
-Takže všetko, čo si mi dnes povedala, teda to že ma miluješ a nechceš, aby som odišiel, je pravda? -
-Dajme tomu, -
-Takže spolu chodíme? Oficiálne? -
-Dajme tomu, -
-Takže keď ti poviem, že aj tak budem musieť odísť na dva týždne preč, nenahneváš sa na mňa? -
-Dajme tomu, -
-A keď ťa budem teraz chcieť pobozkať, tak budeš protestovať? A nie že povieš zase dajme tomu! -
Zasmiala som sa a pritiahla som si ho k sebe.
Išli sme spolu so Zavim za ruky smerom na intrák. Lenkini rodičia prišli okolo 4 a tak som sa s nimi porozprávala a nakoniec som sa s nimi a s Tomom rozlúčila.
-To s tým odchodom na dva týždne si myslel vážne? - prerušila som ticho.
-Uhm, - odpovedal.
-A kam ideš? -
-S otcom na dovolenku. Že vraj potrebujeme na seba čas, lebo ma zanedbáva kvôli práci. Pravda, chce mi dohovoriť, poznám tieto jeho triky, - vzdychol si.
-Na dva týždne? To kam idete? Teda kam chodí primátor a jeho syn na dovolenky? Na Kanárske? -
-Teraz sú v móde Seychelly, - povedal vážne.
-Aha, no sorry, nevedela som, že ešte aj dovolenky sú podľa módy, -
Xavier sa zasmial. Zastali sme pred intrákom.
-Tak asi dobrú noc, - povedal mi na rozlúčku.
-Skôr dobré ráno, - poznamenala som.
-Nie, ešte dobrú noc. Nechcem aby táto noc skončila, -
-Radšej nech skončí, aby mohla prísť krajšia, - usmiala som sa a dala mu pusu na ústa.
-That's all? - protestoval Zavi.
-Yes, my Darling, - žmurkla som naňho a pobrala som sa dovnútra.
-Toto na tebe milujem, - zakričal ešte Xavier.
-Čo? - spýtala som sa.
-Ako si ma dokážeš omotať okolo prsta, že túžim po tom aby sme boli zase spolu, -
-Dobrú noc, - zakývala som mu naposledy.
Zobudila som sa okolo pol jednej poobede. Nemala som na nič chuť, tak som len ležala a hypnotizovala plafón.
Zazvonil mi mobil. Neznáme číslo.
-Prosím? - zdvihla som lenivo.
-Ahoj, Geri. Tu je Lenkina mamina, - ozvalo sa z druhého konca.
-Ah... Dobrý deň. Ako sa má Lenka? -
-Lepšie, už sa prebrala. Chcela by som ťa poprosiť, či by si jej doniesla nejaké tie veci, lebo my sme priviezli len také základné, -
-Aha, no jasné. A kedy mám prísť? Dnes večer stačí? -
-Budeme tu, - súhlasila.
-Tak prídem teda. Dovi, - zložila som, no vzápätí mi znovu zvonil môj Sony Ericsson. Tento krát volal Xavier.
-Prosím? - zdvihla som nadšene.
-Už si hore princezná? -
-Už áno, - povedala som, -Čo by si potreboval? -
-Vidieť ťa, -
-Veď si ma dnes už videl, - zasmiala som sa.
-Ale, no tak, nebuď ku mne zlá, -
-Ja nie som k tebe zlá. To by som si nikdy nedovolila, - povedala som uštipačne.
-Takže kedy pôjdeme von? -
-Večer mám ísť za Lenkou, lebo jej mám zaniesť pár vecí. Tak neviem, že či pôjdeš so mnou, alebo skôr, alebo neskôr. Vyber si, - pohrávala som sa s prameňom vlasov.
-Čo tak okolo šiestej? A zájdeme potom za Lenkou, - navrhol.
-Fajn, môže byť, - súhlasila som.
-Neviem, či to vydržím až do šiestej, -
-Budeš musieť, -
-Tak teda o šiestej ťa budem čakať pred intrákom. Budem držať ceduľku a na nej bude napísané: Gertrúda, milujem ťa! -
-V rámci tvojho dobra, Xavier Danko, som to slovo Gertrúda nepočula, - povedala som nahnevane.
-Takže to ostatné mi schvaľuješ, okej? -
-To som nepovedala! -
-Aj ja ťa ľúbim. Večer o šiestej. A buď presná, - zasmial sa.
-Xavier! - skríkla som, no on už stihol položiť.
Tak už tu máme 10diel:)) S kým chcete aby bola? :D
أنت تقرأ
Autobusový princ✔
العاطفيةXavier je normálny chalan. No, nie normálny. Nenormálny. Teda nenormálne krásny chalan, s ktorým chodím do školy. Ja, čiže Gertrúda. Otrasné meno. Nenávidím ho! Ako mi to mohli rodičia urobiť? Teda Pán Boh im daj večnú slávu, nie sú už medzi nami. C...
