Autobusový princ✔

3.Autobusový princ

Keď sme vstúpili do triedy všetci na nás zízali.
-Ešte ste si neotvorili ústa, - poznamenala som a pobrala som sa k poslednej lavici.
-No tak to teda čumím, - povedal Xavier a vybaľoval si anglinu.
-Prečo? Pohodka, - uškrnula som sa. - Máš úlohu z fyziky? Daj mi ju odpísať, -

-Tu máš, - vytiahol z tašky zošit, - ale zadara to nebude, -
-Nemám ti čo ponúknuť, ja, chudobná deva, -
-Stačí mi telefónne číslo, - vytiahol mobil. (Jéj tiež mal Sony Ericsson :D )
-Fajn, - nadiktovala som mu číslo a on mi dal svoje.
-Ako si ťa mám uložiť? - spýtal sa ma.
-Úplne najsexy a najlepšia baba aká po tomto svete chodila. Dúfam, že sa ti to tam zmestí, - čumela som do svojho mobilu.
-To „dúfam, že sa ti to tam zmestí" sa mi tam už nezmestilo, - povedal sklamane a šibol po mne pohľadom.
-Ako si si ma uložila ty? -
-Autobusový princ, -
-Tak už nie čistič topánok? - zaškeril sa.
-To by bol škandál, keby mi to našli v mobile, -
-Aha, no jasné, - Zavi chápavo prikývol hlavou.
-Chcela som najprv „Xavier Danko, primátorov syn, odpíšte si číslo", ale to neznie tak sexy, - zasmiala som sa.
-To nie. Vlastne si ma ušetrila anonymných vyznaní lásky od všetkých báb v triede, -
-Prečo si myslíš? - spýtala som sa ho so záujmom.
-Nevšimla si si ako všetky po tebe zazerajú? - usmial sa na mňa.
-To bude určite kvôli tebe, - povedala som uštipačne.
-Po mne zas zazerajú chalani, -
-To má byť kompliment? - zasmiala som sa.
-Komplimenty sa ľahko skladajú, keď je to pravda, - pozrel na mňa tými jeho nádherne hnedými očami.
-Myslíš si, že som vadná? -
-Prečo? - prekvapene sa ma Xavier opýtal.
-Ale nič, - vzdychla som si a zohla som sa nad komplikované vzorce.
V tej chvíli sa otvorili dvere do triedy a stála v nich naša učiteľka angličtiny. Mala na sebe svoj typický, zjavne aj obľúbený modrý kostým, kvôli čomu jej prischla prezývka „Výpravkyňa".
-Zdravím vás, - dofučala k učiteľskému stolu.
-To je kto? - otvoril Xavier ústa.
-Naša anglinárka, - povedala som.
-Ty ju nepoznáš? Jej meno v tomto meste niečo znamená. A aby som nezabudla. Musíš sa jej zdraviť, lebo sa staneš bezcharakterným a môžeme si podať ruky. A ozaj píšeš pekne? - šepkala som mu.
-Ja neviem... že vraj áno...- pozrel na mňa nechápavo. - Čo to má s týmto spoločné? -
-Tak potom si inteligentný- žmurkla som naňho. - A radšej sa nebav s bezcharakternou háveďou ako som ja, - stihla som mu ešte zašepkať, lebo pani učiteľka začala jej obľúbenú memory game s jaj taktiež obľúbeným slovíčkom „ájlišiz".

Angličtina bola môj najneobľúbenejší predmet. Lenže Xavierova spoločnosť mi aspoň nejako pomáhala pretrpieť odporných 45 minút.
-Dobre a teraz spoznáš školskú parfumériu, - povedala som mu cestou z 525-ky do našej triedy.
-Prosím? - zasmial sa Xavier.
-Čaká nás slovenčina. Teda aj Ema, ktorá sa pravdepodobne každé ráno kúpe v Channel 5. A aby náhodou nesmrdela tak sa ešte Channel 5 nasprejuje, - vysvetlila som mu v skratke.
-Bože za čo ma trestáš? - Xavier zopäl ruky a očami sa pozrel hore.
-Veď máš mňa, - povedala som mu.
-No to je výhra, - poznamenal Zavi.
-Ty si taký drzý chalan, - začala som ho biť.
-Auu, prestaň! - začal sa Xavier brániť.
Šikovne ma chytil za ruky a jedným pohybom mi ich dal za chrbát. Pritlačil ma o stenu, čiže som bola spacifikovaná.
-Pusť ma! - prosila som ho, keď som zistila, že nemám proti nemu ani najmenšiu šancu.
-Nie, nepustím, - počula som ho tesne za sebou a cítila som jeho voňavku.
-Kto ťa to naučil? Bodyguard? - zažartovala som. -No, prosííím, -
-Budeš už dobrá? - spýtal sa ma a otočil ma tvárou k sebe.
-Sľubujem, - pozrela som naňho svojimi sivo zelenými očami orámovanými čiernou ceruzkou a snažila som sa nahodiť čo najnevinnejší pohľad.
-Ty si z tých, - pozrel na mňa vyzývavo.
-No táák, - povedala som a znenazdajky som mu priložila svoje pery na tie jeho.
Zbehlo sa to tak rýchlo. Zovretie povolilo a ja som sa mu vyšmykla. Červená som si predierala cestu do triedy, lebo na chodbe bolo zrazu akosi priveľa ľudí. Keď som vbehla do triedy ihneď som zamierila do mojej poslednej lavice. Za pár sekúnd sa dotackal Xavier. Zrejme bol ešte stále v šoku z tej pusy. Robila som sa, že niečo hľadám v taške.
Sadol si.
-Sorry za toho bodyguarda, - nedalo mi to.
-Neva, - povedal neprítomne.
Takto sme presedeli slovenčinu a zvyšné predmety.

Po obede sme si povedali zvyčajné „Ahoj" a Xavier sa pobral k čiernemu džípu, ktorý naňho čakal každý deň pred školou a je som sa pešo vybrala známou cestou na intrák.

-Čo sa deje? Nechal ťa Peťko? - spýtala sa ma Lenka pri večeri.
-Nie, nie. Dala som Xavierovi pusu. Na chodbe. V škole, - prehrabávala som sa v tatranskej zmesi.
-No to je tragédia normálne, - zasmiala sa Lenka.
-Ticho, nerob si z toho srandu, - zahriakla som ju.
-To sa až tak zle bozkával? - smiala sa Lenka ďalej.
-Niééé, - zatiahla som a porozprávala som jej čo sa stalo.
-Zajtra to bude v pohode uvidíš, - upokojovala ma.
-No len aby, - povedala som s pochybnosťami.
-Uvidíš. A teraz prosím ťa už poďme, lebo sa sem začína sťahovať pliaga, - kývla Lenka hlavou ku dverám.
Do jedálne vstúpili postupne „vždy usmievavý Peťko", Sido a Jogurt.
-Yes, - skonštatovala som.

Zdvihli sme sa a rýchlo sme sa popri nich prešmykli. Privolali sme si výťah a čakali sme. Výťahu to ako vždy dlho trvalo, keďže nám ho pár krát sekli a keď sa objavilo svetlo na prízemí otvorila som dvere a povedala „konečne". Nevšimla som si však, že vo výťahu ešte niekto je a tak som sa ocitla v náručí nejakého chalana.

-Ježiš sorry, - ospravedlňovala som sa.
-V pohode, - usmial sa na mňa.
Bol to Sonnenschein, chalan , ktorý sa nie len výzorom ale aj povesťou podobá na T:ma z PaniK.
-Fajn, dnešný deň už viac pridrbaný byť nemôže, - vošla som do teraz už prázdneho výťahu nasledovaná Lenkou, ktorá mimochodom v sebe dusila smiech.
-Čo ti je sm...- oborila som sa na ňu.
-Môžeme? - prerušilo ma niečo. Jasné, že to bol „vždy usmievavý Peťko".
-Kľudne, - povedala som.
Tak sme si zopakovali opäť jazdu na prvé a vzápätí na druhé poschodie s Peťom, Sidom a Jogurtíkom.

-Bré ráno, princezná, - pozdravil ma ráno Xavier s úsmevom, ktorý hovoril, že to čo sa stalo včera sa už neodstane.
-Dobré ráno, - od salutovala som mu a automaticky som sa posunula, aby som mu uvoľnila miesto.
-Ešte si nepovedala súdruh, - podpichol ma.
-Súdruh Danko, - dodala som teda.
-Takýmto tempom budem za chvíľu Napoleon, kráska a teba si unesiem, - zasmial sa Zavi.
-Počuj, nie si dáky...- zháčila som sa.
-Drzý? Len ma prosím ťa nezačni biť. Mám modriny ešte od včera. I keď...- povedal tajomne.
-I keď čo? - spýtala som sa.
-Keby som sa musel brániť. A ty by si sa chcela vyslobodiť z môjho bodyguardovského zovretia tak ako včera...- pousmial sa Xavier.
-Ženské zbrane ste ešte nepreberali na kurzoch sebaobrany? - uškrnula som sa naňho.
-Nóó, tak prax s tebou ma zaskočila. Oblizovanie s mojím trénerom nebolo nič príjemné, -
-Ty si trdlo. Tak by sa ti zišla nejaká učiteľka, - zasmiala som sa.
-A nechcela by si ma doučovať ty? - spýtal sa ma Xavier .
-Vystupujeme, - postavila som sa rýchlo, lebo naša zastávka sa blížila.
-Dnes večer napríklad. Pozývam ťa von, - postavil sa mi Zavi do cesty s rozkročenými nohami.
Tvár mal nebezpečne blízko a ja som mala chuť opäť ho pobozkať.
-Takto balí primátorov syn všetky baby? - poznamenala som uštipačne.
-Nie, len fialovo vlásky, - podotkol na oplátku.
-Ahá, - prikývla som chápavo.
-No tak pôjdeš so mnou von? Viem, že mi nemôžeš odolať a aj teraz ma chceš pobozkať, - začal sa ku mne približovať.
-Prepáčte, - zachránila ma staršia pani, ktorá sa predierala ku dverám.
-Och, áno. Aj my vystupujeme, - postrčila som Zaviho pred sebou.

-Tak pôjdeš? Prosím, - kráčal celou cestou predo mnou obrátený tvárou ku mne.
-Nemám čas ani záujem. Nevieš čo máme dnes na obed? - spýtala som sa a ignorovala som už jeho otázku „Tak pôjdeš? ", ktorú stále opakoval ako papagáj aj keď som mu už povedala nie.

- Tak pôjdeš? - oprel sa jednou rukou o zárubňu, čím mi zahatal cestou von zo šatne.
-Varujem ťa, - povedal výhražne.
-Óó, vyhrážky. Dovolíš? Musím si odpísať úlohy, - prikrčila som sa a prešmykla som sa popod jeho rameno.
-Ako chceš, - povedal a vykročil za mnou.

To som však nevedela, čo ma čaká v triede. Vedela som, že mám Xaviera v pätách, tak som si švihla. Do triedy som vletela, no Zavi bol tiež rýchly a dobehol ma. Chytil ma za ruku a otočil si ma k sebe.
Kľakol si na koleno a nahlas, tak aby to všetci počuli, sa ma spýtal:
-Pôjdeš teda so mnou von? -
Myslela som si, že sa od hanby prepadnem pod zem. Celá trieda zízala na toto divadielko, čo bolo ešte horšie. Chcela som ho nejako odbiť, ale v tej chvíli mi nič nenapadlo. Zazrela som po všetkých, čo nám venovali pozornosť, vrhla som vražedný pohľad po Xavierovi, vytrhla som si ruku z jeho zovretia, otočila som sa a sadla som si na miesto.