Princ môj, čo asi tak teraz robíš?
Som si istá, že si užívaš každú stránku svojho života, a si na ceste v plnení svojich snov, a ver mi, z celého srdca ti to prajem. Ale keď len pomyslím na to, že každým dňom, hodinou či minútou si odo mňa vzdialenejší, slzy sa mi hrnú do očí.
Pamätáš si ty ešte vôbec na mňa? Na naivnú dievčinu, ktorú si niekedy nazýval svojou princeznou?
Nedivila by som sa tomu, keby nie, však už celý mesiac uplynul od nášho prvého, a zrejme aj posledného, stretnutia. Moje srdce, ale nikdy nezabudne na tvoje nežné slová, ktoré dokázali pohladiť moju dušu aj cez chladnú obrazovku notebooku. Nikdy nezabudnem akým spôsobom si so mnou zaobchádzal, ako si sa ku mne správal, pri tebe som sa cítila ako pravá princezná. A v mojej mysli zostane navždy vyrytý tvoj obraz, tvoje nádherné oči žiariace sťa tisíc smaragdov, tvoje sladké pery, ktoré zanechali svoju nežnú stopu na mojej ruke, či tvoj nádherný hlas, pripomínajúci ľúbostnú melódiu harfi.
Nie, nezabudnem.
Nikdy.
"Amália! Tak odpovieš mi, alebo budem musieť pristúpiť k prísnejším opatreniam?!"
Ozval sa výhražný hlas učiteľky za katedrou.
Spadla som z oblakov späť na tvrdú zem, a to priamo do triedy. Všetky oči boli upreté na mňa, čo ma ešte viac znervóznilo. Cítila som sa, ako vtiahnutá do iného sveta, nemala som poňatia čo sa okolo mňa deje, a nie to ešte vedieť, čo sa ma pýtala učiteľka.
"Bude to?"
Zas sa nepríjemne ozval jej hlas.
Skoncentrovala som sa, a pokúsila sa vykorčuľovať z tejto situácie.
"Ehm, prepáčte, ja len, "zťažka som preglgla, snažiac sa ignorovať všetky pohľady spolužiakov," aká bola otázka?"
Počula som slabé chichotanie prichádzajúce zo zadnej časti triedy, ale nemohla som sa tým rozptyľovať, pretože predo mnou bola očividne dosť nahnevaná učiteľka.
Rýchlo sa postavila a pristúpila ku mojej ľavici. Vytrhla mi z rúk papier, na ktorý som ešte pred chvíľou písala, a prebehla ho očami.
"Takže toto robíš na mojich hodinách? Píšeš zamilované listy svojmu "princovi"?!"
Mávala s papierom v rukách, zatiaľ čo jej z očí sršali blesky.
Celá trieda vybuchla do smiechu, a ja som sa len ponížene zošuhla na stoličke.
"Pani učiteľka prosím, odpuste mi, ja prisahám, že sa to nebude opakovať!"
Zúfalým hlasom som sa jej prihovárala.
"No v to dúfam."
Chladne odpovedala a hodila mi papier naspäť. Rýchlo som ho skryla, nech sa už nikdy nedostane na svetlo sveta.
Učiteľka sa vrátila späť ku katedre a začala niečo horlivo zapisovať do klasifikačného hárku. Ona píše známky?!
"Tvoj dnešný výkon na hodine ohodnotím čistou päťkou."
Odmerane oznámila.
Celou triedou sa ozvalo "oou", čo malo dosť zlý význam. Okamžite som zareagovala:
"Ale pani učiteľka, predsa ma nemôžete takto ohodnotiť-"
"Dosť. Nehodlám diskutovať na túto tému. Ak máš voči tomu niake výhrady, nemám problém si to osobne prebrať s tvojimi rodičmi. Inak je táto záležitosť oficiálne uzavretá."
Po týchto slovách mi vyschlo v puse, a radšej som už zostala ticho. Všetky argumenty a pripomienky, ktoré som mala prichistané, sa mi pri slove rodičia rozplynuli na jazyku. Nemôžem ich sem predsa priviesť! Neviem ani, ako im mám oznámiť túto známku, a ešte aby sem prišli? Veď to už rovno môžem začať rozdávať pozvánky na môj pohreb.
"Ah, čo som to spravila."
Karhala som samú seba a sebaľútostne si oprela hlavu o ruky.
Koniec hodiny prišiel náhle, len hlasné zvonenie ma vytiahlo z tuhého rozmýšľania. Áno viem, po tom čo sa stalo by som sa mala sústrediť a nie behať myšlienkami do zákutí mojej mysle, ale ako to mám spraviť, keď mi v známkach svieti tá ponižujúca päťka?
Vstala som a rýchlo vzala tašku, snažiac sa uniknúť z triedy nespozorovaná, v dave mojich spolužiakov. Nechcela som sa tej učiteľke ukazovať na oči, som si istá, že by to všetko len zhoršilo. Ale nie vždy nám osud, aj napriek našim snahám, vyhovie tak, ako by sme chceli.
"Amália? Prosím, poď sem na slovíčko."
Aj medzi hlukom mi rezonoval učiteľkin hlas v ušiach.
Nedobrovoľne som sa odlepila od davu, a s očami upretými do zeme, som si to zamierila ku katedre. Až keď posledný človiečik vyšiel z triedy, sa učiteľka rozhodla začať.
"Amália, povedz, čo sa to s tebou stalo? Práve od teba by som takéto niečo očakávala najmenej."
To naozaj ide zase toto riešiť? Veď som len raz za celý môj život nedávala pozor a ide z toho robiť drámu. Ostatné deti polovičku jej hodín prespia, a nič im nepovie, a na mňa si hneď vyjde? Akú to má pointu?
Neodtrhla som oči od zeme, a len som ticho stála. Niekedy je skrátka lepšie mlčať, hlavne keď vám ide o známku.
Učiteľka si povzdychla a dodala:
"Veď ty si bola vždy také slušné dievča, ale v týchto dňoch sa mi zdá, že si sa kompletne zmenila ."
Slová, ktoré vypustila boli pre mňa ako zápalka na benzínovej pumpe.
Kompletne. Ma. Vytočili.
"Zmenila? To posudzujete podľa toho, že som raz nedávala pozor? Naozaj? Pozrite sa na ostatných, veď ich až počuť chrápať, taký dávajú "pozor" na vašich hodinách, a Vy si tu idete na mne vylievať zlosť?"
Učiteľka bola kompletne zaskočená mojou reakciou, ale nebola jediná...Mierne zmätená zo mňa som bola aj ja. Ako som len dokázala vynadať učiteľke?
"Och, no keď to vidíš takto," mohla som doslova cítiť, že si ešte stále zrovnávala v hlave to, čo som jej práve povedala," ale dovolím si trochu poupraviť tvoju mienku. Nekonštatujem, že si sa zmenila iba na základe dnešnej hodiny. Sledujem zmeny v tvojom správaní už viac ako mesiac, a "nevylievala by som si na tebe zlosť", keby si spela k lepšiemu. Hovorím ti toto len z mojich osobných obáv...o teba."
Hlbokým pohľadom sa na mňa pozrela.
Toto už je naozaj smiešne. Ona sa bojí, že sa z nudnej "slušňačky" stanem normálnou babou, ktorá chce mať kamarátov, nebude tráviť celé dni nad učebnicou, a skrátka si užíva život. Áno, toto je to, čoho sa každý rodič a učiteľ obáva. Teda aspoň v mojom prípade.
"Pani učiteľka," s miernym smiechom a úškrnom na perách som začala," máte pravdu, pred mesiacom a pár týždňami sa v mojom živote udiala zmena, ktorá mi konečne otvorila oči. Predtým som bola to poslušné, vždy naučené dievča, ktoré každý spolužiak neznášal, a všetci učitelia milovali. Ale rozmýšľali ste nad tým, či som bola ja šťastná s takýmto životom? Či som každý deň vstávala s úsmevom na perách, alebo so slzami v očiach?
Či som bola vôbec niekedy spokojná s mojou existenciou?
Drahá pani učiteľka, odpoveď znie nie. A preto som sa rozhodla pre zmenu."
Nastalo medzi nami ticho, a ja som si uvedomila, že už tu nemám dôvod ostať. Prehodila som si tašku na chrbát, poslednýkrát sa usmiala, a sebavedome opúšťala miestnosť.
Ako som zatlačila do dverí, posledná otázka preletela vzduchom pred mojím odchodom. Cítila som, že učiteľka bola celá napätá dozvedieť sa na ňu odpoveď.
"Ten princ, to ona ťa zmenil, však? On je tá zmena, o ktorej si hovorila."
Pousmiala som sa, a na chvíľu odvrátila pohľad, aby sa mi vynoril Harry z mysle. Úsmev sa mi prehĺbil a zase som sa zamerala na učiteľku.
"Áno, ale nebolo to iba ním. Bolo to tým, že mi daroval niečo, po čom som túžila celý môj krátky život. Niečo tak jednoduché, a zároveň veľmi hlboké, spletené tými najneuveriteľnejšími cestami. Bola to láska, jeho láska ku mne. A nech Vám to znie akokoľvek absurdne a obohrane, je to tak. A musím uznať, že je to ten najcennejší dar, aký som v živote dostala."
S týmto som sa vytratila z dverí, nechávajúc za sebou len prosté slová hlbokého významu.
~
Stála som v nehostinnom vetre na okraji cesty, hľadajúc to známe šedé auto. Nebolo by zlé, keby nakoniec otec neprišiel, aspoň by som si konečne mohla pozrieť mesto, v ktorom žijem. Je naozaj smutné, že po 15 rokoch poznám moje rodisko len z pohľadu okna izby. Samozrejme, že som bola s rodičmi v niakych reštauráciách a obchodoch, ale je predsa úplne iné chodiť a pozorovať očami, ako sa len snažiť niečo postrehnúť z auta.
Ach, ale ako sa tak pozerám na tú šedú bodku v diaľke, približujúcu sa ku mne, dnes deň môjho dobrodružného spoznávania nenastane. Dúfam však, že príde čo naskôr.
Auto sa takmer bez vydania hociakého zvuku dostalo ku mne, a ja som nastúpila s miernou radosťou, že uniknem pred ostrými drápmi vetra. Ovinul ma teplý vzduch, ale taktiež aj hustá atmosféra.
"Ehm...Ahoj."
Odvážila som sa prehovoriť, aby som aspoň z časti dodržala slušné zásady, ktoré moji rodičia majú tak radi.
"Nápodobne."
Odpovedal bezducho otec, a úprimne, dosť ma to zasiahlo. Nevie mi ani povedať jednoduché "ahoj"?
Síce som dnes mierne nakričala na učiteľku, a možno sa zdá, že som dosť "zdivočela", pravda je však taká, že som sa ani tak nezmenila. Jediné čo chcem, je ľuďom poupraviť ich vymyslené predstavy o mne a o svete, čo niekedy ide len tou hlasnejšou cestou. Guráž na hádanie sa s otcom, však ešte stále nájsť neviem.
Sedela som teda so zmiešanými pocitmi nudy a nenávidenia tichých ciest, keď sa otec konečne ozval. Avšak nie s otázkou, ktorú by som práve uvítala.
"Ako bolo v škole?"
Pýtal sa, ale bolo jasne počuť určitý nezáujem z jeho hlasu.
"No, dobre. Asi..."
Odpovedala som, dúfajúc, že zmeníme tému.
"A čo známky?"
Ale nie. Ja som vedela, že to príde.
Dobre, musím sa držať týchto zásad.
1.Byť pokojná.
2. NESMIEM, v záujme o svoj život, povedať o tej päťke.
A toto celé sa rovná iba:
=KLAMSTVO=
Ale aspoň dobre myslené.
"V podstate nič."
Odpovedala som potichu, tváriac sa nenápadne.
Kútikom oka som zastrehla jeho zamračenie.
"Nič?"
Pýtal sa, ako by mi už teraz neveril.
Zakrútila som hlavou.
"Absolútne nič."
Ako je už zvykom, zaparkovali sme pred domom, vošli do vchodu a spoločne sa vyviezli sa na naše poschodie, stále v tom nepríjemnom tichu, ktoré nemá nikto rád. Ale čo mám robiť? Spýtať sa ho na niečo, a riskovať, že sa to celé obráti proti mne? Nie, ďakujem.
Otec odomkol dvere, a ja som sa pomaly vyzula a lenivým krokom si to zamierila do izby. Odkedy sa už nemôžem spojiť s Harrym, je zmysel môjho života dosť diskutabilný.
"Amália, rovno sa choď učiť a nezabudni-"
"Áno, áno ja viem, budeš ma chodiť kontrolovať každých 20 minúť, či náhodou nenapĺňam svoj čas niečim iným."
Pretočila som očami, a pozrela na otca.
Mal nasadený ten neveriacky pohľad, ktorý mi prezradil, že som mu to asi mohla povedať aj príjemnejšie. Ale nech sa nediví, keď to musím počúvať a hlavne aj zažívať každý deň.
Skôr než však mohol čokoľvek namietnuť ho náhle zvonenie telefónu prinútilo, aby si to nechal na neskôr.
Mierne zmätene sa zahľadel na číslo ukázané na displeji, a potom sa ospravedlnil a odišiel. Posadila som sa za stôl a s nechuťou sa pustila do úloh.
Ako vietor búchal do stromov, konkrétne do toho môjho blízko pri okne, vydával veľmi zvláštne zvuky, ktoré však počúvam už skoro týždeň. Je to ako keby sa tie vetvy hýbali, čo je pri vetre normálne, ale ako je možné, že som to počula aj pri bezvetrí?
Podopierala som si hlavu rukou a zasnívane hľadela na okno. Mohlo byť asi iba 5 hodín poobede, a síce bolo zamračené, ale ešte stále bolo svetlo. Vtom sa dvere rozleteli a dnu vošiel môj otec, a v závese za ním stála mama.
"Amália, musíme ísť niečo spoločne vybaviť a tak," neisto sa obzrel na mamu," tak ťa tu musíme nechať samú.
Zamkneme, zoberieme kľúče, ale napriek tomuto všetkému ťa upozorňujem, ani sa nepokús opustiť byt. Rozumela si?!"
Výhražne sa pýtal a ja som prikývla.
"Dobre."
Zamrmlal si viac-menej pre seba a odišiel do haly.
Mama stále stála na prahu dverí, a spoločne sme si vymieňali pohľady.
"Kedy prídete?"
So záujmom som sa pýtala. Vždy je predsa dobré vedieť koľko času máte pre seba, no nie?
Zamyslela sa a potom vzdychla:
"Neviem Amálka, nemám ani poňatia. Ak by si však čokoľvek potrebovala, máš pevnú linku. Som si však istá, že určite prídeme skôr ako pôjdeš spať."
Jemne sa usmiala, ale taký zvláštny ustarostený pohľad jej prevládal na tvári. Ktovie, aký je za ním význam.
"A kam vlastne idete? Znie to dôležito."
"Noo, ako hovoríš je to dôležité a...je to neodkladná záležitosť ."
Wau, takže neodkladná záležitosť? To by som chcela vedieť aká.
Zakývala som im na odchod, čiastočne aj oni mne odkývali naspäť, a potom sa konečne zabuchli dvere. Ako dohral zvuk zamykania dverí som vedela, že až teraz si možem naozaj vydýchnuť.
Vrátila som sa do izby, a premýšľala, na čo asi také využijem tento vzácny čas plný súkromia. Avšak popravde povedané, nič zaujímavé okrem učenia som poriadne nemohla robiť. Kebyže tu mám notebook...určite by som napísala princovi. Ale bez neho mi zostáva iba jedna vec.
Kreslenie.
Nie som tejto činnosti vačšinou príliš oddaná, ale všetko lepšie než zase vidieť tie učebnice a pero. Kreslila som krásnu princeznú, s dlhými vlasmi a očarujúcim úsmevom. Jej šaty boli dokonalé, ona bola úplne perfektná až na jednu chybičku:
Bola uväznená vo veľkom, škaredom hrade, ktorý bol strážený 2 ukrutnými obrami.
Keď som chcela prísť na tú časť s princom, šúchanie vetiev o okno sa zase ozvalo. Naučila som sa to ignorovať, ale keď sa to len zosilňovalo mala som chuť tie konáre odseknúť. Podišla som ku oknu, uistiť sa či je naozaj taký hrozný vietor, že takto hýbe tými vetvami. Na moje udivenie krajinou vládol pokoj a ani lístok sa na strome nepohol. Ale prečo sa potom tie konáre tak šialene hýbu?
Sledovala som ten strom skrz okno, a zdalo sa mi, že som tam videla niaky pohyb. Žeby veverička? Otvorila som ho a nahla sa, nech si ju obzriem.
"Ahoj, princezná."
Šepol mi niekto do ucha.
Vyľakala som sa tak, že som takmer vyletela cez rám okna, ale našťastie som to ustála. Neveriacky som sa obzrela na stranu, odkiaľ povedomý hlas prichádzal. Stretla som sa s dvomi nezbednými zelenými očami, a veľkým úsmevom, ktorý patrí len jednému človeku.
"Harry!"
S radosťou som skríkla na celé sídlisko.
Objala som ho, pričom som si dávala pozor, aby náhodou z tej vetvy nespadol.
"Ako sa máš? A čo tu robíš? Ako si sem vyliezol? A nehneváš sa na mňa za to, že som si s tebou prestala písať?"
Chrlila som na neho jednu otázku za druhou.
Mierne sa zasmial nad mojou reakciou, a potom sa mi zahľadel do očí, a svojim čistým a pokojným hlasom odpovedal:
"Vieš Amy, každý človek má svoje vlastné sny a ciele, ktoré by určite chcel počas svojho bytia na Zemi dosiahnuť. Všetci od života a seba samého vyžadujú niečo iné, a preto je každý jeden sen dôležitý a má svoj jedinečný príbeh. Napriek veľkej odlišnosti každého jedinca v našej spoločnosti, si myslím, že všetci, ty aj ja, ľudia na uliciach aj tí naokolo nás, bezpečne ukrytý vo svojich domoch, by sa mohli zhodnúť na jednom sne, ktorí chceme dosiahnuť.
Chceme byť šťastný.
Je to naozaj jeden z mojich snov a ako som povedal aj predtým, najšťastnejší môžem byť len keď som s tebou.
Tak som tu."
___________
Ahoooj!
Ani Vám nebudem vypisovať moje ospravedlnenia za opätovné meškanie, proste je mi to ľúto. :(
•TÁTO KAPITOLA JE DLHŠIA, JE TO V PODSTATE AKO 2 DOKOPY TAKŽEEE
•Ak sa Vám kapitola páčila, prosím podporte ma a dajte VOTE, KOMMENT
•Veľmi Vám ďakujem za vaše ohlasy prekročili sme 100+ VIDENÍ!
•A ak ste dočítali až sem, tak sa dozviete, že Vás čaká darček, už čoskoro ;)
Tak ahoooj a uvidíme sa čoskoro!