Zaujato som hľadela na ulice mesta cez okno spolujazdca v aute mojej mamy. Trvala na tom, že ma prvý deň odvezie do školy osobne. Myslím, že je ešte vo väčšom strese ako ja. Na rozdiel odo mňa, ona má dnes voľno, do práce nastupuje až zajtra.
Týmto dňom sa pre mňa oficiálne končí leto. Letné prázdniny, ktoré boli viac nudné ako záživné, mi chýbať rozhodne nebudú. Jediné, čo mi bude naozaj chýbať je možnosť spať dokedy sa mi zachce. Dnešné vstávanie bolo horor. Budík mi takmer privodil infarkt.
Mama odrazu zabočila na akúsi ulicu a ja som hneď pred nami uvidela veľkú hnedú budovu s množstvom okien. Typická stredná škola. Žiaci s batohmi na chrbtoch sa hrnuli pomaly dnu. Nikomu sa nechcelo, nebola som výnimkou. Pozrela som sa do spätného zrkadla, aby som skontrolovala moju tašku. Ruksak svetlo modrej farby ležal tam. Vo vnútri ukrýval iba peračník a kľúče od domu.
Naše auto zastavilo na opačnej strane cesty od školy.
"Prídem o jednej," pohladila mi prstami vrkoč, ktorý som si ráno zaplietla z hnedých vlasov.
Prikývla som a vyskočila von. Jedným krokom som bola pri zadných dverách a brala von batoh. Dnes do toho pôjde so mnou.
Mama mi ešte popriala veľa šťastia a odfrčala, najskôr domov, aby mohla povybaľovať aj tie posledné krabice, čo nám ostali.
Blúdila som chodbami neznámej školy a hľadala moju triedu už hodnú chvíľu. Frustrujúce. Bolo to tu obrovské. Jedna chodba sa prelínala s druhou, nachádzalo sa tu asi milión dverí a študenti sa mihali okolo mňa v nespočetnom množstve. Vôbec mi k tomu všetkému nepomáhali.
Mala som posledných päť minút do začiatku vyučovania. Bola som si takmer istá, že zmeškám. Šťastlivcom by sa teraz určite stalo, že by im ktosi sympatický prišiel na pomoc. Povedzme učiteľ alebo iba obyčajný žiak, ktorý si všimol, že nováčik sa tu zjavne nevie orientovať. Lenže ja som medzi tých ľudí nepatrila. Pre každého som bola momentálne iba ďalšia žiačka.
Vybehla som po širokom schodisku na druhé poschodie. Čakalo ma presne to isté, čo dole. Nespočetne veľa chodieb, dverí a študentov. Nahnevane som si povzdychla a ráznejším krokom vykročila vpred.
Zabočila som za roh presne, keď zazvonilo. Všade naokolo sa začala ozývať ešte väčšia vrava, ako doteraz. Úroveň panikárenia sa vo mne zdvíhala. Pozrela som sa na papierik, čo som držala v ruke a naposledy skontrolovala, do akej triedy to mám vlastne ísť. Na moje prekvapenie.... dvere do tej prekliatej miestnosti boli priamo predo mnou.
Som taká blbá, vynadala som si v duchu.
V doprovode s hlbokým nádychom som zatlačila na kľučku dverí a vošla dnu. Všetky oči sa upriamili na mňa. Bolo to dosť nepríjemné. Rýchlo som si preletela miestnosť pohľadom, aby som našla nejaké voľné miesto, ale všade niekto sedel. Nemala som odvahu prisadnúť si k nikomu, no nemohla som tu ani stáť ako poleno.
"Ty musíš byť tá nová," zapišťalo neznáme dievča a vyletelo zo stoličky. Prekvapene som zamrkala. "Som Vanessa, mám ťa na starosti," podala mi ruku, keď zastala predo mnou. Dievčina menom Vanessa bola vyššia blondína s krásnymi orieškovými očami a milým úsmevom. Podala som jej ruku a predstavila sa.
"Tak poď, už ti držím miesto."
So sklonenou hlavou som kráčala k zadnej lavici. Ona sedela pri uličke, mne nechala voľné miesto pri okne, za čo som bola naozaj vďačná. Aspoň sa nebudem musieť pozerať iba po spolužiakoch, ak sa na to nebudem cítiť.
Batoh som položila na podlahu a usadila sa na tvrdú drevenú stoličku. Prešla som prstom po vyrezaných obrazcoch na lavici.
"Odkiaľ si?" prerušil ma znova hlas. Niet pochýb, že je veľmi kamarátska.
"San Francisco."
"Páni, to myslíš vážne?" spískla nadšene.
Prikývla som, nevenujúc jej pohľad.
"To je skvelé. Mávate tam teplo?"
"Ani nie," priznala som.
Ostala ticho, avšak stále som cítila jej pohľad.
Ošila som sa a trocha sa odvrátila. Zadívala som sa cez okno na výhľad, ktorý mi poskytoval. Videla som priamo na stromy v areáli školy a na cestu, kde ma mama vysadila. Toto budú dlhé dva roky. Neviem, čo mám očakávať. Vo väčšine kníh je to tak, že keď dievča nastúpi na novú školu jej život sa od základov zmení. Je lepší, pokojnejší a plný skvelých priateľov. Ibaže ja ich nechcem, takže táto možnosť sa hneď vylučuje. Čo teda budem robiť celé tie dva roky? Utápať sa v spomienkach na San Francisco, na otca a na Kelly, ktorá mi chýba každý deň akoby zomrela len nedávno?
Našťastie som včera mamu presvedčila, že psychológa už nepotrebujem. Doma som však u neho sedela povinne dvakrát do týždňa. Mal ma vytiahnuť z traumy, akú som zažila, keď mi Kelly zomrela v rukách. Nepomohlo to a pochybujem, že by mi dlhé debaty niekedy pomohli.
"Dobré ráno, študenti," privítala nás pravdepodobne triedna učiteľka. "Vitajte v novom školskom roku. Snáď vám prinesie veľa úspechov a krásnych chvíľ..... Počula som, že tu máme nováčika. Postav sa, prosím," hneď, ako to dopovedala otočili sa na mňa všetky hlavy. Nervózne som zaťala zuby k sebe a odsunula stoličku trocha dozadu. Profesorka ma obdarovala milým úsmevom.
"Nechcela by si ísť pred tabuľu a niečo nám o sebe povedať?"
Preboha, len to nie!
Prehltla som stres, ktorý sa vo mne nahromadil. Vykročila som cez uličku smerom dopredu až som nakoniec zastala vedľa učiteľky. Celá trieda si ma prezerala ako obraz v galérii.
"Volám sa Jackie Mayersová. Je mi sedemnásť a presťahovala som sa sem zo San Francisca pred pár dňami. Mám rada knihy...., zaujímam sa o jazyky.... a to je asi tak všetko," vysypala som zo seba, čo mi práve napadlo.
Vyučujúca sa spokojne usmiala a poslala ma nazad na miesto. Cesta späť k zadnej lavici bola oveľa rýchlejšia, než keď som šla od nej.
Moja taška bola od rána o poznanie ťažšia. Učitelia mi dali nutné knihy, ktoré budem potrebovať pre štúdium. Niektoré boli hrubé a ťažké ako tehly. Čakala som na mamu pri školskom parkovisku a dúfala, že si pohne.
Dnešný deň sa vliekol asi najpomalšie, ako mohol. Jediné, čo sme na každej hodine robili bolo... nič. Každý sa rozprával, profesorky si spisovali potrebnosti do materiálov, len ja som bez pohnutia sedela na pridelenom mieste. Nemôžem sa však sťažovať.
Bola som rada, že ma Vanessa nechala osamote aspoň na moment. Väčšinou sa odo mňa nepohla ani na krok, akoby som bola jej šteňa a ona psia matka. Po vyučovaní mi poukazovala celú školu. Jedáleň, učebne, riaditeľňu, telocvičňu a ostatné miestnosti, ktoré patria ku každej strednej škole. Stále čosi hovorila a ja som ju v tichosti počúvala.
"Ahoj, Jackie," pozdravila mama cez stiahnuté okienko a zasmiala sa. Vrásky, ktoré sa jej tým vytvorili okolo očí jej z polovice zakryli slnečné okuliare. Ani som si nevšimla, kedy prišla. Musela som byť poriadne zamyslená. Pozdravila som a sadla si na miesto spolujazdca s batohom na kolenách. Zapla som si pás, potom sme vyrazili.
"Tak, ako bolo?" opýtala sa vcelku nadšene. "Máš nových kamarátov?"
"Mami..." upozornila som ju tesne pred tým, ako by som vytiahla moju už otrepanú frázu.
"Zlatko, aspoň to skús. S Kelly si nemala problém a to, že medzi nami naďalej nie je neznamená, že sa musíš strániť ľudí. Myslím, že ešte prehodnotíme toho psychológa. Vyzeráš v depresii."
"Nebudem chodiť na terapie a tým to hasne. Som úplne v poriadku. Áno, Kelly zomrela a ja som toho bola, bohužiaľ, svedkom. No terapie mi ju nevrátia a ty veľmi dobre vieš, že to, že nechcem mať žiadnych známych nesúvisí iba s tým, čo sa stalo mojej najlepšej priateľke. Súvisí to s tým, čo všetko to prinieslo potom."
Mama ostala ticho. Asi spomínala na dni, keď som sa domov zo školy vracala s plačom a žalúdočnou nevoľnosťou. Hneď, čo Kelly zomrela, všetci sa mi otočili chrbtom. Všetci moji predošlí kamaráti ma nechali v štichu, napospas samote a desivým myšlienkam na jej smrť. Urážky, pohŕdanie a psychické deptanie, to všetko som znášala každý deň. Nešlo však o šikanovanie, bolo to správanie, aké som si zaslúžila.
"Ja viem, zlatko a mrzí ma to, ale to predsa neznamená, že sa to stane teraz tiež. Len to vyskúšaj. Porozprávaj sa s niekým a ak ti s ním bude dobre, možno by sa to dalo postupne prehĺbiť do dôvernejšieho vzťahu. Prosím, nechcem ťa vidieť takúto."
"Akú?" našpúlila som pery a s rukami prekríženými na prsiach som sa na ňu zadívala.
"Osamotenú," šepla.
Povzdychla som si a spustila ruky. Moja mama mi rovnako pílila uši celé letné prázdniny, keď sme diskutovali o sťahovaní sa, o novom meste a novej strednej škole. Videla som, ako ju to zožiera, avšak ja nechcem znovu preklínať celý svet.
Myslím ale, že by sa s tým niečo dalo urobiť. Nebudem si hľadať hŕbu kamarátov, stačí jeden a to poriadny. Taký, akou bola, teraz už zosnulá, Kelly.
"Dobre, pokúsim sa byť viac otvorená možnostiam, ale ak to nepôjde, nebudem to robiť."
Mama sa radostne usmiala: "Skvelé, to je moje dievča," natiahla sa ku mne rukou a postrapatila mi vlasy.
Bože, na čo som sa to len dala?