Komplikovaní ✔️

8. kapitola

Keď som v to slnečné ráno vošla do kuchyne, nachádzalo sa tam už celé osadenstvo tohto bytu. Sue a Timothy sedeli za stolom, ruky mali vyložené na tmavom dreve a priateľsky sa zhovárali. Vanessa postávala za sporákom s panvicou v ruke, jej boky sa hýbali do rytmu pesničky, ktorá sa linula z rádia na čo sa jej nedbalo upravený drdol mykal do rôznych svetových strán. Chladná podlaha ma skoro pálila na bosých chodidlách a pomocou nich vysielala do môjho tela návaly chladu. Na pokožke mi naskočili zimomriavky. Prvá si ma všimla Vanessa. Nezdalo sa, akoby vstala práve teraz. Bola svieža, vysmiata a spokojná. Tajne som si priala aby preniesla tu spokojnosť aj na mňa. Ja som bola samozrejme nervózna, z prítomnosti toľkých ľudí, tak, ako vždy. Lem trička som si ťahala až niekde pod zadok, len aby som zahnala tento nepríjemný pocit.

"Dobré ránko, Jackie! Ako si sa vyspala?" spýtala sa blondínka a s veľkým úsmevom sa otočila naspäť k sporáku, aby mohla dopiecť palacinku. Konverzácia medzi Timothym a Sue razom zanikla. Ako jeden sa na mňa pozreli. Pohľady som im však neopätovala. Namiesto toho som si roztrasenou rukou prehrabla hnedé, jemne kučerajúce sa vlasy.

"Dobre," odpovedala som tichým hláskom. Nechcela som spomínať na to, čo sa stalo nad ránom. To, že som dnes v noci vyzradila Timothymu značnú časť môjho života z nás ešte nerobilo kamarátov a dúfala som, že si to plne uvedomuje aj on. Nechcela som kamarátov, to sa nezmenilo a aj tak si myslím, že na vypracovanie takéhoto vzťahu potrebujú ľudia viac ako iba niekoľko spoločne strávených minút.

Vanessa vypla oheň na sporáku a panvicu odhodila do drezu, na čo sa celou kuchyňou rozniesol hlasitý buchot riadov. "Tak decká! Podávajú sa raňajky," víťazoslávne vyhlásila a do oboch rúk chytila veľký podlhovastý tanier s horou palaciniek. Uložila ho na stôl hneď vedľa Nutelly, šľahačky a misky s ovocím. Prudko sa usadila na jednu z voľných stoličiek až sa jej sivé tričko mierne nadvihlo. Pohniezdila sa na svojom mieste, aby sa jej sedelo pohodlnejšie, a tak ako aj ostatní, ubrala z kopca palaciniek niekoľko kusov.

"Jackie, no tak," ozvalo sa zo strany červenovlásky, "Nestoj tam ako sa trest a prisadni si k nám," dokončila s plnou pusou. Neostávalo mi nič iné ako poslúchnuť. Nebudem predsa kvočať vo dverách ako také drevo a len sa prizerať tomu ako do seba hádžu jedno sústo za druhým.

So škrípaním som odsunula tú stoličku, ktorá stála presne oproti nej a sadla si na zadok. Na okrúhly tanierik predo mnou som uložila jednu palacinku a s príborom v ruke som sa pustila do konzumácie sladkých raňajok. Žalúdok ma doslova prosil, aby som doň nič nedávala, no ja som presne vedela, čo by sa stalo ak by sa mama nejakým zázrakom dozvedela o tom, že som vynechala dnešné raňajky. Dostala by som niekoľko minútovú prednášku o tom, že raňajky sú najpodstatnejším jedlom dňa a že bez nich by som nedodala telu potrebnú energiu. Mama si na zdravej a vyváženej výžive vždy veľmi potrpela. Keď som bola malá a viedla som protest proti zelenine, proste ma ju donútila zjesť. Ako? Jednoducho: Sedela som za tanierom dovtedy, kým sa všetka zelenina neodpratala do môjho žalúdka. Ocko sa k tejto metóde výchovy veľmi neprikláňal, no mama ho stále udupala hlboko pod čiernu zem, keď sa snažil čo i len najmenej zaprotestovať.

Bože, ako veľmi mi chýbal. Bol to ten najlepší rodič pod Slnkom. Stále som bola jeho malá princezná, ktorú rozmaznával v každej príležitosti, ale dával si pozor aby to neprehnal. Peniaze v našej rodine neboli nikdy problémom. Pod stromčekom som si ako dieťa vždy našla nejaké obrovské vypchaté zviera a hŕbu oblečenia. Samozrejme, že som sa najviac potešila gigantickej hračke, ktorú mi zaobstaral ocko. Vždy mame vyhadzoval na oči, aký ma výborný vkus: "Vidíš Mayread? Vravel som ti, že sa jej to bude páčiť." Boli sme veľká a šťastná rodinka, ako z filmu, až do toho osudného dňa, kedy sme ocka našli ležať na zemi v jeho pracovni s mŕtvym a prázdnym pohľadom.

"Jackie?" pred zrakom sa mi odrazu mihla niečia ruka. Spomienky sa rozplynuli ako para nad hrncom. Zaostrila som na bytosti za stolom, ktoré ma momentálne pozorne sledovali. Zmätene som nadvihla obočie. "Si v poriadku?" starostlivo sa ma spytovala Sue.

"Á-áno," zamračila som sa na moju palacinku. Uvedomila som si, že všetci už zjedli niekoľko kusov, iba ja som sa stále zapodievala tou jednou. Naozaj som nebola hladná. "Len som sa zamyslela," zamrmlala som, lenže to, už nikto nepočul.

* * *

Vyvaľovala som sa na gauči a sledovala reality show, ktorú práve vysielali v televízii. V ruke som držala hrnček plný kakaa a pomaly si z neho odpíjala. Za oknami už vládla tma a ja som sa pomaly začala strachovať o to, kde je moja mama. Práve vtedy, keď som chcela zdvihnúť mobil a konečne jej zavolať, vchodové dvere sa s hlasitým buchnutím zatvorili a ja som mohla počuť mrzuté šomranie, štrngot kľúčov a klopanie vysokých podpätkov o podlahu z kvalitného hnedého dreva.

Mama vošla do obývačky, v rukách držala mohutnú hnedú kartónovú škatuľu a únava na nej bola badateľná. Viečka jej padali, pod očami mala sivé kruhy od nedostatku spánku a nespokojne fučala, snažiac sa nabrať dostatok kyslíka. Pozrela som sa na krabicu a chvíľku rozmýšľala, čo v nej je. Keď mi to došlo, hlt kakaa sa mi zasekol v krku a ja som sa rozkašľala. Dobre, že som sa tým horúcim nápojom neudusila.

"K-kedy to prišlo?" vyšlo zo mňa, po úspešnom prehltnutí.

"Dnes poobede. Šéf ma nechal v robote dlhšie a dal mi prácu naviac, keďže som si okolo druhej dovolila odísť na poštu a vyzdvihnúť to," prehovorila a krabicu položila na zem. Odkráčala do kuchyne. Ozval sa šramot a potom sa vrátila naspäť ku mne už s nožíkom v ruke. Prerezala lepiacu pásku, ktorá držala krabicu uzavretú a jej obsah bezpečne vnútri. Veci v tvare štvorcov alebo obdlžníkov začala postupne vyberať von a ukladala ich jeden vedľa druhého na konferenčný stolík. Zosunula som sa z gauča na kolená a preplazila sa k tomu bližšie. Hrnček som položila na stolík, hneď vedľa misky s cukríkmi, ktorá tam stála už niekoľko dní, asi ako ozdoba.

"Myslela som si, že to príde skôr," priznala som a prstom prešla po skle fotorámčeka. Na fotke, ktorá sa za ním skrývali boli dvaja ľudia. Moja mama v bielych šatách a širokým úsmevom na tvári a ocko bez jeho typického strniska v čiernom elegantnom obleku. Držal mamu okolo bokov a obidvaja pôsobili akoby v tom momente boli tí najšťastnejší ľudia na svete. Ani sa im nečudujem, bol to ich svadobný deň.

"Ja som si to tiež myslela, no tá paní, ktorá mi dala balík povedala, že s jeho prepravou bol menší problém, a preto sa zásielka opozdila."

"Aha."

Mama ukladala jednu fotku k druhej a tvorila tak nesúvislú koláž. Odrazu sa na stole ocitla aj fotka, ktorú som mávala v mojej detskej izbe už odkedy som bola malé dievčatko. Vzala som si ju do rúk a pozorne si ju prezrela. Sklíčko v pravom hornom rohu bolo mierne puknuté. Tak to bolo už niekoľko rokov. Dívala som sa na ocka, ktorý v náručí držal dieťa zabalené v perinke krémového odtieňu Novorodenec si bez problémov spal, medzi perami žmolil cumlík.

"Miloval ťa od prvej chvíle," šepla mama a vtiahla si ma do náručia. Nasucho som zavzlykala a rámček si pritisla k prsiam.

"Chýba mi."

"Aj mne, zlatko. Každý deň," z jej hlasu som poznala, že plače. Ani mňa slzy neobišli. Jedna po druhej sa mi kotúľali z očí a predbiehali ostatné v ceste po mojom líci až k brade. "Vezmi si tú fotografiu do izby. Trval na tom, aby si ju tam mala. Chcel aby si si vždy pamätala, že ťa ľúbi."

"Veď ja to viem," priškrtene som prehovorila. Mama sa odo mňa odtiahla a poutierala si slzy. S malým, no smutným úsmevom ich bruškom prstu stiahla z tváre aj mne. Postavili sme sa na rovné nohy a začali naše zarámované spomienky rozmiestňovať po dome. Fotku, ktorú mi ocko osobne dal do izby, keď som mala len niekoľko mesiacov som si odniesla na druhé poschodie a vyhradila jej čestné miesto na stolíku pri posteli...

Oznam, prosím, prečítajte si to:

Časti nebudú pridávané každý týždeň. Mám na to osobné dôvody a taktiež tu hraje rolu aj to, že v poslednom čase sa mi s písaním moc nedarí. Kapitoly budú rozhodne naďalej pribúdať, no už nie tak často ako niekedy. Ďakujem za vašu trpezlivosť a pochopenie :) Love u