Komplikovaní ✔️

26. kapitola

Prstom som zamyslene prechádzala po okienku a sledovala lenivý pohyb mrakov pod lietadlom. Oči som mala opuchnuté, žalúdok bolestne prázdny, ale stiahnutý a vo všeobecnosti, vyzerala som strašne.

Mama mi to dokazovala svojím ustaraným pohľadom. Videla na mne zmenu a akonáhle sa na to opýtala, rozplakala som sa a všetko vyzradila. Iba to o spoločne strávenej noci som si uschovala pre seba. Nemala mi ako pomôcť, a tak mi aspoň odpustila nasledujúcich pár dní školy. Vanessa mi stále telefonovala a spolu so Sue ma raz aj prišli skontrolovať. Pohľad na moju utrápenú osobu schúlenú medzi vankúšmi a perinou ich zarmútil.

Akoby nestačilo, že ma Timothy opustil, nastalo aj výročie ockovej smrti. Babička sa na náš príchod do štátov istým spôsobom tešila. Samozrejme, vynechávajúc tú časť s dôvodom návštevy. Starý dom sme predali, a preto sme u nej mali stráviť nasledujúce dve noci.

Dvojhodinový let som ledva vnímala. Asi tak, ako všetko za posledný týždeň. Sťa duch som sa prepchala uličkou, objavila svoje miesto, presedela tam približne stoštyridsať minút a znova opustila veliký dopravný prostriedok. Spoza okien letiska som zočila more sivastých oblakov a hmlu.

Veľa ľudí si myslí, že San Francisco, ako jedno z miest štátu Kalifornia, je neustále zaliate slnkom. Hádam tento úsudok zavinili i internetové obrázky. Slávny most a nad ním nádherná, bezoblačná obloha. Pestrofarebné domčeky a zeleňou sa pýšiace okolie. Opak je ale pravdou.

Nikdy som si neobľúbila tie strmé kopce. Spomínam si, že ako malá som sa preháňala po uliciach električkou. Idú ozaj rýchlo, ale šliapanie mi doteraz neprirástlo ku srdcu.

Rýchlo som si vybavila všetky nevýhody života tu, akurát vtedy, ako nám taxikár zastal na ulici pod tou babkinou. Mama neprotestovala. Obratom vytiahla kufre, zaplatila a išlo sa hore. Nadávala som ako zmyslov zbavená a ona za to nadávala mne. Kolieska batožiny za mnou drkotali o kamenné kocky.

Babičkino uvítanie zahrňovalo radostné objatia a bozky.  Očami ma preskenovala odhora nadol a odmietavo zamľaskala: "Vyzeráš otrasne, srdiečko a pochudla si. To sa mi nepozdáva."

"To sa ti len zdá," upokojila som ju.

Uvedomovala som si, že všetko bude povedané hneď, ako sa zavriem do izby, ale nemienila som tomu ísť zabrániť. Aj tak by som babičku o zvedavosť neobrala, taká už raz bola a asi bude lepšie, ak to vysvetlí mama. U mňa by sa to pravdepodobne skončilo nariekaním.

Keďže sme prišli skoro ráno, oddýchli sme si a vychystali sa na miestny cintorín.

Ako som tak znova stála pred sivým náhrobným kameňom muža, ktorého som považovala za svojho kráľa a ochrancu, uvedomila som si, že tentoraz nesmútim iba za ním. Stratila som takých rovno dvoch a táto bolesť, tá z nedávnej straty, bola rovnako zničujúca ako tá vtedy. Požierala ma zaživa. Ostrá si brala moje racionálne uvažovanie, vnímanie okolia už nejestvovalo a telo akoby mi nepracovalo lebo srdce bolo prelomené napoly a také proste nedokáže fungovať.

Predstavila som si ako ležím vo vykopanej jame vedľa ockovho miesta odpočinku. Nie je hlboká. Vidím sa so zatvorenými očami, pokojnou, bledou tvárou a bielymi kvetmi na mojich prsiach. Rukami ich tam držím, aby nespadli. Teda, držím asi tak, ako mŕtva osoba niečo držať dokáže.

Zdvihla som zrak na mamu a babičku. Obe mali slzy na krajíčku a mama položila na trávu kvety, ktoré kúpila pred vstupom sem. Ich smutné tváre mi pripomenuli, že na svete sa dejú omnoho horšie veci ako rozchody, no ani táto myšlienka mi neuľahčila momentálnu existenciu.

Smrkla som a konček studeného nosa si utrela rukávom svetra.

Mama začala potichu plakať.

* * *

Izbičku mi osvetľovalo mäkké, žlté svetlo z lampičky na stole. Sedela som na perine so vzorom kvietkov typických pre starú mamu, obklopená tapetami s podobným motívom. Pred sebou som mala položený obľúbený román. Vlasy som si vypla do drdola, aby mi nepadali do očí a prezliekla sa do širokých, no zato pohodlných teplákov, aby mi bolo čo najpohodlnejšie.

Predstava veselého sveta plného romantiky a čerstvej zamilovanosti sa predo mnou rozplynula pre tiché zaťukanie na dvere. Boli natreté nabielo, ale farba sa už pomaly odlupovala. So škripotom sa otvorili a dnu nakukla stará mama. Neprekvapilo ma, že má na sebe domáce šaty s margarétami.

Usmiala sa na mňa a na nočný stolík položila hrnček.

"Kakao. Najúčinnejšia medicína," zasmiala sa a presne som vedela, čo sa jej práve vtedy honilo hlavou. To zvykol hovorievať ocko.

Ťažkopádne som nadvihla kútiky úst, zaklapla knihu a objala si skrčené nohy. Bradu som si oprela o kolená a sledovala ju.

"Môžem?" ukázala na peľasť.

Prikývla som a ona si sadla.

"Viem ako to bolí. Odišiel bez jediného slova alebo správy. Je to zlé, ale nezabúdaj, že všetko raz pominie. Aj tá beznádej, ktorú práve cítiš. Nikto predsa nevie lepšie ako sa zmierovať s bolesťou než ty, miláčik."

"Ozaj si to myslíš?"

"Rozhodne áno," prikývla. "Vo svojom krátkom živote si prišla už o veľa blízkych, ale rozumne si uvedomuješ, že nie je až také podstatné myslieť na ich stratu ako na to, čo nám dali, kým tu boli."

Opäť ma zastihla vlna velikánskeho smútku. Začala som roniť slzy a vzlykať. Nahla sa ku mne a tuho ma objala. Hladila mi vlasy ako kedysi, kým som jej plakala na ramene.

"Ďakujem, babi," šepla som ako plač ustal.

Odtiahla sa odo mňa a zvráskavenými palcami mi utrela posledné slzy. "Za málo, srdiečko. Skús sa trocha prespať. Bol to náročný deň."

Ani po tom, ako za sebou zatvorila dvere som sa nepohla z miesta. Rozmýšľala som nad pravdivosťou slov, ktoré vyriekla a začala spomínať na tie krásne momenty ešte spred nedávna, aké som s Timothym zdieľala. Boli naplnené smiechom, radosťou a láskou. Láskou tak hrejivou, až dokázala roztopiť ľad, pod ktorým boli uschované moje zranené city a dôvera v ľudí.

Ale on nebol jediný, pre koho sa to všetko rozpustilo. Pred sebou som zbadala uletenú Vanessu a milú Sue. Pocítila som ich ruky okolo môjho pása ako ma stískajú, na líce mi tisnú kamarátske bozky a opakujú tie občas nezmyselné rozhovory medzi nami tromi.

Došlo mi, že ak niekto podstatný odíde, stále sa nájde iný, kto príde a vyplní to prázdne miesto vo vašom živote akoby tam ani nikdy nič neschádzalo. Iba mu musíte dovoliť vstúpiť a urobiť to.

Načiahla som sa za vypínačom a keď sa miestnosť zahalila do tmy, po niekoľkých preplakaných nociach som do postele konečne zaľahla s úprimným úsmevom.

Snáď sa nová kapitola páčila a trocha odľahčila ten smútok z minulého nepekného konca.
Aké ste mali prázdniny? U mňa to bolo bláznivé, ani na moment som sa nezastavila a som rada, že začala škola a práve to mi umožnilo konečne túto časť dopísať a odhaliť vám ju. Za všetky odozvy vám veľmi pekne ďakujem :)
Love u.