11. kapitola

6.7K 450 14
                                    

Z hrnca položeného v strede mohutného stola stúpala do ovzdušia takmer neviditeľná para. Vanessina mama nám jednému po druhom odoberala taniere a nakladala na ne čerstvo uvarenú večeru. Úsmev, ktorý jej nemizol z tváre vo mne z neznámeho dôvodu vyvolával pokoj.

Sklopila som zrak na moju porciu. Cestoviny so syrovou omáčkou, kukuricou a kúskami brokolice vyzerali vynikajúco.

Rinčanie príborov prerušil Vanessin dievčenský hlas: "Kedy príde ocko?" nadvihla zvedavo obočie.

Pani Adamsová sa na ňu súcitne pozrela. V očiach sa jej odrážalo sklamanie a ešte niekoľko nepríjemných emócií. Zjavne nechcela vysloviť to, čo sa chystala povedať.

"V poslednej chvíli sa mu do cesty priplietol nejaký výhodný obchod a preto..."

"Samozrejme," Timothy si odfrkol, čím prerušil matku.

"Timothy," upozornila syna.

"Nie, mami! Otvor už oči, preboha!" zaklial a rukou tresol do stola.

Podskočila som od ľaku. Pohľad som nezdvíhala od taniera, živo som si vedela predstaviť scénku predo mnou.

"Tebe to nepripadá ani trochu divné, že stále niekde lieta a predlžuje si -podľa mňa vymyslené- pobyty? Pred viac ako rokom sa to nedialo. Mimo domu sa zdržal maximálne týždeň a nie takmer mesiac! Ver mi, keď ti hovorím, že za tým niečo je. Preč je častejšie ako s nami..."

Hneď ako stíchol, obklopilo nás ťaživé ticho. Vidličkou som prehadzovala cestoviny z jednej strany taniera na druhú a snažila sa neupútať zbytočnú pozornosť. Priala som si zmiznúť, rozhodne som nechcela byť svedkom rodinnej hádky. Možno by som mohla zaliezť pod stôl a vykuknúť až vtedy, keď všetci dojedia a rozpŕchnu sa.

Pani Adamsová si rozpačito odkašľala, líca jej sčerveneli. S drobným úsmevom sa pokúsila zmeniť tému a tým odľahčiť situáciu: "Tak, Jackie... A čo tvoj otec? Kde pracuje?"

"Mama, Jackiin otec je mŕtvy!" vybuchol Timothy.

Zarazene som sa na neho obrátila. Všimla som si, že Vanessa si rukou prekryla otvorené ústa a lapala po dychu. Samozrejme, doteraz nenastala vhodná príležitosť, kedy by som ju o tom informovala. Síce stretla moju mamu, no na ocka sa nikdy neopýtala.

Timothy sa zarazil a daroval mi pohľad plný smútku a výčitiek. Nechcel to vybafnúť na všetkých okolo, bola to nehoda. Na líci som pocítila kotúľajúcu sa slzu. Neustriehla som ju. Rýchlo som si do rukáva utrela mokrú cestičku, aby si nikto nič nevšimol.

"P-prepáč," vyslovil šeptom.

"Asi sa poberiem domov," začala som sa odsúvať od jedálenského stola. Tanier s nedojedenou večerou som prekryla servítkou, ktorá mi doposiaľ ležala na stehnách. Slušne som sa poďakovala za pohostenie, objala Vanessu a svižným krokom odkráčala do predsiene.

Topánky ma čakali postavené pekne jedna vedľa druhej. Zohla som sa, aby som sa obula. Z vešiaka som sňala modrú bundu a prehodila si ju cez ramená.

"Rád by som ťa odviezol," zvrtla som sa ako na povel. Srdce mi vynechalo úder, tak veľmi som sa vyľakala. Timothy stál predo mnou so sklonenou hlavou a rukami zopnutými pred telom.

Prikývla som a počkala kým sa vychystal. Pri odchode sa z bytu ešte stále nešírili žiadne hlasy.

V aute ma pohltila nepríjemná atmosféra. Mojou jedinou záchranou bolo rádio. To však Timothy nezapol. Jednoducho nasadol a vyštartoval do ulíc veľkomesta. Zaradil sa do hustej premávky a mlčal. Zuby zatínal k sebe, neunikla mi napätá sánka. Obidvaja sme mlčali. Ja dívajúc sa na chodcov, okolo ktorých sme prešli a on pozorne sledoval vozovku.

Na tento výstup tak ľahko nezabudnem. Ešte dlhú dobu mi bude nepríjemné stretnúť sa s Pani Adamsovou. Od Nessie budem zajtra očakávať hromadu otázok. Začala som uvažovať nad tým, aby sme doučovanie presunuli k nám. Mama bude v práci, takže budeme mať súkromie a pokoj.

"Mrzí ma to," mužský hlas ma vytrhol z denného snenia.

Prekvapením som rýchlo zažmurkala.

"Nemal som to prezradiť. Ani neviem ako vlastne to zo mňa vyletelo. Neovládol som sa a naozaj ma to trápi. Prosím, nehnevaj sa."

"Nezlostím sa," upokojila som ho.

Zamračil sa: "Nie?"

"Viem, že si to neurobil naschvál a ospravedlnil si sa mi. To znamená, že nemám dôvod," úprimne som sa usmiala.

Zastali sme na svetelnej križovatke. Timothy sa na mňa otočil. V tvári mal vpísané ohromenie a obrovskú úľavu. Kútiky úst vytiahol nahor a natiahol ku mne ruku. Automaticky som tou mojou ucukla, ale potom som ju vrátila späť na pôvodne miesto. Timothy ju vzal opatrne do svojej a vo mne vybuchol ohňostroj. Jemne mi prstom maznal pokožku a stískal palce. Zatúžila som po sekundovom lepidle, aby ma už nikdy nepustil. Okamžite som zabudla na nedávnu nezhodu, zanevrela som na okolitý svet, vnímala som len teplú chlapčenskú dlaň. Ten pocit som ešte v živote nezažila.

Čo to so mnou do čerta robí....?!


Tak ako Timothy aj ja by som sa vám chcela ospravedlniť za niekoľko mesačné čakanie. Som hrozná a máte plné právo zanevrieť na tento príbeh. Nebudem sa diviť ak tu nenájdem už ani jeden vote nie to nejaký komentár. Hlboko sa ospravedlňujem a je mi trapne, že to opäť trvalo tak dlho...
Love u (always)

Komplikovaní ✔️Where stories live. Discover now