4. kapitola

10.6K 601 22
                                    

Bolo to až strašidelné, ako rýchlo tento týždeň ubehol. Sedela som na posteli v mojej izbe a zamyslene hľadela na stenu. Piata hodina, kedy po mňa mali prísť Sue a Vanessa sa nebezpečne blížila a ja som bola stále nervóznejšia. Ruky sa mi potili. Už aspoň tisíckrát som si ich utrela do tmavomodrej sukne, ktorú som si dnes obliekla. Vedela som, že ak by odo mňa niekto chcel, aby som prehovorila, zlyhala by som. Hlas by sa mi triasol a lámal. 

Nikdy som nebola taká nervózna, keď som niekde mala ísť, no teraz tomu bolo inak. Po tom všetkom, čím som si prešla som mala plné právo takto reagovať. Mama pochopila môj strach a presne vedela, čo sa od nej v takýchto chvíľach očakáva. Nechala ma samú v izbe na poschodí len s hektickými myšlienkami. Presne to potrebujem. Chcela som si všetko v hlave urovnať, mala som tam neskutočný chaos. Zároveň som s nimi chcela ísť, ale zároveň som mala chuť zahrabať sa pod perinu a hrať chorú, keď prídu. Čomu by, samozrejme, neverili, keďže dnes som bola v škole úplne v poriadku. 

Nervózne som pohupovala nohami. Viseli dole z kraja postele. Minúty sa vliekli a zrazu sa zdalo, akoby sa premenili na hodiny a hodiny na dni. Bolo to frustrujúce. Už som to chcela mať za sebou, chcela som byť doma začítaná do obľúbenej knižky a zakutraná pod dekou v kresle, ktoré do mojej izby pribudlo predvčerom a bolo nadmieru pohodlné. 

Zrazu sa celým domom rozoznel typický zvuk zvončeka. Nohy sa mi v tej sekunde zasekli v pohybe a moje telo skamenelo. Zhlboka som sa nadýchla. Cítila som sa, akoby som šla na popravu. Čo ak ma dievčatá prestanú mať rady a potom.... Počkať, majú ma vôbec rady teraz? O tom sa asi ešte nedá polemizovať, keďže sa poznáme len týždeň a ani za ten čas sme spolu veľa nehovorili. 

Započula som mamin radostný hlas a kroky na schodoch. Hneď na to sa otvorili dvere na izbe a ona vošla s povzbudivým úsmevom dnu. Ja som však nebola pripravená jej ho opätovať.

Nervózne som sklopila zrak na prsty v mojom lone. Horlivo som vymýšľala výhovorku, s ktorou ju pošlem naspäť k nim, aby odišli. Rozhodla som sa z toho vycúvať. 

"Si v poriadku, Jackie?" starostlivo si ma premerala očami fary mora a podišla bližšie k posteli. Usadila sa natesno vedľa mňa a zastrčila mi prameň gaštanových vlasov za ucho. 

Zahryzla som si do spodnej pery: "Úprimne? Mám strach. Je to teraz také.... iné."

"Ako iné?" nechápala. 

Rozhodila som rukami: "Ja neviem. Už som si zvykla na život dnu. Som zvyknutá na to, že celý víkend strávim s tebou. To, že mám ísť po viac ako pol roku von ma desí. Neviem, čo mám od nich očakávať. Čo ak ma znenávidia? Čo ak urobím nejakú hlúposť, ony ma prestanú mať rady a potom mi zrobia zo života peklo? Už to nechcem zažiť, stačilo mi v San Franciscu."

Mama si porazenecky povzdychla. Schovala si tvár do dlane pravej ruky a zhlboka dýchala: "Zlato, myslíš, že pre mňa to bolo ľahké, keď si deň, čo deň chodila domov absolútne zničená? Myslíš, že mi bolo ukradnuté, keď ti tvoji, teraz už bývalí, spolužiaci vykrikovali tak odporné veci a dávali ti všetko za vinu? Nebolo a nebude mi to fuk ani teraz, ak sa to zopakuje, no tieto dievčatá dole v hale netrpezlivo čakajú, kým prídeš. Vyzerajú milo a..." 

"Aj v starej škole vyzerali byť všetci milí," odbila som ju. 

"Jackie, život nie je len o tom dobrom. Musíme si aj niečím prejsť, aby sme spoznali samých seba a aby sa z nás postupne stávali stále silnejšie osobnosti. Ak ti s nimi dnes nebude dobre, tak s nimi už nabudúce nemusíš ísť, ale prosím, aspoň to skús. Nemôžeš celý život presedieť vo svojej izbe."

Vydýchla som všetok vzduch, ktorý sa mi nazbieral v pľúcach za ten čas, čo hovorila. Chvíľu som len tak hľadela pred seba. Nakoniec som pomaly prikývla...

Vanessa bývala v jednej z tých vysokých bytoviek, čo sa nachádzali v tomto meste. Hneď, ako som tam vkročila mi bolo jasné, že jej rodičia sú za vodou. Byt mal dve poschodia, spájalo ich točité schodisko naľavo od priestrannej obývačky. Veľké okná, ktoré siahali od stropu až po podlahu z tmavého dreva nám ponúkali výhľad na celý Vancouver, ktorý sa pomaly ponáral do tmy. Bolo to tu obrovské, luxusné a svojim spôsobom aj vcelku útulné. 

Spolu so Sue sme sedeli na širokom tmavohnedom gauči, kým Vanessa bola v kuchyni a pripravovala nejaké to občerstvenie, čím sa budeme môcť ponúknuť počas sledovania filmu Terapia láskou. Ja osobne som ten film ešte nevidela, no Vanesse sa zjavne páčil, keďže celú cestu sem nerozprávala o ničom inom. 

Započuli sme za sebou kroky a ako jeden sme sa otočili na Vanessu, ktorá k nám opatrne mierila s táckou v ruke. Položila ju na konferenčný stolík a vyložila na stôl tri poháre s džúsom, misku čipsov a ďalšiu misku s pukancami. 

Vanessa sa usalašila na ich pohodlnú pohovku presne medzi nás dve a na stehná si opatrne položila misu s popcornom. 

"Berte si," povzbudila nás a sama si hodila do úst tri pukance. Sue sa zaradovala a doslova sa na to vrhla. Vzala si plnú hrsť. Uchechtla som sa nad jej záľubou v jedení, a tak, ako aj ony dve predo mnou, aj ja som ich pár zjedla. Vanessa niekde spoza nej vytiahla ovládač a jedným ťuknutím spustila film.

Rozhovor s tými dvoma počas sledovania filmu ma priviedol na úplne iné myšlienky. Moje telo sa zreteľne uvoľnilo, už som nad všetkým tak horlivo neuvažovala. Jediné, čo som mala na mysli bola téma, na ktorú sme sa momentálne rozprávali. Ticho v byte prerušovali len naše dievčenské hlasy, televízia a občasný smiech, čo z nás vyšiel. Sueine historky z detstva, alebo len z nedávnej minulosti, boli vtipné a zaujímavé. 

"Keď som bola malá, myslela som si, že brokolica je zakrpatený stromček," prezradila nám nakoniec teóriu, ktorej verila ešte ako dieťa. Chvíľu som sa s tou myšlienkou pohrávala. Áno, brokolica sa podobá na malý strom, ale nikdy som sa nad tým nepozastavovala. Ani keď som mala päť, či šesť rokov. 

Vanessa znechutene nakrčila nos: "Brokolica je asi tá najhoršia zelenina, aká existuje."

"Mne celkom chutí," priznala Sue. "A čo si myslíš ty, Jackie?" 

"Som s ňou zmierená," pokrčila som ramenami a opätovala jej pohľad. Priateľsky sa na mňa usmiala. Jej oči žiarili pobavením a spokojnosťou. 

Zrazu sa ozvalo rachotanie kľúčov a vchodové dvere sa otvorili a s tresnutím hneď zavreli. Sue sa celá rozžiarila, no zároveň aj znervóznela. Obrátila sa celým telom ku vchodu do miestnosti a natešene čakala, nevedno na čo. 

Najprv som dumala, že to azda budú Vanessini rodičia. Z omylu ma vyviedol vysoký chlapec. 

Vkročil do obývačky a v momente sa zarazil. Najprv sa pozrel na Vanessu, tá mu nedarovala ani jeden pohľad, potom na Sue, ktorá nad ním doslova slintala a nakoniec sa jeho orieškovohnedé oči zastavili na mne. Prekvapene zažmurkal a ja som hanblivo sklonila hlavu. 

"Ahojte?" pozdravil mierne chrapľavým hlasom.

"Jackie, toto je Timothy, môj brat. Timothy, toto je Jackie," predstavila nás Vanessa a znova sa začala venovať filmu. 

Na pozdrav mi mykol hlavou a kútiky úst vytiahol nahor. Ja som sa nezmohla na nič iné iba som sa na neho dívala.

Komplikovaní ✔️Where stories live. Discover now