Komplikovaní ✔️

2. kapitola

Zaujato som hľadela na ulice mesta cez okno spolujazdca v aute mojej mamy. Trvala na tom, že ma prvý deň odvezie do školy osobne. Myslím, že je ešte vo väčšom strese ako ja. Na rozdiel odo mňa, ona má dnes voľno, do práce nastupuje až zajtra. 

Týmto dňom sa pre mňa oficiálne končí leto. Letné prázdniny, ktoré boli viac nudné ako záživné, mi chýbať rozhodne nebudú. Jediné, čo mi bude naozaj chýbať je možnosť spať dokedy sa mi zachce. Dnešné vstávanie bolo horor. Budík mi takmer privodil infarkt. 

Mama odrazu zabočila na akúsi ulicu a ja som hneď pred nami uvidela veľkú hnedú budovu s množstvom okien. Typická stredná škola. Žiaci s batohmi na chrbtoch sa hrnuli pomaly dnu. Nikomu sa nechcelo, nebola som výnimkou. Pozrela som sa do spätného zrkadla, aby som skontrolovala moju tašku. Ruksak svetlo modrej farby ležal tam. Vo vnútri ukrýval iba peračník a kľúče od domu. 

Naše auto zastavilo na opačnej strane cesty od školy. 

"Prídem o jednej," pohladila mi prstami vrkoč, ktorý som si ráno zaplietla z hnedých vlasov.

Prikývla som a vyskočila von. Jedným krokom som bola pri zadných dverách a brala von batoh. Dnes do toho pôjde so mnou. 

Mama mi ešte popriala veľa šťastia a odfrčala, najskôr domov, aby mohla povybaľovať aj tie posledné krabice, čo nám ostali. 

Blúdila som chodbami neznámej školy a hľadala moju triedu už hodnú chvíľu. Frustrujúce. Bolo to tu obrovské. Jedna chodba sa prelínala s druhou, nachádzalo sa tu asi milión dverí a študenti sa mihali okolo mňa v nespočetnom množstve. Vôbec mi k tomu všetkému nepomáhali. 

Mala som posledných päť minút do začiatku vyučovania. Bola som si takmer istá, že zmeškám. Šťastlivcom by sa teraz určite stalo, že by im ktosi sympatický prišiel na pomoc. Povedzme učiteľ alebo iba obyčajný žiak, ktorý si všimol, že nováčik sa tu zjavne nevie orientovať. Lenže ja som medzi tých ľudí nepatrila. Pre každého som bola momentálne iba ďalšia žiačka. 

Vybehla som po širokom schodisku na druhé poschodie. Čakalo ma presne to isté, čo dole. Nespočetne veľa chodieb, dverí a študentov. Nahnevane som si povzdychla a ráznejším krokom vykročila vpred. 

Zabočila som za roh presne, keď zazvonilo. Všade naokolo sa začala ozývať ešte väčšia vrava, ako doteraz. Úroveň panikárenia sa vo mne zdvíhala. Pozrela som sa na papierik, čo som držala v ruke a naposledy skontrolovala, do akej triedy to mám vlastne ísť. Na moje prekvapenie.... dvere do tej prekliatej miestnosti boli priamo predo mnou. 

Som taká blbá, vynadala som si v duchu.

V doprovode s hlbokým nádychom som zatlačila na kľučku dverí a vošla dnu. Všetky oči sa upriamili na mňa. Bolo to dosť nepríjemné. Rýchlo som si preletela miestnosť pohľadom, aby som našla nejaké voľné miesto, ale všade niekto sedel. Nemala som odvahu prisadnúť si k nikomu, no nemohla som tu ani stáť ako poleno. 

"Ty musíš byť tá nová," zapišťalo neznáme dievča a vyletelo zo stoličky. Prekvapene som zamrkala. "Som Vanessa, mám ťa na starosti," podala mi ruku, keď zastala predo mnou. Dievčina menom Vanessa bola vyššia blondína s krásnymi orieškovými očami a milým úsmevom. Podala som jej ruku a predstavila sa. 

"Tak poď, už ti držím miesto."

So sklonenou hlavou som kráčala k zadnej lavici. Ona sedela pri uličke, mne nechala voľné miesto pri okne, za čo som bola naozaj vďačná. Aspoň sa nebudem musieť pozerať iba po spolužiakoch, ak sa na to nebudem cítiť. 

Batoh som položila na podlahu a usadila sa na tvrdú drevenú stoličku. Prešla som prstom po vyrezaných obrazcoch na lavici. 

"Odkiaľ si?" prerušil ma znova hlas. Niet pochýb, že je veľmi kamarátska.