Uvoľnila som zovretie sánky, keď mi prestal prehmatávať brucho. Jeho pokožka bola drsná a mágia unikajúca z jeho dlane ma bodala. Stiahla som si košeľu a pracovala na komplikovanom zapínaní kabáta.
„Blahoželám. Vaše dieťa sa teší dobrému zdraviu."
Zložila som si dlane na boky. Od rána ma bolel chrbát. Tehotenstvo robilo s mojím telom ohavnosti. „Vycítil si jeho moc? Je –"
Prikývol. „Plod má vôkol seba silnú auru. Drieme v ňom mágia a jej intenzita je pôsobivá, vzhľadom na jeho veľkosť."
Usmiala som sa. Prvá dobrá správa, odkedy sa celý svet obrátil proti mne.
„Avšak," pokračoval, trúc si zvráskavenú a zjavenú bradu. Husté šedivé vlasy si zaplietol do vrkoča a jeho habit bol špinavý a otrhaný.
Narušila som jeho osobný priestor a zavrčala. Muž sa vystrel – jeho telo v sebe napriek zrelému veku ukrývalo zdravie a ohybnosť. Oči farby zeme neprejavili pocit ohrozenia. „Avšak čo, Wembar?"
„Mrzí ma to, pani moja. Vaše dieťa je hybrid."
Ustúpila som. To slovo ma ochromilo ako ľadové vetry vejúce u nás na severe. „H-hybrid," vypľula som. „Moje dieťa... je hybrid? Nie, ty sa m –"
„Nikdy sa nemýlim." Čím pokojnejšie znel, tým silnejšie to vo mne vrelo. „Moc dieťaťa obmedzí ľudská krv kolujúca v jeho žilách. A len čo dosiahne..." odmlčal sa, natiahol ruku k bruchu, ale nedotkol sa ma, „trinásty rok života, telo schradne. Nepotrvá dlho, kým podľahne."
„Trinásť?! Väčšina krížencov sa dožije aspoň dvakrát toľko!"
„Je to zriedkavý úkaz, nie nemožný." Skrížil si paže na hrudi a každú ruku ponoril do rukáva tej druhej. „Pravdepodobnosť, že by sa vaše dieťa narodilo ako čistokrvné, bola vždy mizivá, pani moja. Varoval som vás. Mali ste viac prosiť najvyšších, aby z neho spravili obyčajného človeka, ako ste vy."
Nie! Odmietala som pripustiť, že mali pravdu. Že naše dieťa nebolo hodné zdediť takú moc. Že by neusadlo na jeho trón, aj keby to dovolil.
„Na druhej strane," dodal, než som sa stratila v myšlienkach, „existujú iné bytosti s magickým nábojom v krvi." Naklonil hlavu na stranu a dvihol obočie. „Preto počúvame iba o ľudských hybridoch, že umierajú predčasne."
„Navrhuješ, aby som svoje dieťa dala po narodení premeniť?"
„Áno. Lenže to by obmedzilo jeho moc."
Zovrela som ruky do pästí. „Je nejaká iná možnosť?"
„Ak by sa nenarodilo ako ľudský hybrid, bolo by v bezpečí a mocnejšie než prv." Uprene sa mi díval do očí. Pohľadom vysvetľoval to, čo sa neodvažoval vysloviť nahlas. Keby sa o tejto zrade dozvedel on, Wembar by visel uprostred námestia, kým by jeho telo neohlodali vtáky.
Pokiaľ som hodlala dieťa zachrániť, ja som sa musela stať niečím iným, než som teraz. Niečím silnejším, nebezpečným. Niečím, čo by nášho vládcu vytočilo do nepríčetnosti.
Prevrátila som sa na brucho a ponorila tvár do vankúša. Spala by som ďalej, no nešlo to. Ak ma nenaháňali nočné mory o jaskyni a temnej kocke, strašili ma záblesky z Joinej šialenej mysle. A najhoršie na tom bolo, že som si pamätala len drobnosti. Nevedela som vďaka nim odhaliť jej plány či nájsť spôsob, ako ju poraziť. Sala zo mňa energiu a pumpovala do mňa nenávistné emócie. Ničila ma bez toho, aby o tom vedela. Aspoň som sa domnievala, že o našom spojení netušila. Inak by ma bezpochyby dávno zabila.
Takže Jo bývala človekom, uvažovala som nad tým jediným detailom, ktorý som si z dnešného sna udržala, zatiaľ čo som si naťahovala legíny. Slnko sotva vyšlo nad obzor. Mienila som využiť túto skorú rannú hodinu a prázdne ulice na rozcvičku nôh a pľúc. Dobrovoľne sa premenila na démona, aby zachránila dcéru. Dá sa to nazvať šľachetnosťou? Pretiahla som si cez hlavu tričko a zo zápästia sa na mňa vyškieralo jej tetovanie. Nepredpokladala som, že stretnem niekoho známeho, no paranoja zvíťazila – vymenila som krátke tričko za dlhé, aj keď hlásili jasno. Nie, urobila to, aby neprišla o jej moc. Aby sa pomstila. Koho to Jo tak strašne nenávidela?
Skontrolovala som telefón. Krátko pred jedenástou mi prišla správa od Al: Došli sme do hotela. Sledovať mamu, ako sa snaží nepovedať, čo má na srdci, je bolestivé. A trochu vtipné. Som hrozná dcéra, však?
Dnes mala pani Moorová pohreb v rodnom meste, kde ju pochovajú vedľa jej milovaného manžela. Alexandra sa vracala v pondelok. No nech nás delila akákoľvek vzdialenosť, spomienka na jej pocity vo mne neutíchala.
Nie, znamená to, že máš hrozný zmysel pre humor, odpísala som jej. Správu si neprečítala. Určite spala. Ako ostatní normálni ľudia počas víkendu.
Strčila som si do uší slúchadlá. Obvykle som počas behu nepočúvala hudbu, ibaže dnes som potrebovala prehlušiť myšlienky. Jo zabila Alexandrinu babku. A ja teraz klamem tej najnevinnejšej a najmilšej osobe na planéte.
Tieto komentáre som vážne nepotrebovala počúvať.
* * *
Keď som v ten večer, po dni plnom behu, trénovania a pomalého zaraďovania sa späť do spoločnosti – na obed som šla do Bobovej jedálne a prežila som tam celých pätnásť minút –, vstupovala do baru U pekelného psa, svaly som mala napnuté na maximum. S každou sekundou som čakala príchod kŕčov. Nenávisť. Zlosť. Zúrivosť. Závisť. Krvilačnosť. Rátala som s tými najhoršími pocitmi a ich prudkým útokom, ktorý ma zrazí na kolená, ledva prekročím prah budovy.
Nestalo sa tak. Vnímala som odtiene väčšiny z týchto emócií. No bolo tu aj pobavenie troch mladých démonov, ktorí si neustále štrngali fľaškami od piva. Vnímala som náklonnosť dvoch párov, ktorá mi podivne zahriala srdce. Smútok opusteného démona v rohu miestnosti – hľadal útechu na dne litrového pohára vodky. Nostalgia dvoch dlho odlúčených kamarátov. Pocit viny.
Zamerala som sa na jeden zo vzdialenejších stolov, odkiaľ ku mne prišla tá zvláštna emócia s nečakane osobnou príchuťou. Najprv som zbadala Flákača, ktorý sa doširoka usmieval a mával mi. Jeho spoločník sedel chrbtom ku mne. Svetlé hnedé vlasy zastrihnuté na krátko sa mu nestrapatili, ako sa to stávalo jeho synovi. Bol vysoký, statný a zastrašoval už svojou existenciou.
Roger sa ohliadol. Jeho olivové oči ma sledovali. Nehýbala som sa. Čakala som, že v nich uvidím tú iskru šialenstva. Pohŕdanie. Nenávisť. Chuť rozpárať mi brucho a poslať jeho obsah matke k narodeninám.
Nič. Teda, nie nič. Nenašla som to, s čím som rátala. Len pocit viny.
Bar U pekelného psa vyzeral ako miesto zariadené na počiatku dvadsiateho storočia. Všetko, čo mohlo byť z dreva, bolo z dreva – z tmavého nalešteného masívneho dreva, s výnimkou pár kovových stoličiek pre ťažších zákazníkov a televízie, kde práve vysielali epizódu španielskeho seriálu. Keďže voľakto zatĺkol okná a ventilácia fungovala sporadicky, vo vzduchu sa vznášali mnohé zápachy pripomínajúce kanalizáciu s občasným závanom kvetín, ktorý zo seba v pravidelných intervaloch vypúšťal osviežovač na pulte.
Hoci bol podnik relatívne plný, nepadala som na kolená pod tlakom emócií. Cítila som ich. Dotýkali sa ma. Prenikali dnu. Lenže moje odolnosť sa lepšila. Pohltila som ich, identifikovala, zavrela do škatuľky a archivovala. Niekedy úspešnejšie, niekedy... nie tak veľmi.
Stisla som päste a zhlboka sa nadýchla. Nohy stoličky zaškrípali o podlahu. Šum poľavil a doplnilo ho vrčanie. Jeden z troch mladých démonov sa postavil. Vyzeral ako človek, dokiaľ jeho pôvodne mandľová pokožka nezmenila farbu na červenohnedú s občasnými žltými a čiernymi fľakmi. Poznala som jeho druh – démoni zeme. Bývali mierumilovní, niečo ako démonické deti kvetov.
Chalan po jeho pravici ho stiahol späť na stoličku a zavrčal: „Neblázni! Mate ťa roztrhá na kusy, než sa jej dotkneš!"
Uškrnula som sa, načo démon znovu vyskočil a tentoraz ho držali obidvaja kamoši. Ceril na mňa zuby a penil. Zodvihla som bradu vyššie. Nechýbalo mi sebavedomie, kým na mňa nemohli zaútočiť. Napadnutia boli v démonických baroch zakázané. Reprezentovali slobodné miesta, kam sa mohol ktorýkoľvek člen nadprirodzenej komunity prísť napiť bez toho, aby sa vrátil domov bez končatiny, cenného rohu či šupiny... alebo mŕtvy.
Lákalo ma urobiť to, pre čo som sem prišla a zmiznúť. Upírka Carry tu viac nebola vítaná, keď sa prevalilo, že po nociach zabíjala ich kamošov. Nespravila som to. Pristavila som sa pri bare a objednala si fľašu vodky.
Zhlboka som sa napila. Alkohol mi spálil jazyk i hrdlo. Neubránila som sa grimase. Telom sa mi rozlialo teplo, no prirýchlo sa vytrácalo.
„Vidíííš," zanôtil Flákač, keď som k nim podišla. Vrátil sa k svojej rohatej a šupinatej podobe, ktorá ho robila menej atraktívnym. „Presne ako som ti to sľúbil. A bez bonusu!" Ukázal rukami na Rogera. „Tadá!"
Casey mal pravdu – Roger nebral hovory. Neostávalo mi iné, ako obrátiť sa na Flákača. Čo som aj tak spravila iba preto, lebo sa sám ozval ohľadom peňazí, ktoré som mu dlhovala. Hodila som na stôl obálku a usadila sa.
„Vďaka, vďaka, vďaka," spieval si, zatiaľ čo rátal bankovky. Bola to veľká kopa bankoviek, prevažne jedno a dvojdolároviek zozbieraných z prepitného.
Upír sa napil svojho Bud Lightu.
„Prečo pijú nemŕtvi alkohol, keď to na nich nevplýva?"
„Máme radi jeho chuť." Zasa si odpil, aby zakryl ten drobný úsmev. „Prečo piješ ty, keď to nefunguje ani na teba?"
„Naivne dúfam, že ak toho vypijem dosť, bude to fungovať."
Flákač sa odtrhol od bankoviek. „Keby si si do alkoholu dala trochu –"
Rogerov uprený kamenný pohľad zapríčinil, že sa démon odmlčal.
Otvorila som ústa, ale to sa už upír obracal na mňa so zdvihnutým obočím. „Chcela si so mnou hovoriť?"
Táto situácia bola čudná. Ľudské emócie mi pripomínali zmes farieb. Našla som na nich jasné fľaky – červenú, zelenú, fialovú, temný oblak čiernej. Ibaže na mnohých miestach sa prelínali a miešali. Občas ma plietlo, či som sa dívala na bordovú, tyrkysovú, limetkovú... Démoni sa zdali rovnakí. Komplikovaní, avšak menej farební ako ľudia. Roger naproti tomu predstavoval biele plátno, na ktorom sa blýskali farby. Zjavila sa jedna a zmizla. Zjavila sa iná a zmizla. Bolo také ľahké prečítať si ho. Ako obrázkovú knihu.
Rozopla som si rukáv košele a ukázala mu lanové tetovanie. Odložil fľašu na stranu a natiahol ku mne prsty, no než sa ma dotkol, skrútil ich do päste.
Opísala som mu, ako som k nemu počas toho nešťastného dňa v jaskyni prišla. „Vtedy som videla prvý záblesk Joinej minulosti. Keď zab..." Prehltla som. „Keď zomrela... Lissa."
Jeho tvár zostávala prázdna a hlas mlčal. Na bielom plátne v jeho vnútri sa objavil bleskovo sa rozrastajúci červený fľak. Tu sa ukrývala zúrivosť, ktorú som si pamätala a ktorá mi dlho nedala spávať. Rozliezala sa mi žilami a kopila sa kdesi v centre duše. Chcela som chytiť fľašu a hodiť ju o stenu. Chcela som odtiaľto odísť, nájsť Jo a holými rukami ju umlátiť na smrť.
„Prvý záblesk?" Jeho zúrivosť poľavila a prenikla do mňa zvedavosť.
„H-hej." Pretrela som si orosené čelo. „Vidím Jo do hlavy. Jej spomienky. Občas aj prítomnosť. Aspoň mi to pripadá ako prítomnosť. Možno o niekoľko minút oneskorená prítomnosť. Viem, čo robí. Čo si myslí. Čo cíti."
„Vieš, kde sa teraz nachádza?" spýtal sa v tichosti. Mrazivo. Vražedne. Červené dúhovky sa vrátili späť a môj stisk na fľaši s vodkou zosilnel.
„Nie. T-tak to nefunguje. Nedokážem to ovládať. Väčšinou ku mne obrazy prichádzajú počas spánku. Alebo pri totálnom vyčerpaní."
„Zistila si aspoň, čo plánuje?"
„Videla som ju zabíjať. Po niečom pátra."
Upír udrel päsťou po stole, až sa pri tom otriasol. Jeho fľaša spadla, ale už bola prázdna, a tú svoju som pevne držala za hrdlo. Flákačov hrubý sklenený pohár podskočil. Cudzia zlosť vo mne ustúpila pred vlastným strachom. Inštinkt prebral kontrolu nad telom a vyšvihol ma do stoja. V ľavačke som stískala fľašu a pravačku som priblížila k nožu zastrčenému za pásom.