Neprestávala som sa dívať ich smerom. Nežiarlila som na Sally. Áno, mala skvelé krivky, dlhé nohy, ktoré predlžovali vysoké opätky, a hlas, ktorým počas prezentácií vzrušovala viacerých chalanov i dievčatá v triede. No keby sa o ňu Casey zaujímal, dávno by sa prejavil. Carmen sa však nemýlila. Pokiaľ by som ostala v úzadí a len sa prizerala, jej túžba po ňom by mi zničila sebaovládanie.
Casey na sebe zjavne vycítil pohľad a naše oči sa stretli. Zabuchol skrinku, odvrkol čosi Salliným smerom, čo jej v šoku otvorilo ústa, a odišiel. Bol k nej hrubý. Casey nebýval hrubý k žiadnej žene. Hádam s výnimkou Cam.
„Pozval ťa na ples?" ozvala sa znenazdania Alexandra.
„Nie." Christie skrútila ústa a hľadela na mňa, akoby som priamo pred jej očami strčila Ryanovi jazyk do krku a vyhlásila ho za svojho.
„A pozve ťa na ples?"
„Ako to mám vedieť?!"
„Nedokážeš, čírou náhodou, čítať myšlienky?" opýtala sa Carmen.
„Jemu nie. Netuším prečo."
„Možno je to jeho schopnosť. Karolina, priznal sa ti niekedy, čo je zač?"
Zavrtela som hlavou.
„A nechceš to z neho vymámiť? Určite by stačilo, aby si sa mu zalíškala a hneď by vyklopil pravdu." Žmurkla na mňa.
„Čo je to dnes s tebou?"
„Som pozitívne naladená. To vari nemám –"
Hlasité odkašľanie zhatilo jej prejav. Otočila sa, vystrela chrbát a otrčila bradu. Ryšavec Mike, ktorý sa jej ocitol za chrbtom, razom očervenel. Na jeho prirodzene bledej pleti tá farba svietila. Mali rovnakú výšku, takže si hľadeli do očí. Tie jeho boli ako čisté azúrové more počas letného dňa. Uchovával v nich toľko vrúcnosti, že ju neudržal v tajnosti. Jeho tenké pery sa otvorili.
„Čo chceš?"
Carmenina ostrá otázka ho prebudila ako facka. Jeho červenanie sa prešlo z ružovej na tmavšie fľaky. Preletel nás očami. Srdce mu bilo ako bije palička na bicie počas rockového koncertu. Zakotvil na mne. „H-hovoriť s Carry."
Neprial si hovoriť s Carry. No hoci neoplýval šarmom a telom Jamesa Bonda, ako každý chlap mal citlivé ego a to jeho dostalo úder na solar.
Carmen energicky švihla hlavou a zamračila sa na mňa.
„Rada sa s tebou pozhováram," odvetila som mu sladko a dotkla sa jeho ramena. Ten chalan na tom bol vážne zle, keď ho viac stresovalo jej odmietanie a nie môj strašidelný úškrn.
„Mňa už tak ľahko nenaštveš, Karolina." Oslovila ma síce krstným menom, ale nenachádzala som povestné plamienky v jej očiach. „Viac nie." S úsmevom na perách mávla prstami a ruka, ktorou som sa dotýkala Mikeovej odhalenej paže, ma zaštípala. Pustila som ho a našpúlila pery.
Bosorka pohodila hlavou a s víťazoslávnym úsmevom sa otočila na odchod. Nepostrehla však, že okolo nej práve prechádzal Grayson a prsami mu vrazila do hrude odetej v zeleno-žltom tričku s obrovským číslom na chrbte.
Najprv sa Grays zamračil. Potom od neho Cam ustúpila, on si ju poobzeral a tvárou sa mu rozliezol arogantný úškľabok. „Prepáč, bacuľky nie sú môj typ." Naklonil hlavu na stranu a jeho úsmev sa rozšíril. Vzal medzi palec a ukazovák prameň jej gaštanových vlasov. „No vy, Latinoameričanky, v sebe máte oheň, ktorý by stál za to. Ako sa voláš, zlato?"
„Znechutená," vyštekla s patričnou kyslosťou.
Natiahol prst k jej brade, lenže to už k nemu priskočil aj Mike. Vytiahnutý, kostnatý bifľoš, ktorý vyzeral ako smutná polovica z futbalistu Graysona. Bol pripravený skočiť mu do vlasov a ťahať ich, kým z neho počas toho odvážneho aktu neunikne život. „Daj tie pracky preč."
Grayson sa chrochtavo rozchechtal. Vzápätí zovrel Mikeovo tričko a sotil doňho. Ryšavec vrazil do skriniek na opačnej strane chodby, spred ktorých sa chytro vytratili všetky telá netúžiace stať sa súčasťou tejto šarvátky.
Cam zo seba vydala zvláštny zvuk, čosi ako rozčúlené zalapanie po dychu. Zovrela ruku do päste a udrela futbalistu do nosa. Obaja zastonali – ona viac, lebo aj keď som ich učila biť sa, doteraz hádam nikomu nevrazila plnou silou.
Pokúsil sa ju schmatnúť za sveter, no to sa k nim prirútila už aj Al. Ťahala ho za zápästie preč od kamarátky. Vtom zvýskla a vo vzduchu zavoňala krv.
Tá kovová vôňa ma prebrala z otupenia.
Grays pri pohľade na Alinu rozrezanú dlaň, zachytenú o jeho zlaté hodinky, uvoľnil stisk. Pripravila som si päsť a zasiahla ho na to isté miesto ako Cam, iba s väčším účinkom. Než sa zvalil do plechových skriniek, ktosi zapišťal a vedľa Mika sa zjavila zhrbená Sally. Pritiahol ju k sebe, než ju futbalista rozpučil.
„Slečna Johnsonová!" doľahol ku mne riaditeľkin ostrý hlas.
Nahrbila som plecia. Študenti sa pred Decoursovou rozostúpili – ruky mala v bok a nosné dierky jej viali ako plachty na lodi v silnom vetre.
„Ja som to nezačala!"
„A napriek tomu si to práve ty ukončila."
Niekedy sa pedantstvo nevyplácalo.
* * *
Podoprela som si hlavu a striedavo hľadela na Carmen a na Mika. Vládlo medzi nimi husté elektrizujúce napätie. Čarodejnica natvrdlo zízala na prázdnu tabuľu pred sebou, vystretá ako doska, s rukami v pästiach zloženými na lavici. Mike po nej po očku zazeral. Každú chvíľu si povzdychol, poobzeral sa po triede, kam nás riaditeľka zavrela, až kým mu oči zasa nezabehli ku Cam.
Trčali sme tu sami. Dvere do miestnosti zostali otvorené po tom, ako nimi pred chvíľočkou prebehla slečna Rochellová. Do skončenia trestu nám ostávalo dvadsať minút. Dve hodiny po škole pre mňa boli štandardom – pre kráľovnú bifľošov zas hotovým utrpením. Zatínala zuby, srdce jej divoko bilo a čušala.
Zabíjala ma. Do dnešného dňa som verila, že mala Mika vrcholne v paži. Ibaže potom skočila po Graysovi ako... ako divoká šelma!
Odkašľala som si. „‚Hej, Cam, šla by si so mnou na rande'?" prehovorila som hlbokým hlasom, aký Mike rozhodne nepoužíval. „‚Áno, Mike, myslela som si, že sa nikdy neopýtaš'," odpovedala som si tenším tónom, ktorý takisto nepresne imitoval ju. „‚Mal som dojem, že nie som tvoj typ.' ‚Oh, nie, chyba nie je v tebe. To ja. Som sebecká mrcha, ktorá ignoruje city iných ľudí."
Synchronizovane sa ku mne obrátili.
Sladko som sa zazubila. „Len pokračujte v rozhovore. Mňa si nevšímajte."
Ryšavec sa stiahol dopredu s tvárou pokropenou bordovými fľakmi. Zato čarodejnica ma prepaľovala temnými očami. V istom bode znovu urobila tú divnú vec s prstami. Pod dlaňami zloženými na lavici mi zahorel plamienok. V ľaku som sa hodila o operadlo stoličky a prekotila sa na zem.
Vyskočila som do stoja a namierila prstom na jej kučeravú hrivu.
Nestojí mi to za to.
Sadla som si naspäť a zložila hornú polovicu tela na stôl. Tieto dve hodiny po škole mi vlastne hrali do kariet. Telocvik sme strávili v riaditeľni – tak dlho trvalo Decoursovej, kým sa vyziapala. Vďaka tomu som sa vyhla matke a mne sa hneď dýchalo voľnejšie. Aj tie celodenné kŕče v žalúdku boli znesiteľnejšie. Mala som ďalších dvadsaťdva hodín na psychickú prípravu.
Zatvorila som oči. Som taká neuveriteľne unavená! Adrenalín zo mňa dávno opadol a vrátila sa mi porucha klipkajúcich očí. Strach z matky a vôňa Alinej krvi ma dlho držali pri vedomí. Lenže Kassandra sa neukázala a Alexandra sa kamsi zašila, aby nik nevidel, že sa jej rezná rana uzavrela v priebehu sekúnd.
Prečo mi nie je dopriaty odpočinok? dumala som nešťastne. Som taká strašne unavená. Taká... unavená...
Moje vedomie odplávalo do neznáma. Alebo nie? Pozorovala som v mysli obrazy. Boli to sny? Videla som v nich Kassandrinu tvár. Nenávidím tú tvár. Jediná situácia, v ktorej by som sa na ňu pozerala do konca života, zahŕňala jej stiahnutie z kože a pribitie na stenu. Každý večer pred spaním by som do nej hádzala ostrie! Predstava mučenia ma plnila slasťou. Videla som sa, ako držím v ruke jej milovanú dýku a sekám telo na kúsočky. Nešlo by to ľahko, avšak o to viac by som si to užila. Kúpala by som sa v jej krvi a on by sa na to musel pozerať. Potom by som to isté urobila s ním. Dokiaľ by z neho neostalo prašivé nemŕtve srdce rozpadajúce sa na prach.
„Určite to mám urobiť ja?" Jej hlas znel tak nevinne, neskúsene.
Samozrejme, že nechcem, aby si to urobila ty! kričal démon v mojej hlave. Ja ju chcem zabiť! Ja! Zaslúži si umrieť mojou rukou! Aj tak už dávno mala byť mŕtva. Čo ju robí takou výnimočnou, že prežila svoju kliatbu?!
„Nejde o mňa, ale o to, čo je nutné," precedila som cez zuby. „Pokiaľ nám zmizne z cesty, oveľa jednoduchšie odchytíme v prípade núdze tú mladšiu."
Mlčala.
Zavrčala som. „Nad čím uvažuješ?"
„Napadlo mi... Prečo nepoužijeme moju krv? Som predsa –"
Udrela som päsťou po stolíku. „Nemienim to riskovať!" Poriadne som sa nadýchla. Nosom dnu, ústami von. Zavreté oči som prižmúrila ešte silnejšie. To dievča ma frustruje! „Máme jedinú šancu. Stačí kvapka nesprávnej krvi v tom vrcholnom okamihu a kameň exploduje." Oprela som sa dlaňami o stôl a vstala. „Choď. Nesklam ma."
„Nikdy," odvrkla.
Prečo jej to neverím? zaúpela som v duchu. Chce to, iste. Strašne túži po mojej pochvale. No stále v sebe ukrýva slabé miesta, ktoré z nej musím vytriasť. Kassandrina smrť ju o krok priblíži k tomu, aby bola ako ja.
Odlepila som od seba viečka. Predo mnou sa týčilo zrkadlo v dekorovanom železnom ráme. Červené saténové šaty sa zľahka dotýkali mojej pokožky. Bol to ten najkrajší dotyk, aký som pocítila. Chladný a pritom vrelý.
Prezrela som si svoj odraz, od nôh až po tvár.
Vyzerala som ako Jo.
Pohľad do tých čiernych očí mi vyrazil dych. Opakovane som skončila na dlážke. Kľačala som na kolenách s pravou rukou na srdci a prstami zaborenými cez tričko do pokožky. Skuvíňala som. Oči mi slzili.
„Carry!" hulákal po mne ktosi, ale vnímala som ho vzdialene. Ako plechovú ozvenu. „Čo sa deje?! Hovor so mnou!"
Odstrčila som dotyčnú z cesty a vyletela k dverám. Túžila som sa vyvracať, avšak čosi mi zvieralo vnútro mocnejšie ako tá hlavu motajúca nevoľnosť.
Rozbehla som sa, vedená podvedomým inštinktom. Vyletela som z jednej budovy a vpadla do druhej, okríknutá školníkom, keď som mu pošliapala umytú dlážku. Prefrčala som skrz šatne. Prezliekali sa tam volejbalistky, ktorým práve skončil tréning. Čosi po mne kričali. Smiali sa. Ignorovala som ich.
Prefrčala som krátkou chodbou a vrazila do dverí, vedľa ktorých sa na čerstvo vytlačenom lístočku črtalo: Kassandra Danielsová, telocvikárka.
Žena za stolom prudko vstala. V dlani zovrela pero ako dýku a jej zlaté oči planuli, pripravené na zápas. Jej postoj bol kúsok od toho bojového. Vlasy mala pevne stiahnuté do chvosta a obočie zvraštené.
„Karolina," vydýchla po prehodnotení situácie.
V tom šoku som ju ani neopravila.
Uvoľnila sa. Odložila pero a odkašľala si. „Potrebuješ niečo?" Znela ako ktorákoľvek iná učiteľka hovoriaca s akýmkoľvek iným študentom. Na stoličke na opačnej strane stola sedela moja spolužiačka, Marie Connellyová, stále odetá do dresu. Obzerala sa za mnou ponad plece a jej svetlé oči do mňa bodali ako nože. Nemali sme sa v láske. Marie neznášala každého.
„Nie." Cúvla som. „Ja... prídem... neskôr."
„Počkaj!"
To jediné slovo ma ochromilo ako kúzlo. Chcela som ujsť a zároveň som to nedokázala. Spomienka na jej krvavú tvár, na nenávisť ukrytú v mojom vnútri, na túžbu po jej smrti... Ten obraz ma desil. Tak hrozne som sa zaň hanbila, že som primrzla k podlahe. Vážne ju takto intenzívne nenávidím? Bola temnota vo mne až taká hlboká, že som jej túžila fyzicky ublížiť a v snahe zbaviť sa pocitu viny som si samu seba predstavovala ako Jo?
„Slečna Connellyová, mohli by sme váš tréningový rozpis prebrať neskôr?"
Marie vstala. „Pravdaže, trénerka." Jej hlas znel zvláštne. Priškrtene. Neisto. Nespokojne. Ako keby pre ňu moje vpadnutie do ich rozhovoru bolo viac ako nevhodné. Kompletne to zruinovalo jej plány. Keď kráčala okolo mňa, prezrela si ma od hlavy k pätám. „Carry," oslovila ma znechutene a odišla.
Nespomínala som si, že by ma niekedy počas uplynulého roka a pol oslovila menom. Vždy som pre ňu bola Wednesday. Dokonca aj pred riaditeľkou.
„Karolina?"
Vyvalila som na Kassandru oči.
„Posadíš sa?"
Zostávala mi vari iná možnosť?