𝐈𝐧 𝐀𝐧𝐨𝐭𝐡𝐞𝐫 𝐋𝐢𝐟𝐞 [𝐁𝐨𝐤𝐮𝐀𝐤𝐚] ˢᵏ

7.

Zvuk škrípajúcich topánok sa rozoznela po celej miestnosti, zbudzovalo to nespočetne veľa spomienok. Na chvíľu pozastal nad spomienkami, každé svoje poobedie trávil hraním volleyballu. Pomaličky otvoril svoje zavreté oči a povzdychol, prešiel cez telocvičňu, aby mohol roztiahnuť a namontovať sieťku. Loptu si priniesol vlastnú, pre prípad že by tu žiadna dostupná nebola.

,,Na akej pozícii zvykneš hrať?" spýtal sa hlasno Bokuto a vytiahol svoje ruky z vrecka. Točil sa a obzeral sa po celej telocvični.

Akaashi pustil loptu z rúk a znovu chytil. ,,Nadhadzovač. A ty?"

Bokuto mu venoval veľký úsmev. ,,Ja som bol kapitán tímu a Eso" zdvihol ruky a zahral smeč. ,,Vedel by si mi nadhodiť?"

,,Samozrejme"

Akaashi a Bokuto viedli medzi sebou neverbálnu komunikáciu, dokonale si rozumeli aj bez slov, však za ten čas sa medzi nimi vytvorilo nezvyčajné puto. Na každú otázku Akaashi odpovedal, bez citne a predsa len, Bokuto to považoval za dar a zázrak. Odpoveď si uskladnil pre seba a zaujato čakal na ďalšie. Nie je jednoduché ho uraziť. Bokuto sa odlišoval od každého jedného človeka ktorého kedy Akaashi poznal.

Tam kde by to väčšina už vzdala a utiekla, Bokuto zostal vytrvalý. Neopustil sa a celou svojou silou koncentoval na svoj cieľ. Jeho správanie znepokojovalo Akaashiho. Bezproblémov sa zamračil, zatiaľ čo hľadel na druhého chlapca.

Keby nebol chorý... asi by som mu nezadal svoje telefónne číslo...

Chalan šikovné pristál na zemi, potom čo ďalšiu loptu tresol o podlahu telocvične, a následne sa vrátil ma svoje štartovné pole.

,,To je tak nostalgické" Bokutou hlas bol plný vzrušenia. Spravil pár krokov dozadu aby sa pripravil na ďalšie nadhodenie. Mentálne bol perfektné pripravený ale už fyzicky, nie.

Bokuto pokazil už po desiate Akaashinu nahrávku.

,,Sakra" sakra! Sklamanie sa zobrazilo už aj na jeho tvári. ,,Nadhoď mi ešte raz!" hodil loptu nad Akaashinu hlavu.

Nič ma nedokáže zastaviť, že áno? Akaashi chytil loptu a nadhodil ju na miesto kde Bokuto zasmečuje. Chcel, nech sa mu to aspoň raz podarí, bál sa žeby ho mohol ovládnuť smútok a nahodou dostať panický záchvat.

Očami pozoroval ako Bokuto beží dopredu, s nájdeným uhlom smeču. Pocit ho preniesol do stredoškolských čias - aj napriek tomu že, momentálne trénoval len s jedným chorým chalanom.

Bokutova dlaň udrela do lopty zo zvukom ako keby bomba vybuchla. Akaashimu prebehol mráz po chrbte. Roky nepočul tento zvuk, považoval to za úžasné.

,,Há! Videl si to!" Na tvári sa mu vykreslilo nespočetné veľa emócií. Akaashi nevedel na ktorú sa má sústrediť. ,,Teraz som bez chybne zasmečoval! Tvoje nadhodenie bolo fantastické!" bez zaváhania prebehol pod sieť aby mohol pozbierať loptu.

Akaashi vedel že nábeh nebol zrovna najlepší no nechcel to vysloviť. Lopta priletela späť k nemu a on sa postavil na predchádzajúcu pozíciu.

Po troch nadhodeniach a jednom perfektnom smeči sa bývalé eso cítilo že vybuchne šťastím, čo Akaashi celé prezrel s pozdvihnutým obočím. Ani si len predstaviť nedokázal skade čerpá toľkú radosť.

,,Očarujúce" sledoval ako sa lopta od kotúlala od nich, a počítal s tým že sa pre ňu Bokuto rozbehne, a bude prosiť k ďalšie nahrávky. Avšak nevidel nič. Svoj pohľad presunul späť na druhého chlapca, ktorý naďalej stál na svojom mieste.

Bokuto hľadel z druhej strane sieťky, a na tvári mu pohrával zmätený výraz. Po pár sekundách sa ticho ozval.

,,Oni-Oni tam v skutočnosti nie sú, však?" koktal.

Akaashi pozrel do smeru do ktorého hľadel Bokuto, avšak nevidel nič. Nikto tam nestal. Len oni dvaja sa nachádzali v telocvični. Akaashi zaťal ruky v päsť, cítil ako sa jeho nechty zarývaju do dlane, následne zdvihol pohľad na Bokuta.

,,Nie, nie sú" musel sa prinútiť aby tieto dva slova vytisol zo seba.

Bokuto zamrmlal niečo v zmysle "Dobre" predtým ako by spravil pár neistých krokov. ,,Mohol by si mi nadhodiť?"

,,Samozrejme" Akaashi slabo prikývol, čím dal povolenie druhému chlapcovi, ktorý teraz odbehol, aby mohol doniesť loptu späť.

_________________________

Yukki🤞🏻❤️