𝐈𝐧 𝐀𝐧𝐨𝐭𝐡𝐞𝐫 𝐋𝐢𝐟𝐞 [𝐁𝐨𝐤𝐮𝐀𝐤𝐚] ˢᵏ

1.

Už je to pekná doba čo Akaashi vstúpil do budovy nemocnice.

Stále to považoval za nudné miesto. Miesto, ktoré nemal rád, a aj napriek tomu, to tu často navštevoval. Rodičia Akaashiho trvali na tom aby sa chodil zaúčať do blízkej nemocnice, aby tam získané skúsenosti mohol pripísať do svojho životopisu.

Akaashi však veľmi často nesúhlasil s rodičmi a nie veľmi podporoval tento nápad. No nakoniec sa zmieril s osudom, splní prácu ktorú naňho na silu natlačili. Či už chcel, či už ne, spraví to.

Chalan sa stým moc nezaoberal, aby zistil kde má ísť alebo čo má robiť. Toto celé ho ani len kúsok nezaujímalo a bol si celkom istý že jeho chuť sa tu zdržiavať rýchlo vyprší. Vôbec sa mu nepáčilo toto miesto a nebol príliš hrdý na to že sa momentálne nachádza tu. Mal pocit, že plytva len časom, musel sa však priznať že to je tá posledná vec ktorú chcel.

Jedna asistentka, zdvihnúc prst presmerovala Akaashiho k inému pultu, kde by mohol získať viacej informácií. Samozrejme sa poďakoval slečne a pokračoval vo svojej ceste po dlhej nemocničnej chodbe plnú izieb s pacientmi.

Očami hľadel rovno, nepozrel sa ani do jednej izby. Nechcel. Bolo by to bolestivé, kebyže tak spraví.

Akaashi zavrel svoje oči a potichu povzdychol, potom čo jeho kroky z neistili, ak by sa v čas pozrel na cestu zabránil by zrážke s osobou.

Doktor? Nie. Len ďalší človek

Obišiel osobu a ospravedlnil sa, predtým než by pokračoval vo svojej ceste. ,,Žiaden problém" započul hlas za sebou, potom čo cudzinec odkráčal.

Vážne chcem toto robiť?

Pohľadom pozrel pred seba na informačný pult, ktorý ešte stále nevyvolával v ňom záujem.

Nie. Nie naozaj.

Akaashi dlhé minúty stál na jednom mieste, bez schopnosti pohnúť sa. Ľudia prechádzali vedľa neho, obchádzali ho, hore dole, motali sa po chodbe, ale zdalo sa že prítomnosť chlapca neupútala nikoho pozornosť. Stál tam v pochybách, s nezáujmom a apatickým výrazom.

Nezaujato.

Ticho stál. Stál tam preto, lebo nikoho to nerušilo. Zdvihol jednu ruku aby si mohol prehrabnúť svoje havranie čierne vlasy a následne zvesiť hlavu. Všetku svoju pozornosť venoval svojim topánka.

Čo robím?

Naštvala ho tá myšlienka.

Prečo tu ešte som?

Niekto kráčal rovno oproti nemu a postupne spomaľoval, len čo sa dostal dosť blízko zastal. Akaashi si konečne všimol že niekto vstúpil do jeho osobnej aury.

Akaashi z kútika oka videl, ako sa jedna ruka blíži k nemu.

Spravil krok do zadu a zodvihol hlavu.

,,Oh, takže sa vieš hýbať!" osoba sa usmievala rovno na Akaashiho. Bol to ten istý chalan do ktorého náhodou narazil... Asi zostal na chodbe a pozoroval Akaashinu rýchlu chôdzu, ktorá skončila státim na mieste. Mohol si myslieť že to môže zaujať pár ľudí.

,,Je to snáď problém že som tu zastal?" Spýtal sa Akaashi s vážnou tvárou.

,,Nie, nemyslím" chalan spustil svoju pred chvíľou zdvihnutú ruku pozdĺž svojho tela. ,,Prečo si zastal tak zrazu? Si v poriadku?"

,,Som v pohode. Len som sa zamyslel" Akaashi pomaly klipkal očami na cudzinca.

,,O čom si rozmýšľal?"

Zvedavý človek. Super

,,O tejto nemocnici. Prišiel som na to že sem nechcem už viac prísť"

Chalan ktorý stál pred Akaashim prešľapoval z jednej nohy na druhú, ale jeho oči naďalej žiarili zvedavosťou. ,,Bol si chorý? Alebo si tu bol pri niekom na návšteve?"

Akaashi sa pozrel na cudzinca. ,,Nie. Nie som chorý, ale od tohto miesta mám pocit ako keby som ním bol" odpoveď bola odhodlaná, avšak nevyzeralo to tak, že toto dokáže pokaziť skvelú náladu toho druhého.

,,Osobne sa cítim rovnako na tomto mieste" na chvíľu sa zasekol. ,,Takže čoskoro musíš odísť?"

,,Áno" Akaashi sa otočil smerom ktorým pred chvíľou prišiel.

Nemal v záujme tu zostávať. Už len jednu jedinú vec chcel spraviť, a to odísť. Myslel na to, že povie svojim rodičom, ako veľmi sú zamestnanci nemocnice zaneprázdnený a nemajú čas sa mu venovať. Pomaličky sa pohol, bez toho aby venoval čo i len pohľad tomu druhému. ,,Dovi"

,,Hey, hey!"

Akaashi sa pozrel do zadu. ,,Áno?"

,,Ako sa voláš?"

Prečo to chce vedieť? Kedy by mu to bolo k úžitku? Cudzinec je pravdepodobne nejaký pacient, a pre Akaashiho to bolo to posledné čo potreboval, chorého známeho, ktorého by mohol napísať na svoj krátky zoznam priateľov.

,,Nie je potrebné aby si to vedel"

Chalan oproti nemu skvelé zatajil pocit urazenia, ktorá sa skoro vykreslila na jeho tvári. ,,Chápem. Ale keď to niečo znamená, moje meno je Bokuto"

Akaashi mu venoval unavený pohľad, prikývol, následne pokračoval svojej ceste až dokým nevyšiel z budovy.

_____________

Yukki🤞🏻❤️