Môj princ s gitarou

18. Kam zmizla úprimnosť?

Prečo predo mnou niečo skrýva? Nepovedal teraz niečo ako, že som preňho viac ako dobrá a potom mi nechce povedať niečo, čo by možno ovplyvnilo moje budúce konanie?

   ,,Čo poviete na niečo pohodovejšie, ako napríklad aerobik?'' začala učiteľka, ktorá nás ,,učí'' telesnú. Dá sa to vôbec učiť? Povedzme, že nás len vedie k lepšej kondičke a podobne. 

  

   Aerobik? Nie. Robíte zo mňa srandu? Mne to moc vtipné nepríde. Zopár dievčat začalo naradostene poskakovať, iné ako Rebecka, sa len pousmiali, lebo očividne dosiahli niečo, čo chceli, no a nakoniec tie, ako ja a Jess, sme si len povzdychli a nie moc nadšene sme zaujali svoje miesto kdesi vzadu, aby sme sa skryli pred všetkými. A aby sme si mohli pohyby, ktoré učiteľka neskôr ukazovala, trošku pozmeniť. Zjednodušiť, či celkom vynechať.

   Nebavilo ma to už len z dôvodu, že všetkých ostatných to bavilo. No a potom ešte aj pre to, lebo keď prišli chalani, čumeli nám na riť. Idioti. Stratené ľudské pokolenie. Muži. Teda až na Willa. Ten ma štval z iného dôvodu.

   ,,Čo takto pripraviť sa na školský turnaj vo volejbale? Vyberieme vás do tímov a najlepší tím z triedy postúpi na školský turnaj a bude tak reprezentovať vašu triedu,'' začal učiteľ, ktorý ,,učí'' telesnú chalananov a na našich spoločných hodinách ich vedie viac on ako naša ,,učitelka''

   Skončila som v tíme so Susy, Eve, Damianom a Willom. Aspoň niekto k svetu. Will. Teda ešte pred hodinou k dveru bol. Teraz by som bola radšej proti nemu.

   ,,O čo šlo dnes ráno?'' Nedalo mi a musela som sa spýtať.

   ,,O nič. Vážne. Nič kvôli čomu by si mala vešať svoju krásnu hlavičku,'' žmurkol na mňa, no môj tajný inštinkt mi našepkával, že to nebola tak celkom pravda. Zamlčoval  mi dosť podstatnú vec. Aj keď som nevedela o čo ide, mala som pocit, že to nič nezmení, ale je to podstatná informácia. Očividne som sa mala asi zaobísť aj bez nej. Jeho úprimnosť ku mne klesá dolu strmým svahom. Pffff.

   Prvý podával Damian. Prvý zápas sme prehrali. Ostatne, všetky sme prehrali. Ale jeden len fakt tesne. Aj keď nám to moc nešlo, boli sme zohraný tím. V iných sa snažili dvaja ľudia a ostatní len postávali, ale naopak u nás sme hrali všetci. Aj keď mizerne, ale všetci.

Po hodine som zbadala, ako sa ku mne blíži Toby. Vysmiaty od ucha k uchu pristúpil ku mne a dal mi pusu, z ktorej som bola viac znechutená ako potešená. Úplne ma zaskočil. Zamrzla som.

   ,,Ahoj,'' pozdravil ma medovým hlasom. Ten lišiak, odporne prefíkaný!!

   ,,Ahoj, kde si bol?'' snažila som sa nevyzerať odmerane a chladne, aj keď som voči nemu taká určite bola. Len nie teraz v jeho prítomnosti, ale aj na to príde čas.

   ,,Otec musel ísť pracovne do Bostonu a tak sme šli s ním,'' povedal akoby nič.

   ,,Zaujímavé,'' skonštatovala som. Potom už Toby odišiel, lebo si ich dal zavolať tréner.

   Nespomínal predtým v smske, že je u babky?? Zas mi klamal? Najprv sa za mojim chrbtom stretával s Rebeckou a teraz mi klame, že bol niekde, kde ani nemohol byť, keďže sa svietilo uňho doma. Som si istá, že nebol ani u babky, ani s otcom v Bostone, ale stále doma. Stále v izbe oproti mojej.  Ale prečo?

   ,,Čo ti povedal?'' spýtala sa Jess, keď sme sa prezliekali v šatni.

   ,,,Ahoj' a že bol v Bostone '' parafrázovala som znechutene a so štipkou sarkazmu. Bolo jasné, že tomu neverím.

   ,,Ou. Nemal byť u babky?''

   ,,To som si myslela tiež. Že bol u babky tak, ako mi to písal, ale očividne tam nebol a určite viem, že nebol ani v Bostone,'' už som to ani neriešila. Bolo mi to jedno. Nič to nezmení na tom, že som mu chcela povedať svoje. Aj keď som absolútne netušila, čo také by som mu mala povedať. Podststné však bolo, že ten chlapec sa mi ešte viac oddialil.

   ,,A čo keď má babku v Bostone?'' myslela Jess. A to bol kameň úrazu. Vždy keď Jess myslí, je niečo zle. Snažila sa ma iba potešiť, ale pravdu sme už obe poznali. Dopátrali sme sa k nej samy.

   ,,A preto naňho kričali rodičia doma? Určite nie.''

******************

   ,,No tak. Všetko bude v pohode. Veď vonku je tak pekne a ty sa tu utápaš v tom, čo povieš jednému a čo zas druhému a čo nepovieš tretiemu,'' rozplývala sa Jess nad počasím, ktoré však nebolo tak perfektné, ako si myslela. Oblohu zakrývali mraky, ale nepršalo. Ani slnko nevychádzalo, ale aj cez to bolo celkom vidno. Akoby divný apríl. Fakt divný.

   ,,Čo sa ti stalo?'' nerozumela som jej správaniu.

   ,,Nič, ja len chcem, aby si sa netrápila.'' Niečo mi však našepkávalo, že to nie je všetko.

   ,,Čo mi zas uniká?''

   ,,To, že by si sa nemala trápiť kvôli niekomu, kto ti za to nestojí.''

   ,,Tak to nie je. Len chcem počuť vysvetlenie.'' Od všetkých! Vysvetlenie od Tobyho, od Willa a aj od Jess. Ani ona mi tak celkom nehovorila úplnú pravdu. Len časť. To nikomu nestojím za to, aby ku mne boli úprimní? Čo robím zle? Možno všetko a možno úplne nič a možno len niečo. Neviem.

   Zastali sme na chodbe pri Jessinej skrinke, Jess si mlela stále svoje a ja som myslela stále na jedno: Kam zmizla úprimnosť?

   ,,Nedívaj sa za seba,'' šepla Jess a rýchlo sklopila zrak. To však pre mňa znamenalo, aby som sa tam nenápadne pozrela a zistila čo videla.

   Alebo skôr koho. Uvidela som Tobyho, no nebol sám. Spoločnosť mu robila Rebecka a vyzerali byť zabraní do rozhovoru. Vážne by sa k sebe hodili. Obaja niekedy dokážu veľa hovoriť o ničom. A sú to slizké podlé mrchy.

**************★            ★***************
Prajem vám všetko výborné do nového roku!!........rada vidím, že sas vám páči, čo píšem a že to aj radi čítate ;-)
Stay yourself, Rony :-*