Môj princ s gitarou

3. Sladká Šípková Ruženka vs. svieži tic tac

     Zobudila som sa s príšernou bolesťou hlavy. Blbá opica. Už nikdy nebudem piť alkohol. Ak sa tak stane, ovaľte ma panvicou po hlave. Potrebujem niečo proti bolesti, hneď.

     Akonáhle som však vstala, bolesť mi vysrelila do hlavy a hodila ma späť na posteľ. V nočnom stolíku som našmatrala tabletku, vložila som si ju do úst a zapila vodou, ktorou som mala včera poliať kvety, no nestalo sa tak. Tá voda bola zdravotne nezávadná.

     Pomaly, pomaličky som vstala a chytila sa za hlavu. Som taká krava. Prečo som to len pila? Vyšla som z izby do kúpeľne a osprchovala som sa, čo ma dosť prebudilo. Umyla som si zuby a prezliekla som sa. Cítila som sa sviežo. Mala som na sebe biele tielko a bledé legíny.

     Pozrela som sa na hodiny, bolo dvanásť. Mama ma neprišla zobudiť, takže je buď v obchode alebo spí, čo je málo pravdepodobné, ale nie úplne vylúčené. Počula som známu melódiu. Čo to...? Mobil! Zamračila som sa a prijala hovor. Zostala som milo prekvapená.

     ,,Dobré ránko, šípková ruženka." aj cez telefón bolo cítiť ako sa usmial.

     ,,Dobré aj tebe, Toby. Mohol by si menej hučať." šepkala som. Silné zvuky ma ostro bili do hlavy.

     ,,Prepáč. Nebodaj je ti zle..."

     ,,Rob si srandu z plastelíny. Bolí ma hlava. Je to prirodzené." obhajovala som sa. Aj keď tabletka zabrala a ja som sa cítila ako tictac ešte som nebola vo forme.

     ,,Samozrejme, princezná. Mohol by som ťa o niečo poprosiť? Odostri si žalúzie." ani nečakal moju odpoveď na jeho otázku.

     ,,Počkaj. Toto bude ťažké. A môžem vedieť prečo?" nechápala som.

     ,,Len odostri a nechaj sa prekvapiť."

     ,,Už si ma dnes raz prekvapil, týmto telefonátom. Často vyvolávaš ráno babám, ktoré poznáš sotva deň?"

     ,,Nie. Nemám to vo zvyku. A nie je ráno. Už je obed. Kohút predsa už dávno kikiríkal." zasmial sa. Otvorila som okno a v susedovom okne stál v celej svojej paráde Toby. V rifliach a košeli, ktorú si nezapol a tak odhaľovala jeho vyšportované brucho. Môžem sa roztopiť prosím?

     ,,A-ahoj." vypla som hovor a pozdravila ho cez okno. Rukou som bránila slnku, aby mi svietilo do očí. Toto ráno bolo ťažké.

     ,,Prekvapenie," zakýval mi.

     ,,Si blázon. Môžem sa už vrátiť do postele?"

     ,,Iba ak do mojej. Mám lepší nápad. Nedokážem vydržať do šiestej. Keď sa ti tak páči naša záhrada nechcela by si sa so mnou naraňajkovať na terase?"

     ,,Jasné. Počkaj. Nejak sa tam doplazím." nadšene som povedala.

     ,,Môžem skočiť po teba?" zasmial sa

     ,,Nechceš skutočne skákať, však nie?" zarazila som sa a dúfala, že to, čo práve povedal myslel len ako žart.

     ,,Neviem lietať. Ale poviem ti tajomstvo. Strašne by som chcel." zadíval sa na oblohu, čo mi prišlo strašne smiešne.

     ,,Tak na mňa počkaj, lastovička. Ja sa tam hneď doplazím." povedala som, zastrela som okno a nechala Tobyho s jeho oblohou na sekundu samého. Chcela som sa rozbehnúť hneď za ním, ale zas až tak dobre som sa necítila. Necítila som sa na lietanie dolu schodmi. Toby ma pár sekúnd počká. Nemá na výber.

     ,,Dobré ránko, Šípková Ruženka." povedal Toby s tým najroztomilejšim úsmevom na perách pod slnkom, keď som vyšla z domu.

     ,,Dobré. Dlho si čakal?" oplatila som mu úsmev.