𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 5|

_________________________________________

Statočný človek sa zdesí, až keď je po nebezpečenstve, bojazlivec pred nebezpečenstvom, zbabelec pri nebezpečenstve.
_________________________________________

ZOE

Strach.

To bolo jediné, čo som v tom momente mohla cítiť. A tiež zhnusenie.

Už dávno som oľutovala chvíľu, keď som sa rozhodla z parku odísť sama. Stretávali sme sa v parku často. No len z dôvodu, že tam rady chodievali baby z mojej partie. A prekvapivo, v poslednej dobe aj Kara. Najčastejšie sme sa zložili na detskom ihrisku, ktoré už bolo v tejto večernej hodine samozrejme prázdne.

Celá trieda sa zabávala, z mobilov znelo naraz hneď niekoľko štýlov hudby a fľaše kolovali okolo častejšie, ako v krčme.

Otrávene som sedela na lavičke a hlavu si podopierala rukou. Sledovala som Karu, ktorá sa podnapitá lepila na jedného z našich spolužiakov a nesúhlasne som pokývala hlavou.

Prudko som vyskočila a potom, ako sa ocitla až pri nej, za lakeť ju stiahla o trochu ďalej.

,,Do pekla, Kara. Myslím, že už máš dosť," zavrčala som a pohľad uprela do jej krvou podliatych očí.

,,Šibe ti?" zagánila na mňa a prstom si poklepkala po čele.

Mala som pocit, ako by som ju v poslednej dobe nespoznávala. Celé leto sme trávili spolu a iste, mnoho večerov sme si spríjemnili pri fľaši vína, no v poslednej dobe to začala skutočne preháňať.

,,Kara, prosím. Poďme domov," zapichla som pohľad zúfalo do zeme.

Nemala som chuť hádať sa. Nie, keď bola na mol a na druhý deň by sa mi aj tak vrúcne ospravedlňovala. Presne, ako vždy.

,,No tak, uvoľni sa trochu. Je to náš posledný rok na strednej," rozchichotala sa a jednou z rúk sa mi zavesila okolo krku.

A ja som mala čo robiť, aby som ju udržala. Predsa len, nie nadarmo ju v triede prezývali žirafou.

,,Ideme," ignorovala som jej poznámku, no hneď na to sa odo mňa znovu odlepila a svoju pozornosť presunula na Reynu, ktorá stála obďaleč.

Na šťastie sa mi javila aspoň o trochu triezvejšia.

,,Postaráš sa o to, aby sa dostala v pohode domov? A hlavne, aby nepretiahla polovicu triedy?" obrátila som sa s prosbou na Reynu, ktorá automaticky prikývla.

Dlhé blond vlasy si zopla do vysokého copu a koketne si ich prehodila cez plece. A presne vtedy som si uvedomila, že na miesto mňa svoj pohľad upierala na Ruperta. Takmer sa mi zodvihol žalúdok.

,,Reyna, počúvaš ma vôbec?" odvetila som už poriadne rozčúlená.

,,Nikdy by som ju nenechala ísť domov samú. Žiadnu z vás, jasné?" prehodila otrávene, ignorujúc mňa a rovnako tak Karu, ktorá už sa aj tak presunula na detskú hojdačku, kráčala priamo ku Rupertovi.

Omyl. Práve to robíš, drahá Reyna.

Prudko som vydýchla a skôr než by si ma ktosi všimol a prehováral ma, aby som ostala, stratila som sa v tme a náhlila sa ku chodníku, ktorú aspoň z časti osvetľovala lampa. Pridala som do kroku, aby som sa z parku dostala čo najskôr. A po ceste som sa zaprisahala, že ma už nikdy nikto nenahovorí, aby som sa na toto miesto dobrovoľne vrátila. Bola som unavená, nahnevaná a tiež vystrašená. Nebol to strach, ako taký. Bol to len nepríjemný pocit, ktorý mal za následok fakt, že som na podobnom mieste sama.