𝐙𝐎𝐄 ✅

Kapitola 50|

MAX

Hajzel.

Zbabelec.

Vyjebanec.

A našlo by sa stovky ďalších výrazov, ktoré by sa mi v tejto situácii hodili viac, ako moje meno.

Sedieť o jednej ráno na cintoríne, ako posledný úbožiak bolo to najviac, čoho som bol schopný. Sedel som v tureckom sede a kolísal sa zo strany na stranu. Hlavu som mal založenú v dlaniach, akoby som sa bál pozrieť do očí aj vlastným rodičom. Viem. Nebolo to možné, no napriek tomu som sa za seba tak veľmi hanbil. A tak veľmi som sa nenávidel.

Po niekoľkých minútach som pohľad zodvihol na náhrobný kameň a zameral ho na fotografiu môjho malého brata. Potiahol som do seba a chrbtom ruky si utrel slzy, ktoré mi stekali po tvári. Dokonale som sa sústredil na každú kvapku, ktorá ma pálila na rozhorúčenej pokožke.

,,Nie je to fér," potichu som vydýchol. ,,Nie je fér, že si musel umrieť práve ty. Ako by som teraz mohol mať sám vlastné dieťa? Akoby som sa mu mohol pozrieť do očí? Možno by to bol chlapec a ja by som nezvládol pohľad na...Tak čo mám robiť?! Čo mám do riti robiť?" zreval som.

Ani mi nenapadlo pozrieť sa okolo seba. O takomto čase by na cintoríne bol len blázon. Presne, ako ja. A keby aj bol, bolo by mi to v tejto chvíli ukradnuté. Myslel som len na moju ryšavú. Na jej pohľad plný bolesti. Na jej útle telo, ktoré som nechal ležať na zemi. Len tak. Bez štipky zodpovednosti.

Pomaly som sa postavil a oprášil si nohavice od hliny. Do ruky som vzal fľašu lacnej whisky, ktorú som si po ceste kúpil a napil sa poriadny dúšok. Sklamane som zistil, že polovica fľaše už chýba. Premohol ma strach, že jedna bude málo.

Kráčal som pomaly. Nemal som sa kam ponáhľať. Cestou som si v pravidelných intervaloch odpíjal z fľaše, ktorej obsah mi vždy príjemne rozohrial vnútro. Keby som dokázal zabudnúť na všetko, čo sa pred niekoľkými hodinami stalo, možno by som sa dokonca cítil príjemne. Slobodne. Moja myseľ by sa oslobodila od myšlienok.

Fľašu som dopil práve vo chvíli, keď som zastavil pred domom Megan. Hodil som ju do kovovej nádoby na odpadky a tackavým krokom sa presunul ku dverám. Premýšľal som nad tým, že si na schodoch verandy zapálim cigaretu, no uvedomil som si, že poslednú som vyfajčil na cintoríne. Sklamane som si odfúkol a prekvapivo sa na prvý pokus trafil do kľúčovej dierky.

Menej šťastia som však mal na chodbe, kde sa mi už po vstupe podarilo zhodiť ťažkú krištáľovú vázu, ktorú mala Megan od svojej babičky. Potichu som sa rozosmial. Meganinu reakciu, keď to zistí som mal živo pred očami. Netrvalo dlho a skutočne sa objavila na schodoch, v nevkusnej nočnej košeli. Keby sa o seba trochu viac starala, bola by dokonalou kópiou mami. Takto ich však spájali len neprehliadnuteľné črty tváre. Dokonca aj vlasy mali úplne iné. Tie Meganine boli zničené rokmi odfarbovania.

,,Čo to do riti robíš?" precedila cez zuby.

Nato, aby si všimla rozbitej vázy bola v dome príliš veľká tma. Zažínať som sa však nenamáhal. Nechcel som, aby videla, ako zúbožene vyzerám.

,,Trochu som sa...potkol," zamrmlal som a ruku vystrel pred seba v snahe zaostriť na jej postavu.

,,Si ožratý?" opýtala sa znechutene a nasledovala ma do obývačky, kde zapálila malú stolovú lampu.

,,Nie," zaklamal som a stále v bunde sa zvalil na starý gauč, ktorý bol napáchnutý cigaretami.

,,To vidím. Vyzeráš otrasne. Môžeš mi povedať, prečo si sa takto doriadil? Akoby som nemala dosť starostí s..."