Denník 1.

17. Sestry

„Pansy srdiečko dáš si ešte?" „Nie pani Weasleyová ďakujem." Bolo mi hrozne vtipne z Pansy. Tvárila sa tak vážne a bola celá v kŕči. Takú hanblivú som ju nikdy nevidela! „Si veľmi milé dievča...Ginny kde si ju tak dlho skrývala?" Opýtal sa ma s úsmevom ocko. „No v prvom ročníku som nemala okrem Luny žiadnych priateľov...Pansy som spoznala až teraz v druhom ročníku." Vysvetlila som pričom som pri rozprávaní o prvom ročníku urobila grimasu. „Takže ty si spolužiačka Rona a Harryho?" Pýtal sa ďalej načo tí dvaja zdvihli hlavy a Ron sa mračil. „Áno pane." Povedala s úškrnom namiereným na nich. „A odkiaľ že si?" „Ocko!" Myslím že vypočúvania už bolo dosť, chcela som to zastaviť nech ju nechá trochu vydýchnuť.

„To je v poriadku Ginny...som z Doveru na juhu Anglicka." To fakt? To som netušila ani ja. „Oh to je úžasné sú tam krásne biele útesy pravda?" Opýtal sa jej ešte ocko. „Áno sú naozaj také krásne ako sa hovorí dokonca ešte krajšie." Potom mama priniesla dezert a vypočúvanie sa skončilo. Po večeri som ju zobrala trochu sa prejsť, v dome sa mi zdalo pritesno. „Tak čo povieš?" Opýtala som sa so smiechom. Čakala som že bude úplne hotová ale ona sa zdala spokojná. „Máš skvelú rodinu." Áno kým sa nezačne hádka potom je to ako zápas v klietke s Volverinom. „Som rada že sa ti tu páči." „Raz ťa zoberiem aj k sebe domov naozaj je tam pekne." Išli sme sa prejsť dole do dediny a späť. Medzitým sme sa rozprávali prevažne o Rokforte a metlobale.

„Vstávajte sú Vianoce!" Zobudila som na krik Freda a Georga ktorý behali po dome sem a tam a každého budili. Aj Pansy vedľa mňa sa na to zobudila. Našťastie mám v izbe veľkú posteľ kde sme sa bezproblémov vyspali obidve. Kým sme zišli dole všetci sedeli v obývačke na gauči a v kreslách. Zrejme sa čakalo už len na nás. „Šťastné a veselé deti! Tak pustite sa do darčekov!" Prehlásila mama a veru že to nemusela hovoriť dva krát. Všetci sme sa na to vrhli ako supy a prehrabovali sme sa v darčekoch aby sme našli ten svoj. Len Pansy a Harry ostali sedieť a Pansy mala ešte šokovanejší výraz ako deň predtým. Len letmo som videla ako si nej Harry prisadol a neskôr som sa jej pýtala o čom sa rozprávali.

„Súrodenci." Povedal vraj so smiechom Harry pri pohľade na to ako sme sa tam hlušili pod stromčekom. „Ty to už poznáš?" Opýtala sa ho Pansy. Dosť som sa čudovala keď mi opisovala ich rozhovor. Nečakala som že sa spolu budú vôbec baviť. „Áno tak nejak... sú to dobrý ľudia... veď počkaj keď uvidíš svoj darček." Pansy si myslela že si z nej robí srandu ale potom vstal a priniesol jej škatuľu s jej menom. „Čo to má byť?" Nechápala a Harry ju len nabádal nech to otvorí. Jasné že v nej bol štrikovaný sveter od mojej mami s veľkým P. „Aj ja som taký dostal na prvé Vianoce... A aj na tie minulý rok a predpokladám že aj teraz." Hneď na to Harry otvoril svoj darček a trafil klinec po hlavičke. Bol tam sveter. Mamka si zjavne uvedomila že z toho z minulého roku už vyrástol. Tými svetrami bola mamka neslávne známa.

„Prečo mi dali darček?" Opýtala sa ho Pansy nechápavo. „Pretože majú dobré srdcia a ak ťa má rada Ginny majú ťa radi aj oni." Potom si Harry opäť sadol k Ronovi ktorý sa už dostal z našej bitky pri stromčeku. „Hej Pansy tento je tvoj." Percy jej podal ešte jednu malú krabičku a hneď nato podal rovnakú aj mne. Zvedavo som ju otvorila a zbadala pekný strieborný náramok s piatimi príveskami. L, D, B, G a P. Na malom priloženom papierku stálo: Šťastné a veselé našim najlepším kamarátkam. Ľúbime vás. „Tí dvaja vedia ako potešiť." Šepla mi Pansy načo som sa usmiala. Bol to krásny darček a potom som si uvedomila že mi sme im nič neposlali! „Poď!" Potiahla som ju za ruku aby sme šli hore. „Ja viem nič nehovor! Ako sme na nich mohli zabudnúť?!" Zhrozila sa Pansy keď som zavrela dvere.

„Mám nápad!" Vykríkla som asi po piatich minútach premýšľania. Zobrala som fotoaparát ktorý mi doniesol Charlie pred troma rokmi a urobili sme si dve fotky. Na obe sme napísali krátke Pre šťastie a poslali sme ich Blaiseovi a Dracovi. Pre Lunu som našťastie darček mala už pár mesiacov. Šialené ružovo modré slnečné okuliare. Zabalili sme ich do papiera a priviazali o nohu Harryho Hadvige ktorú sme si s jeho dovolím požičali. Potom sme sa vrátili späť dole a otvorili si ešte jeden darček od Luny. Tá nám poslala náušnice ktoré sama vyrobila. Boli také netradičné ako ona sama a práve preto boli krásne a výnimočné.

Zvyšok večera sme strávili všetci v obývačke pri rôznych hrách tak ako každý rok. Bola som rada že moji bratia sa k Pansy správali slušne a nevyťahovali že je slizolinčanka. Celý večer sa smiala a vyzerala uvoľnene. Bola som za to rada. Cítila som že som urobila dobrú vec. Zvyšok prázdnin prebehol pokojne. S Pansy sme dosť času strávili vonku v snehu. Vracali sme sa premočené a zmrznuté ale mamkina horúca čokoláda nás rozmrazila. V posledný deň sme išli aj s bratmi korčuľovať sa na jazero. Ako sa ukázalo Pansy to robila po prvý krát. „Ja ťa budem istiť len choď." Navrhol jej Fred a George sa postavil pred ňu. Obaja na ňu dávali pozor aby nespadla a naozaj jej to potom išli lepšie. Naozaj sa bavila a dokonca sa vďaka mojím bratom naučila korčuľovať. „Toto musíme robiť častejšie!" Zvískla nadšene keď sme sa vrátili do domu.

„Prečo nespíš?" Bola posledná noc ktorú sme mali stráviť doma. Ráno sme odchádzali spať do školy. Zobudila som sa uprostred noci a uvedomila si že som v posteli sama. Pansy sedela na okne a pozerala zamyslene von. „Nikdy som sa necítila tak ako za tento týždeň Ginny....chcela by som mať rodinu...chcela by som vedieť čo je s mojou sestrou a aj to prečo sme museli skončiť v domove." Postavila som sa z postele a išla si sadnúť k nej. „Raz to zistíme sľubujem." Vedela som že niečo také jej asi sľúbiť nemôžem ale aj tak som mala pocit že to musím povedať. „Som rada že sme kamarátky....chlapci sú skvelý...ale je to iné mať teba a Lunu. Rozumiete mi ako...ako sestry." Chytila som ju za ruku a potom som ju objala.

„Poďme si ľahnúť je neskoro." Navrhla som a našťastie ma poslúchla. Ráno sme sa zobudili do strašného zhonu! Všetci bežali sem a tam a zháňali veci ktoré si mali zbaliť už minimálne deň predtým! Samozrejme že sme zase skoro meškali. Ale to nie je u nás žiadna novinka.