Denník 1.

2. Záchrany

Milý denníček a tak ďalej bla bla bla toto môžme preskočiť. Počasie je fajn ja sa cítim na hovno a teraz k veci. Prešiel ledva týždeň od začiatku roku a z nenávistných pohľadov sa stali ľútostive... skvelé nie? Prečo sa jednoducho nemôže každý starať o seba? Stále sa ma niekto pýta či som v poriadku a že mi rozumie a mala by som na to zabudnúť že to nie je moja vina....do pekla ja viem že to nie je moja vina dobrovoľne som sa zakliať nenechala no nie???

Mojim bratom rozumiem sú to predsa moji bratia ale nech na mňa prestane zízať polovica školy! Ta druhá polovica sú ľudia ktorí ma stále nenávidia a slizolinčania ktorý majú dokonalý spôsob ako si zo mňa uťahovať. Ale to mali aj predtým oni si vždy niečo nájdu. Od nich ma to trápi asi najmenej. Ono mi je to v podstate od každého úplne jedno ale.... nemôžu si to v hlave myslieť ale mne osobne dať proste pokoj?

„Dnes si nejaká tichá si v poriadku?" Otrávene som sa otočila od raňajok na Rona. „Ron som tichá a bola som tichá každé ráno od kedy som si pamätám pretože nenávidím vstávanie. Som rada že si to všetci začínajú všímať až teraz ale môžem ťa ubezpečiť že nevymýšľam plán ako zabiť polovicu školy len sa chcem najesť. Ale vďaka za opýtanie." Rýchlo som si pobrala veci a vstala od stola. „Čo som povedal zle?" Opýtal sa Ron nechápavo a Hermiona s Harrym len mykli plecami ale to som už bola na ceste preč.

„Ale, ale...nie je to naša malá zaklínačka hadov?" Ten odporný slizký smiech bolo naozaj to posledné čo mi chýbalo. Myslela som že aspoň v soviarni budem mať na chvíľu pokoj ale očividne nie. „Kiežby, to už by ste sa mi tu obaja plazili pri nohách." Odvrkla som a nevšimavo som si otvorila knihu na ďalšej strane. „Pozor na jazyk Weasleyová, všetci vieme že ma to nemáš, slizolinov dedič si ťa vybral pretože si slabá nato aby si sa bránila nie preto že si silná." Bohužiaľ mali pravdu.

Znudene som sa postavila a pobrala si veci na odchod. Prečo musím stále odniekiaľ neochotne odchádzať? „Super ďakujem za objasnenie idem sa nad tým zamyslieť a smútiť prečo nie som vyvolená slúžiť temným silám."Chvíľu im asi trvalo pochopiť čo som vlastne povedala...mala som to využiť a vtedy odísť. Nikdy niekomu ako oni netreba ukázať strach ale prílišná odvaha tiež nieje boh vie čo zvlášť konkrétne v mojom prípade ak sú to naozaj len slová. Čo ja sama zmôžem oproti nim???

„Pozor na jazyk zasran s nami sa zahrávať nebudeš! Toto si odserieš a to ťa naučí ako sa máš správať ty malá humusačka." „Zradkina čistej krvi, mala si radšej ostať v hrade tak by ťa rýchlejšie našli. Tvoja smola." Pomaly som ustúpila o krok dozadu. Do kelu Ginny prečo sa stále musíš dostať do problémov? Vytiahli prútiky a to už bolo neskoro na hľadanie únikovej cesty.

„Crabbe, Goyle čo to tu vy dvaja idioti stvárate? Je to len malé decko na nič viac sa nezmôžete? Ste ma smiech, nájdite niekoho zaujímavejšieho čo za to stojí a nie..." Malfoy si ma znechutene premeral a dodal: „...toto." obaja mu súhlasne prikyvovali ako o život a už sa pakovali preč. Malfoy a Zabini si ma ďalej nevšímali a išli k svojím sovám. Začula som niečo o metlach a šampionáte metlobalu. Akoby som tam viac ani nebola. Už som sa viac na nijakého slizolinčana nechcela ani pozerať, okamžite som bežala do chrabromilskej klubovne aby som mala istotu že nikoho takého nestretnem.

Keď sa začalo šíriť že Siriusa Blacka videli v Leftoune neďaleko Rokfortu konečne som mala pocit že na mňa sa zabudlo. Ako veľmi som sa mýlila. Kráčala som neskoro večer cez hrad z knižnice. Na chodbách už nikto nebol pretože a bola skoro večierka, musela som si pohnúť nech nestretnem nejakého profesora. Kiežby som stretla...namiesto toho si ma počkala skupinka bystrohlavčanov asi štvrtákov.

Najprv si ma len premeriavali až kým sa jeden neozval a vtedy mi došlo že je zle. „Flakaš sa po hrade skoro po večierke, čo máš zase zaľubom?" Ozval sa ten najvyšší. Tuším že hrá v metlobalovom tíme. „Podľa mňa sa sem snaží dostať Blacka aby nás všetkých zabil keď sa to minulý rok nepodarilo." Niekedy fakt rozmýšľam kde všetci na tieto konšpiračné teórie chodia. Úprimne by som sa nad tým zasmiala ale oni to fakt mysleli vážne.

„Chcem ísť len do klubovne, nechajte ma." Moja odvaha mi posledne veľmi nepomohla tak som to pre zmenu skúsila slušne, len nech ma nechajú. Štyria proti mne? Ak ich naštvem ešte viac už ma ani Merlin nezachráni. „Aj tí ktorí kvôli tebe minulý rok skoro zomreli chceli aby si ich nechala a čo si urobila?" Vyštekol jeden. „Nerobila som to naschvál ja som sa nikoho ani nedotkla." Bránila som sa ale bolo mi jasné že oni majú svoju pravdu. „Jasne že nedotkla, zohnala si si na to hnusnú beštiu...ako si ty sama!"

Začali zvyšovať hlasy a ja som začala vážne rozmýšľat ako sa z tohto dostanem. Prečo práve ja??„Nechajte ma prosím." Skúsila som naposledy už zjavne zúfalo. Niekde vnútri som cítila že je to aj tak zbytočné a nemýlila som sa. Prečo má každý potrebu na mňa vyťahovať prútik?????

„Bryan vždy som vedel že si slaboch ale ísť štyria na takú soplaňu je aj na teba dosť úbohé." Ozvalo sa spoza rohu a dvaja z nich trochu naskočili, zrejme neočakávali nijakú spoločnosť. „Odkedy sa ty niekoho zastávaš Malfoy? Pozrime sa... že by si ťa páčila malá zaklínačka hadov?...Aha chlapci Malfoy ma novú frajerku!" Rozosmial sa David Bryan a s ním aj tá jeho podarená družina... naozaj som sa nemýlila že je v tíme. Hrá za bystrohlav ako odrážač. Malfoy k nemu prudko pristúpil a prútik mu pritisol rovno pod bradu.