Skoro sa stretli

1. Časť

Niesom dobrý im bežec, ani fanúšik atletiky, no práve teraz by sa mi naozaj zišla rýchlosť a vrtkosť atlétov sveta. Zarmucujúca myšlienka počas môjho úteku dubovým lesom.
Kvapky potu mi v prúdoch stekajú do očí. A vraj obočie slúži na ochranu pred potom.
Pft, to určite.
Stonajúc sa potkýňam o korene stromov, ktoré ma vytrvalo sprevádzajú. Kývem sa zo strany na stranu, pálenie pľúc šikovne dopĺňa pichanie v boku. Celé telo ma páli od šľachnutí konárov, číhajúcich v hustom poraste. Zopár hodín cestujem bez vody, čo sa začína odrážať na mojom stave.
V spánkoch mi nepravidelne pulzuje krv, ruky od vyčerpania nemotorne hojdajú pri tele.
Preskakujem povalené kameňe, no hrubé korene prevŕtané zemou ma zradne spomaľujú. Už, už sa vyhnem ďalšiemu konáru keď sa mi s podlomia kolená. Stonajúc sa zatackám a vrhnem k stromu.
S trasúcimi rukami sa kŕčovito pridržím drsnej kôry obrastenej machom, snažiac sa vystrieť a otočiť čelom k nim. Akoby ma to malo zachrániť. Každá bunka v mojom tele kričí od nedostatku kyslíka.
Dlho sa na nohách neudržím po tom čo ma zahrnie ohromná bolesť do hlavy. Chrbtom vrazím do kmeňa. Dych sa mi v tom zhone vybije a kašľajúc skĺznem na vlhkú zem. Hltavo lapem po vzduchu a zvraštene žmurkám, aby som vyslzil štiplavý pot z očí.
S

hrôzou si uvedomím, že začínam cítiť emócie, ktoré namňa doľahajú potom, čo mi ubudol adrenalín v krvi. Strach a samota, to je mi dvojka,

Zblízka zaznie vytie svorky, ktorá sa tak krásne, symfonicky dopĺňa. Od strachu mi bolestne navrie guča v hrdle.
Odrazu pretne vzduch statná biela vlčica pristávajúc kúsok predomnou. V úctihodnom odstupe sa k nej pridávajú ďalší a ďalší. Všetci v sivej farbe, hladní, čakajúci na vodcu, ktorého nikde nevidím.
,,Nechajte ma na pokoji!" Zachripím a divo sa rozoženiem rukami. Mal to byť výkrik, no zradí ma vlastný hlas. Z mojej bezmocnosti mi vytisnú až ironicky hrejivé slzy. Do ticha sa ozve môj tlmený vzlyk.
Vlčica v úsmeve odhalí rad ostrých zubov, pozrie doľava a zašteká povel. Tak ona vedie útok. Lovkyňa, ktorá s potešením učí preliať krv.
Zboku namňa dopadne čierny tieň, ktorý ma labami, veľkými ako moja hlava, priklincuje k zemi.
Vytreštím oči, z tej blízkosti ani necítim váhu na mojom tele. Otáčam hlavu od toho tvora, keď vtom zacvaká zubami pri mojej tvári, čím ma prinúti uprieť naňho zrak.
Srdce mi zamrie od hrôzy a zrady. Keď zbadá spoznanie v mojich očiach, hodí namňa ľudský zlomyseľný úsmev a rýchlo ma...

,,Roztrhá na kúsky a všade krv a výkriky!" Dokončí chlapec priamo do môjho ucha, pričom si dá záležať na dramatickom podtóne.
Zhíknem, ,,To vážne Kai?" Podráždene zabuchnem knihu o vlkolakoch. Od rehotu sa môj najvernejší kamarát začne prehýnať v páse.
,,Si trápny," zagúľam očami. Pobúrený vstanem, berúc so sebou aj cudziu knihu.
,,Mal si sa vidieť," zdvihol sa, ,,taký vystrašený pohľad nemáš ani pri čítaní šlabikára!" Pred chvíľou sme sa vrátili z družiny do triedy po výtvarnú. V lavici som našiel detskú knihu o vlkolakoch, ktorá vôbec nieje taká ako som si ju menil v myšlienkach, keď som ju čítal. Sú to skôr dve vety na jednej obrázkovej stránke.
Tenkú knihu, hrajúc nezáujem, schovám pod svoju lavicu. Pokúsim sa naňho zagániť, no musím naňho pozrieť zdola, čo mi uberá na dôstojnosti. Spod hustého obočia sa na mňa hrdo usmieva, akoby si uvedomoval svoju výšku a jej benefity.
Nechám mu chvíľku slávy. Bez postranných výrazov kráčam smerom k umývadľu. Veď počkaj, uškrniem sa v duchu.
S Kaiom Koobreym sa poznáme od škôlky, kde sme trávili čas ako dvaja samotári, a tak to spolu tiahneme až dodnes.
Doteraz sa smejem na Kaiovom pohľade, keď sme prvýkrat mali spať počas obeda. Vyzliekanie bolo preňho neprijateľné.
Zatiaľ čo všetci, vrátane mňa, oblečenie vyhadzovali kade-ľahšie, on si stihol neochotne stiahnuť tričko.
Vychovávateľka nám potom v postieľkach čítala uspávanku a ako vždy, nechcelo sa mi absolútne spať. Kai vedľa mňa už slinil vankúš a ja som tam len nasilu privieral viečka.
Dumal som nad extrémnym teplom pod paplónom a mrznutím bez neho.
Tento proces trval kým som sa odrazu o hodinu zobudil na stereotypnú frázu:
,,Vstávajte deťúrence!"
Zamračene som sa pretočil na niečom vlhkom. Ovoril som zlepené oči, keď v tom som zazrel sliny. Nevedel som, či boli moje alebo Kaiove. Znechutene som si ich zotrel z líc a vyliezol z postele.
V ten deň za tujami zdochla vrana a ja, milovník všeho živého, som si zobral palicu a pretočil som ju. Len tak. Zo zvedavosti.
Trochu ma vtedy naplo, lebo som dostal tú česť vidieť, ako si červy všetkého druhu pochutnávajú na odumretom svalstve. Hm, kolobeh prírody, pokrčil som nosom a ďalej sa nestaral.
Hore na druhom poschodí bola miestnosť pokrytá žinenkami, kde boli hrady z plastov a mäkké geometrické útvary z peny, ktoré sme do seba hádzali.
Ja sa spotím hneď, a aj keď niesom unavený tvár mi svieti načerveno pri každej aktivite. Kai sa mi vysmieval, že som paprika. Ten chalan sa ani nezadychčal.
Potom mi mamina vysvetlila, že sa moje telo snaží ochladiť rozšírením krvných ciev pod kožou, preto mám červené líčka. Zobral som si to k srdcu a pri každej narážke som to hrdo opakoval.
Ako sa tak zamýšlam, škôlka bola fajn, teraz je to celé inak.
Je totiž začiatok 2. ročníka na základnej škole. Rýchlim krokom prechádzam k umývadlu, nech si zakúsi podobnú medicínu. Cestou si vyhŕňam rukávy trička a mrknem, kde stojí.
P