~24~

1.8K 71 0
                                    

❤❤❤
Venujem Anabella_White, Nina771, sabinavalocka, kkaji_,
❤❤❤

❤❤❤Venujem Anabella_White, Nina771, sabinavalocka, kkaji_,❤❤❤

Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.

ELSIE

„Nekrič. To som ja." Šepol Leonid blízko môjho ucha.

Ja som len s vystrašenými očami, prikývla.

Skôr ako som stihla zaostriť zrak, už ma vzal na ruky ako nevestu. Celý čas som sa snažila ani nedýchať. Po rozume mi behalo, kam ma to nesie? Rátal, že budem spať?

Hneď ako ma vzal na ruky, si všimol, že som nemala na sebe tričko. Zobliekol si svoju mikinu, ktorú mi hneď navliekol. Cítila som sa ako bezmocne malé dievčatko, ktoré treba obliekať ako takú panenku.

Mlčky som pozerala ako zazipsoval mikinu a znova ma vzal na ruky. Teraz už spokojne vyšiel z izby.

Hlavou som sa oprela o jeho hruď a privrela oči. Bola som naozaj unavená, aby som dokázala ich mať otvorené.

Jemne som sa zatriasla, keď sme boli vonku. Bolo dosť chladno na takú tenkú mikinu.

„Ešte chvíľu výdrž." Zamrmlal Leonid, ktorý ma niesol na rukách.

Dokráčal k svojmu autu, kde ma posadil hneď vedľa šoféra. Videl, že mi je stále zima. Jemne som sa triasla. Ruky som spojila k sebe, aby som sa prestala tak triasť. Nepomáhalo to.

Postrehla som ako šiel dozadu a z kufra vytiahol tú samú hrubú deku, ktorou ma aj pred tým prikryl.

Prišiel ku mne a zakryl ma. V tom zbadal môj prameň vlasov, ktorý bol spustení na mojej tvári. Jemne sa na mňa pozrel. S veľkou opatrnosťou mi tie vlasy dal dozadu. Svoju ruku nechal par sekúnd položenú na mojej hlave.

Jeho sivé očí si ma prezerali. Hľadali niečo, čo by mohol prečítať. Niečo čo by odhalilo moje ja. Niečo čo sa tam vo vnútri stalo ako prišiel Miron.

Ešte som nemala toľko síl, aby som sa s tým niekomu zverila. Fakt bol, že som bola naozaj tou šľapkou ako ma nazval.

Privrela som oči.

Bolelo to.

Tak hnusne to bolelo.

Leonid akoby pochopil. Sklopil zrak. Vystrel sa ako prútik a odišiel si sadnúť za volant.

Zapol kúrenie hneď ako naštartoval auto. Pomaličky sa do auta dostávala vhodná teplota, aby sa moje telo konečne prestalo tak triasť.

Uvoľnenie som sa usadila na svojom mieste. Chrbát som viacej zaborila do operadla a ešte viac sa prikryla ako do teraz som bola.

Pozerala som pred seba.

V aute vládlo ticho. Bolo mi hlúpe sa ho teraz pýtať na cestu. Preto som len mlčky sústredene pozerala na cestu, ktorá bola osvetlená.

„Zabudol som." Z vrecka vytiahol môj mobil, ktorý mi podal do ruky.

Hneď ako sa naše ruky dotkli, svoju ruku som stiahla k sebe, akoby ma podpálil. Nebol to len strach ale aj niečo iné. Malé iskrenie. A toho som sa viac bála ako strachu.

„Ďa-ďakujem." Zamrmlala som.

Mobil, ktorý som zvierala vo svojej dlane, som odblokovala a pozrela. Moja tvár zbledla hneď ako som si prečítala výhražnú správu od Conana.

Tušila som, že sa to stane.

„Nemusíš pre neho pracovať." Zničil to ticho v aute, čo do teraz tu bolo.

„Pr-prosím?" Robila som sa hlúpa. Chcela som vedieť, čo je za tou vetou. Chcela som poznať jeho názor, prečo to povedal. Do teraz mi to nikto nepovedal.

„Povedal som, že nemusíš pre neho pracovať." Zopakoval tu samú vetu, čo pred tým. Jeho tón hlasu bol chladný. Ani ma to neprekvapuje.

To už som pozrela na neho.

On len zvieral volant oboma rukami. Sústredil sa na cestu. Keď som si všimla ako odbočil na odpočinok, kde aj zastavil svoje auto.

Teraz sa aj on na mňa pozrel so svojím sivým pohľadom, ktorý nebol taký nebezpečný ako zo začiatku.

„Tú správu som videl. Ako som povedal, peniaze ti dám." Ticho prehovoril.

„Čo?" Nechápala som.

To akože mi bude dávať peniaze len tak? Nedávalo to logiku. Potriasla som hlavou. Ako si to vôbec predstavuje? Vždy budem potrebovať tie peniaze. Nemôžem jednoducho nič nerobiť a len si vypýtať peniaze. Ako si dieťa pýta pár vreckové. Nedávalo mi to zmysel.

„Mariamme." Tlmene ma oslovil.

„Elsie. Tak sa volám." Zúfalo som na neho vybehla. Trvala som na svojom oslovení.

To meno bolo dávno zabudnuté. To meno mi poznačilo minulosť, na ktorú nemám najlepšie spomienky. Smela ma tak oslovovať len mama. Nik iný. Aj keď sa ma na to veľa ľudí pýtala, že aké je moje skutočne meno, vždy som im na to povedala, nech ma volajú Elsie. Že to je moje meno. Meno ktoré som si sama vybrala. Moja nová identita.

„Viac sa mi páči Mariamme. Povedz mi ako ťa zvykli volať?" Zamyslene sa zatváril. Akoby tuho nad tým rozmýšľal.

Po pár sekúnd mlčania som ticho šepla. „Marí."

Tak ma volala moja mama. Ani otec ma tak nevolal. Len ona. V škole ma každý volal Mariamme alebo Maria. Všelijako ale nie tak ako mama.

„Marí." Zopakoval.

Znelo to tak pekne, keď to vyšlo z jeho úst. Povedal to tak s jemnosťou a s takou nehou.

Ťažko som si povzdychla.

„Čo chceš vlastne odo mňa? Očividne mi pomáhaš." Pozrela som na nás. Raz na seba a raz na neho.

Všimla som si, že vonka pomaly začína vychádzať slnko. Sústredila som na jeho lúče, ktoré mi svietili priamo na tvár. To bol ten ďalší deň, ktorý som potrebovala. Nevedomky som vytiahla ruky spod deky. Natiahla som sa za sklom. Bolo mi jedno, že mu popackám okna.

Leonid ma celý čas sledoval.

„Ochrániť ťa. Tak ako som to povedal. Je mi jasné, čo ti spravil."

Hneď ako vyslovil poslednú vetu, schovala som svoje ruky pod deku. Pocítila som malé pichnutie. Tá téma mi nebola veľmi príjemná. Sklopila som zrak a nehodlala mu na to nič povedať.

Spravil len jasné hmm, a už znova naštartoval auto. Opäť sme boli na ceste a jazdili nevedno kam.

„Kam ideme?" Môj hlas znel zvedavo.

Daň za LUXUSWhere stories live. Discover now