~22~

1.9K 82 3
                                    

❤❤❤
Túto kapitolu venujem všetkým čitateľom. Užite si časť. 🤗
❤❤❤

 🤗❤❤❤

Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.

ELSIE

Zobudila som sa na obliatie vody. Pozrela som sa pred seba a uvidela Mirona, ktorý sa usmieva od ucha k uchu.

Len som zavrčala rozhodne to nebolo milé prebudenie. V miestnosti sme boli sami. Ja som bola akoby v nejakej cele, ktorá mala mreže. Predo mnou sedel on, ten ku komu som nechcela ísť, ten čo mi obrátil život na ruby.

Pocítila som na rukách chlad, rovnako ako aj na chrbte. Voda ktorá mi zmočila oblečenie, presiakla až do nitky. Tričko sa mi nepríjemne lepilo.

„Dobre ránko, spiaca ruženka." Ironický odvetil hneď ako zbadal, že som hore. Rovnako mu neušiel úškrn. Bavil sa na mne, že ma konečná dostal tam kde chcel.

Len som na neho krivo pozrela. Nič som mu na to nepovedala. Stále som bola akoby dezorientovaná. Obzerala som sa okolo seba, aby som mohla peist na to, ako som sa sem dostala. Spomenula som si ako som sedela v aute a musela som zaspať. Áno, určite som zaspala.

Znovu som sa poobzerala na okolo, či nezbadám okrem nás dvoch aj iných. No nikoho ďalšieho som nezbadala. Boli sme úplne sami.

„Nebudem to zbytočné naťahovať." Ťažko si povzdychol. „Ja som za teba rozhodol. Od teraz patríš mne, dokiaľ sa otcovi nezmaže dlh." Nechutne sa zasmial nad slovom - patríš mne.

Nebola som kus majetku, aby takto o mne hovoril.

To už sa za mnou natiahol a ruku položil na moje líce. „A tým myslím doslova. Si moja. Taká pekná, taká chutná...." Rukou ma hladil, pričom sa mi to hnusilo.

Sklopila som zrak. Prudko som dýchala, aby som mu nenapľula do tváre. Nebola som až taká silná, aby som sa mu vzoprela. Kývala som hlavou, že sa mi jeho dotyky hnusia.

On si len oblízal pery. Slizko sa zatváril.

V duchu som sa pýtala, kde je Leonid? Prečo ma nechal s ním sám. Sľúbil mi, že mi neublíži. Klamal mi? Cítila som sa zradená.

Bola som tak zaneprázdnená otázkami, že som si nevšimla ako sa ku mne úplne nahol. Uvedomila som si to až vtedy, keď sa mi zmocnil pier.

Nespolupracovala som, hoci sa mi snažil dostať dnu svojím veľkým odporným jazykom. Bola som z neho úplne znechutená.

To ho nazlostilo a tak mi jednu silnú vlepil, až som dopadla na tvrdú zem. Ktorá mi tiež veru nepomohla.

„Ja sa ešte vrátim." Zamrmlal.

To už som začula kroky, ktoré sa vzdialili až kým úplne nezmizli.

Ležala som na zemi ako kus handry. Presne tak ako keď som našla mamu, ležať v bezvedomí. Vtedy som sa o ňu veľmi bála. Nevedela som, čo mám skôr robiť. Neskôr som zistila, že odpadla. Bola dehydrovaná.

Chytila som si svoje horúce líce, ktoré príšerne pálilo. Vonku sa mi drali malé slané slzy, ktoré spôsobil tento tlak vo mne, že všetko čo sa snažím spraviť, vždy dopadne zle. Ani raz som nespravila dobrú vec, ktorú by som mohla ospevovať. Vždy som niečo posrala. Vždy to tak bolo. Aj teraz. Nastúpila som do auta.

Ja naivná.

Znova ďalší plač.

Z hrdla sa mi vydral ďalší ston, vďaka ktorému sa mi ťažšie dýchalo. Mala som problém sa nadýchnuť. Nahlas som revala. Vedela som, že ma tu aj tak nikto nepočuje. Bola som sama.

Teraz som mohla len dvakrát hádať, čo bude som ňou.

Ďalší hlasný ston zo mňa vyšiel.

Rukami som si zakryla tvár. Nechcela som sa svetu ukázať, že ma obyčajný zlý muž takto zničil, že som sa kvôli nemu zložila a prepadla k zúfalstvu.

Už som viac nevidela svetlo na konci tých mreží. Už viac nie.

Spozornela som hneď ako som začula kroky. Utrela som si mokré líca, aby nebolo poznať, že som revala. Nechcela som im ukázať aká som slabá, a že ma porazili.

„Bože. Mariamme." Začula som Leonidov hlas. Hneď sa rozbehol ku mne. Vyzeralo, že bol veľmi nahnevaný. Nevedela som aký môže mať na to dôvod, aby sa takto zlostil.

Zobral ma na svoje ruky, kde som svoju uslzenú tvár schovala do jeho hrude. Nechcela som sa mu pozrieť do očí. Skrátka nie. Vedela som, že keď sa na tie jeho sivé až priehľadné oči pozriem, znovu ma premôže plač. A ďalšie slzy som už nechcela vyroniť.

„Nevedel som, že ťa dal tu. Povedal, že budeš v izbe." Mal potrebu mi niečo vysvetľovať. „Piči." Zanadával si popod nos, čo som počula.

Dokonca som počula ako mu pravidelne bije srdce.

Kráčal som ňou po nejakej tmavej chodbe, kde bolo pár lámp, ktoré slabo svietili. Došiel k dverám, ktoré boli celé biele. Otvoril ich a vošiel spolu som ňou dnu. Mňa položil na posteľ a prikryl perinou.

Mlčky som sa otočila ku stene, tak aby mi nevidel do tváre. Cítila som sa porazene a hlúpo.

„Mariamme, toto čo som povedal vonku, to som myslel vážne. Naozaj som nemal ani len potuchy, že ťa tam dal." Znova sa ozval. Z jeho hlasu bolo cítiť zúfalstvo a ľútosť.

„Mariamme." Nežné šepol moje meno blízko môjho ucha.

Po istej odmlke som sa k nemu otočila. Ešte stále som mala zaslzene oči. Bolestivo som sa do tých jeho pozrela a šepla. „Zober ma domov, prosím."

Z nejakého zvláštneho pocitu som sa cítila byť slabá a krehká. Potrebovala som niekoho kto mi pomôže.

Jeho oči potemneli hneď ako sa sústredili na jeden bod. Na moje líce. Nežné sa dotkol líca vankúšikmi svojich prstov. Na chvíľku privrel oči a znova ich otvoril.

Mohla som zbadať v jeho očiach čistú búrku. Hneval sa. Odtiahol ruku a nechal ju napnutú vedľa svojho tela. Videla som ako zaťal päsťou. Pri mne sa ovládal, aby to zlo v ňom nevyšlo na povrch.

Potom ma nechal len tak samú.

Odišiel.

Za sebou zatvoril dvere a ja som mohla znova rátať sekundy kedy sa objaví ten druhý.

Daň za LUXUSWhere stories live. Discover now