DOTYK SMRTI ✔️| SK|

35. (1/2)

Bez mihnutia oka som skúmala čierne ozdobené písmo na bielom podklade. Sníva sa mi? Je to skutočnosť alebo len výplod fantázie?

Ostala som vykoľajená. Za jeden deň sa udialo toľko vecí. A teraz toto...nehovoriac o tom, že mám pred sebou jednu nevyriešenú hádanku. Rozhodla som sa nezaoberať pozvánkou a strčila do notebooku otcov USB kľúč. Pre istotu som si od Toma vzala i slúchadlá.

Pozorne som čakala, čo sa objaví na obrazovke. Bol to akýsi...kamerový záznam? Prstom som váhavo krúžila nad enterom. Čo ak je na ňom niečo, čo nechcem vidieť?

Srdce mi bilo ako zvon. Už niet cesty späť. Poďme na to.

„Andreeew, čo sa tak kyslo tváriš?" zakričal akýsi muž z nahrávky. Obraz kamery sa zaostril na ďalšieho chlapa, ktorý sedel za volantom nejakého auta.

„Josh, kurva, prestaň s tým," zavrčal šofér a natiahol ruku k zadným sedadlám, v snahe vytrhnúť kameramanovi snímajúci mobil. „Správaš sa ako zasrané decko."

„Decko, ktoré bude po tomto biznise bohovsky prachaté," škodoradostne sa zasmial Josh a pokračoval v natáčaní. Podľa známeho prostredia som usúdila, že parkovali pred bankou v Roseville, neďaleko Sacramenta.

Josh natešene pokračoval. Jeho hlas vyznel mlado. Povedala by som, že išlo skôr o nevyzretého chlapca naplneného nádejou a neuskutočniteľnými snami.

„Čo si kúpim ako prvé? Auto? Dom? HA, počkaj, ja viem! Dom s DVOMA AUTAMI!"

V prednom zrkadle bolo jasne vidieť, čo si o tom všetkom myslel šofér.

„Neprevracaj očami, Andrew, ty si si už svoje dávno odžil. Nechaj ďalšie kšefty takým, ako som ja. Náhodou neplánuješ odísť do dôchodku, čo starec?" nedal pokoja.

„Žiadnych ďalších kšeftov sa nedožiješ, ak okamžite nezmĺkneš. A vypni to, idem sem šéf," prekazil kolegovo snívanie Andrew a prstami začal nepokojne poklepkávať po volante. Tá tvár. Tie vlasy. A jantárové oči. Boli mi tak veľmi povedomé.

Kamera sa obrátila a spočinula na mužovi v bielom obleku, ktorý si spokojne vykračoval smerom k mieste spolujazdca. Bol poznačený dlhými rokmi, čo sa odzrkadlilo na vlasoch chytajúcich šedý nádych, dlhšej brade a vráskach na čele. Oči mal svetlomodré, ale chladné. Kráčal sebavedomo, s hlavou ťahajúcou sa hore k oblakom, akoby mu patril celý svet. Tvár mu zvýrazňoval dlhý špicatý nos. Z jeho hrozivého úsmevu mi na tele nabehli zimomriavky. A to som ho videla len cez obrazovku. Nevedela som si predstaviť, že stojím v jeho blízkosti, nie to ešte hľadieť mu priamo do tváre.

Neznámy nastúpil dnu a silno za sebou zabuchol dvere.

„Pane," ozval sa Andrew a venoval mu krátky, no pokorný pohľad.

„Ako to dopadlo?" vyzvedal nedočkavo druhý.

„Lepšie ako som očakával," odvetil starší pán a začal sa smiať. „Tie prachy sú naše."

„ÁNO!" zaradoval sa mladý. „Tak na čo ešte čakáme? Mali by sme to ísť osláviť!"

„Spomaľ, Joshua, predstavenie ešte nie je ukončené," upozornil ho muž v obleku. Začínala som mať silné tušenie, kto by to mohol byť.

„O čom to hovoríte?" nervózne sa opýtal Andrew a pomrvil sa na mieste. Jeho spolusediaci sa zasmial.

„O tomto, drahý Andrew," teatrálne prehlásil a z vrecka bieleho saka vytiahol malý ovládač. Ale nie. Zadíval sa Andrewovi priamo do očí a perami naznačil nehlučné ‚boom'. Hneď na to sa ulicou ozval ohlušujúci výbuch. Z bočného okna auta bolo vidieť masívnu explóziu.