Úplatkári a Harry potter

Rozdelenie do Fakult

Po tom čo vošli do hradu nevedeli sa vynadívať a nevedeli sa dočkať kedy budú môcť preskúmať všetky zákutia hradu. Všetci vyšli po schodoch a zastali pred veľkými dverami, kde stála usmiata stará pani v špicatom klobúku. „ Za chvíľu prejdete týmito dverami do veľkej siene, kde budete zaradený do jednej zo štyroch fakúlt. To sú chrabromil, bystrohlav, bifľomor a  slizolin. Počas vášho pobytu bude pre vás vaša fakulta ako vaša rodina. Budete bývať v rovnakých komnatách a budeťe pre svoju fakultu získavať body, ktoré tiež môžete stratiť. Fakulta ktorá ma na konci roka najviac bodov vyhrá školský pohár... hneď čo vám bude fakulta určená sadnete si ku spoločnému stolu a po večeri vás vaši prefekti odvedú do klubovne. Teraz počkajte tu, o chvíľu vás prídem zavolať.“ hned čo dohovorila zvrtla sa na päte a odišla do veľkej siene...vzápätí pozornosť žiakov upútalo niečo iné. „Nový prváci! Vítajte.“ ozval sa hlas od nikaľ a všetci sa začali obzerať. Zo steny sa ku nim začali znášať duchovia. Studenti si vzrušene začali šepkat a sledovat duchov. Jeden sa pred nich postavil. Vypadal ako vystrihnutý z rytierskeho románu. „Dúfam že všetci skončíte v chrabromile, to bola moja fakulta.“ usmial sa na nich duch a potom už prišla pani v klobúku a všetkých odviedla do veľkej siene. Sieň bola obrovská a tiahli sa cez ňu štyri preplnené stoly. Na konci bolo trochu vyvýšené pódium kde bol piaty stôl za ktorým sedeli profesori. Pred pódiom bola jedna stolička na ktorej bol položený stáry, poplátaný klobuk. Teta ho zdvihla a  vytiahla pergamen. „Budem čítať vaše mená. Koho meno poviem príde sem, sadne si a ja mu na hlavu položím triediaci klobúk ktorý vás rozdelí do fakúlt....Paslivenia Aronová.“ Na stoličku si opatrne sadlo blondaté dievča a klobuk jej spadol až cez oči. Nejaký čas sa nič nedialo..no potom klobúk prehovoril. „Slizolin!“ Dievča sa s úsmevom rozbehla ku svojmu stolu a slizolinčania jej hned začali podávať ruky. „Dúfam že tam neskončím..“ Zašomral Fred Weasley a jeho brat začal súhlasne prykyvovať. Monika s Romanou predstierali že to nepočuli a napäto čakali až zaznie známe meno. „Monika Flanigerienová.“ monika pomaly prešla ku stoličke a sadla si. Ked jej klobúk padol cez oči začula v hlave hlas. „Kam s tebou...  máš v sebe odvahu..láskavosť, obetavosť, logické myslenie ti nechýba a vidím veľkú túžbu niečo dokázať. Nechceš umrieť bez toho aby ludia poznali tvoje meno..si loayalna..budeš chrániť to na čom ti záleží za každu cenu..“ Monike hned došlo medzi ktorými dvomi fakultami uvažuje. Sama nad tým vela krát rozmýšlala no nedošla ku názoru..klobúk áno. „Slizolin!“ neokázala potlačiť úsmev ked bola zaradená do fakulty, v ktorej bol aj jej strýko. Dvojičky sa za nou trochu smutne obzreli ked sa usadila za svoj stôl a začala si podávať ruky z každým okolo. „Romana Flanigerienová!“ Romana ráznym krokom prišla ku stoličke a sadla si. Klobúk aj teraz dlho rozmýšlal. „Si naozaj múdra..chela by si mať znalosti o všetkom čo sa dá a logika ti tiež nechýba..si tvrdohlavá a ked si niečo zaumieniš budeš to chcieť za každú cenu....tak teda... Slizolin!“ Romana sa hrdo presunula ku stolu a sadla si vedľa moniky. Bola štstná ...obe boli..no aj tak hodili smutné pohľady ku chrabromilskému stolu kde už sedela Pavla, a onedlho si tam sadli aj Fred a George. Ked už boli všetci rozdelený do svojich fakúlt predstúpil starý, šedivý muž s veľkou bradov až po pás. Každému došlo že to je riaditeľ Albus Dumbledore. PO krátkom príhovore a poučení o tom čo je v škole zakázané vytiahol prútik a nad hlavami sa im zjavili slová..celá sala začala spievať...až na moniku s romanou. Ked všetci dospievali riaditeľ len mávol rukou a na stoloch sa objavilo jedlo. Po jedle si ich zavolali prefekti a štyri skupiny ľudí sa vydali každá iným smerom. Slizolin išiel až dopodzemia kde zastavili pred obrazom Salazara Slizolina. „Čistá krv.“ povedal prefekt a obraz sa odklonil, čím ukázal vstup do klubovne. Vošli nou do velkej tmavej miestnosti. Bolo tam pár stolov, kresiel aj gaučov. Vo veľkom krbe horel oheň no celá miestnosť aj tak pôsobila chladne..no prítažlivo. Celá bola zladená v čiernej a zelenej farbe. „práve sa nachádzame pod čiernym jazerom. Ked pojdete dalej po schodoch dojdete do internátu, dievčatá vľavo a chlapci vpravo.“ všetci teda z údivom opustili hlavnú miestnosť a pobrali sa dalej. Monika s romanou okamžite našli dvere na ktorých boli ich mena, okrem nich tam ale boli ešte tri dalšie. Do izbi ale prišli prve a všimlli si že už tam maju kufre naukladané okolo dvoch postelí vedľa seba. Obe sa chceli začať vybalovať ked do miestnosti vošli ich nové spolubývajúce. „Aaahojté! Som Lina, veeelmi ma teší“  hodila sa ku nim dievčina s hnedými vlasmi ktoré mala zaviazané madžentovou mašľou. „vsadím sa že budeme najlepšie kamarátky pod slnkom! To je osud vieťe? Od kedy sme boli poslané sem a spojené v jednej izbe. To nieje náhoda ale osud!“ blabotala ako zmyslov zbavená a hned čo skočila zmizla tak rýchlo ako sa objavila...pravdepodobne hovorť o osude priatelstva aj ostatným. Monika s Romanou na seba len pozreli s výrazom 'toto je naša spolužiačka, boooohaa' Znovu sa chceli začať vybalovať no tentokrát ich zastavilo dalšie dievča ktoré sa predstavilo ako Frelia. Mala krátke tmavé vlasy a bola dosť malá. Milo sa na ne usmievala no prestala ked sa pozrela romane do očí. Frelii sa v hlave zjavil obraz čarodeja ako ich učil čarovať. Snažila sa skryt prekvapenie no potom pozrela do očí monika a uvidela toho istého čarodeja ako s monikou letí na podivnom okrýdlenom zvierati... to Frelia hned spoznala a zhrozila sa...Bol totiž len jeden čarodej ktorý lieta na wyvernovi. Donútila sa nervózne usmiať a odišla. Obe dievčata len ostali stáť a pozerať za nou, obe mali pocit že jej oči im videli až do duše. „To čo bolo..“ „Je trochu divná..“ „Trochu viac..“ obe však nakoniec len mykli plecom a vrátili sa ku vybaľovaniu. „Ehm!“ odkašlalo si za nimi posledné dievča. Blondaté vlasy jej padali po pás a mala v nich ružovú čelenku posiatu kvetmi...na tvári mala viac farby než obrazy v škole. „ Paslivenia. Aronova..“ predstavila sa povýšeneckým tónom a noštekom zdvihnutým ku hviezdam. Aronovci sú celkom bohatá čistokrvná rodina o ktorej sa dievčatá dozvedeli od Romaninej mami, tak isto ako o dalších mocných rodinách. Preto obe hned pochopili  že pred nimi stojí malá rozmaznaná princezná. Zo zle skrývaným znechutením jej podali ruky a predstavili sa. Ked povedali svoje priezvisko zazrela po nich a odišla sa vybaľovať. „No to zase bude..“ Prehodila romana. Ode sa už potom v pokoji vybalili a lahli si spať. „Dúfam že mame aspoň nejakého normálneho spolužiaka..“ bolo posledne čo monika povedala pred tým ako zaspala.