Ja, ty a mafia [DOKONČENÉ]

6. časť

Emily

Dnes som mala lepšiu náladu tak som dostala z fyziky aj z matematiky jednotku. Opravila som si to a som na seba hrdá. Po piatich hodinách sme mali jednu veľkú prestávku tak som si vytiahla mobil. Ako som si ho odomykala tak mi prišla esemeska, že otec je na tom ešte horšie. Dnes ráno sa mu zhoršil zdravotný stav. Myslela som si , že to najťažšie už máme za sebou ,ale mýlila som sa.

Vybehla som na chodbu a sadla som si na lavičku. Začala som plakať keď zrazu prišiel za mnou David.

”Deje sa niečo ?„ spýtal sa. Myslí si , že mu to chcem rozprávať?

„Nie..nič a nechaj ma !” radšej som odišla lebo by sa ma to vypytoval donekonečna. Ale on si nedal povedať.

„Ja to myslím vážne ! Čo sa deje ?” išla som mu to povedať,ale každý sa na nás pozeral a bolo mi to nepríjemné.

„Poďme prosím von.” tých pohľadov sa navyšovalo tak som čakala, že si to pomaly začnú natáčať.

„Dobre , poďme.” povedal.

Sadla som si na lavičku a zachvíľu si prisadol aj on.

„No vieš môj otec je mafián veď aj tvoj no a minulé ho postrelili a teraz je v nemocnici a ráno bolo všetko v poriadku,ale pred chvíľou mi prišla esemeska , že otec musel ísť hneď na operačku je to vážne.” neudržala som sa a rozplakala som sa rovno pred ním. Určite si myslel , že som citlivka alebo také niečo. Ale to čo spravil som necakala. Chytil ma okolo pása kebyže nie som v takej situácii akej som tak by som ho odkopla ,ale teraz to bolo príjemné.

„Môj otec je na tom rovnako ako tvoj. Lebo boli spolu v tom sklade lenže môj otec teraz leží v kóme.” to čo povedal mi bolo ľúto.

„To mi je ľúto. ”

Objali sme sa a vtej chvíli to bolo to najlepšie čo sme mohli spraviť.

Po chvíľke sme už museli ísť každý do svojej triedy pretože zvonilo na hodinu. Chcela som odísť,ale chytil ma za ruku.

„Prosím ešte nechoď.” pozeral sa mi priamo do očí.

„Prepáč ,ale zvoní na hodinu a musím ísť,ale ak chceš tak sa môžeme po škole stretnúť.” usmiala som sa naňho a on tiež.

„Dobre počkám ťa pred školou” povedal.

Odišli sme naspäť do triedy.

David

Po objatí sme tam ešte len tak sedeli ,keď začalo zvoniť na hodinu. Emily sa postavila a išla smerom do triedy. Stihol som ju zastaviť chytil som ju za ruku.

„Prosím ešte nechoď.”

„Prepáč ,ale zvoní na hodinu a musím ísť,ale ak chceš tak sa môžeme po škole stretnúť.” usmiala sa na mňa bol to ten najkrajší úsmev aký som kedy videl. Usmial som sa na ňu tiež.

„Dobre počkám ťa pred školou.”

Spolu sme potom odišli do triedy.

~~~~~~
Po poslednej hodine som ju čakal pred školou kým príde.

„Ahoj” bola vcelku roztrasená, ale ani sa jej nečudujem v tej chvíli čo teraz prežíva.

„Ahoj aká bola posledná hodina ?”

„Ani sa nepýtaj bola som mimo a dostala som štvorku.”

„Preto som ťa chcel pozvať niekde do reštaurácie,ale myslím že teraz urobíme dobre keď pôjdeme do strelnice. ”

Zasmiala sa.

„Myslím že máš pravdu.”

Išli sme cez mesto do strelnice. Vypýtali sme si zbrane a šli sme ku koncu. Emily začala strieľať. Vedela veľmi dobre strieľať ,ale to vedela aj keď tu bola prvýkrát. Mala to v krvi.

Dali sme si súťaž kto lepšie strelí. Vyhrala ona a to som jej to vôbec neuľahčoval.

„Ha vyhrala som ! ” a zatancovala nejaký víťazný tanec alebo také niečo.

Bola taká zlatá.

Po strieľaní sme išli do cukrárne.

„Aký koláč si dáš ?”

„Hmm dala by som si túto banánovú tortu.”

„Dobrý výber, poprosím dvakrát.”

Zachvíľu čašníčka nám doniesla tie koláče.

„Chutí?” povedal som.

„Hej milujem tento koláč !”

Po cukrárni sme išli na prechádzku do parku.

„ Ďakujem že si si našiel na mňa čas toto bol skvele strávený deň.” povedala a stále sa usmievala. Má ten najkrajší úsmev najradšej by som ju pobozkal.

„Vieš že máš nádherný úsmev ?”

„Ak si ma chceš získať,aby som sa stala tvojou manželkou tak sa ti to nedarí,ale dakujem” doberala si ma.

„Ale ja to myslím vážne. Také dievča ako si ty som ešte nespoznal.” ako som to dopovedal snažil som sa ju pobozkať a aj by sa stalo keby nás nevyriešil telefonát. Jasné môj mobil. Volala mi mama.

„David? Otec sa prebral !” povedala mama a cítil som ,že je šťastná.

„Ee Em musím ísť do nemocnice ,otec sa prebral nevadí ti to ?”

„Nie v pohode.” usmiala sa na mňa a ja som vedel ,že je to fajn.

„Mám ťa odviezť domov ?”

„Nie netreba pôjdem peši aspoň si vyvetrám hlavu.”

Nasadol som do auta keď som počul ako Emily zakričala. Rýchlo som sa obzrel ,ale nevidel som ju. Vyšiel som z auta a hľadal pohľadom keď niekto zozadu ma trafil bejzbalovou pálkou. Zrazu som už nič nevidel.

No čo páčila sa vám časť? ❣️ Začína to tu byť zaujímavejšie. ❤️

Vote 🌟

Coment 💭