[M̸Y̸ M̸A̸F̸I̸A̸ L̸I̸F̸E̸]

I'm sorry Solar!

Ráno som sa zobudila (ako inak). Otvorila som oči a skoro som zinfarktovala hneď z rána. Solar bola vedla mňa na stoličke pri mojom stolíku a niečo si čarbala po papieri. „Oh, dobré ráno Byul!" pozdravila má keď si všimla že už som hore. „ Mhm aj tebe, čo tu vlastne robíš?!" spýtala som sa jej. „Noo, keď som vstala nevedela som čo by som robila keďže sa mi ďalej spať nechcelo, tak som sa rozhodla ísť ku tebe, ale videla som ťa ešte spať tak som plánovala odísť, no na to som bola až moc lenivá a tak som tu zostala." krútila sa na stoličke Solar, „Dúfam že sa nehneváš." zastavila, otočila sa smerom ku mne a spravila psie očká.„Nie nehnevám, prečo by som sa mala veď to nieje nič" postavila som sa z postele a išla si vybrať niečo na prezlečenie zo skrine.„Uhm, môžeš ísť prosím ťa preč chcem sa prezliecť.", poprosila som Solar a ďalej vysťahovala veci zo skrine, „ Ak chceš potom môžeš prísť zas, a ak tu nebudem tak tak budem v hale alebo si pôjdem pozrieť telku tak tam príď ak teda dúfam že vieš kde to je." otočila som sa od skrine na Solar ktorá prikývla a postavila sa na odchod. Keď už odišla a zavrela za sebou dvere, rýchlo som z tej skrine niečo vyhrabala a začala sa prezliekať....

Keď som už bola prezlečená išla som si teda pozrieť tú telku.

Sadla som si na gauč a zapla telku.
Išli správy ako inak. Práve dávali nejakú zrážku auta s nákladiakom, brala som to normálne ale keď povedali meno obete vykulila som oči a nechcela tomu uveriť. „S-Solar!" zakričala som na celý barák smutne.
Solar ma započula a bežala za mnou. „Čo sa deje?!"
sadla si vedla mňa a hneď po tom sa pozrela na telku a zrejme jej to došlo a začala hystericky plakať
„Je mi to ľúto Solar!" objala som ju
„T-to snáď n-nemôže byť p-pr-pravda!" zakričala spoza vlzlykov.
„No ták Solar musíš sa vzchopiť, viem že tvoja mama bola pre teba všetko, ale vždy niekto musí zomrieť či chce alebo nechce, teraz sa musíš postarať sama o seba máš predsa už 19 rokov!" štuchla som do nej.
„M-Máš prav-pravdu, svet je k-krutý." plakala.
„Choď sa ukľudniť do izby, ja musím ešte niečo spraviť." spolu sme sa postavili z gauču a popohnala som ju do jej izby.

Keď Solar už bola vo svojej izbe, zostala som stať v strede chodby. „Akoby mi tu niečo chýbalo." pomyslela som si, a až po chvíli mi došlo že tu niesú chalani. „Asi išli na misiu."... „Ale počkať tak potom kde je Lay?!" pýtala som sa sama seba a začala som hľadať Laya.

Ako prvá má napadla záhrada, tak som išla teda na záhradu.
Nehľadala som dlho pretože som zazrela Laya ako na záhrade popíja som čaj.„ Oh, dobré ráno Byul!"doprial mi keď si má všimol. „Dobré aj tebe Lay!"  prišla som ku nemu a dopriala mu naspäť. „Kde sú ostatný?" sadla som si ku nemu. „ Už zase na misií a prídu až niekedy večer." povedal a odpil si zo svojho čaju. „Dúfam že nikto další zase nepríde zranený." zasmiala som sa, „oh a ináč, počul si o tom že Solarina matka mala nehodu a neprežila to ?"  povedala som smutne. „Ou, to mi je ľúto, nevedel som, prajem jej úprimnú sústrasť!" povedal a ďalej sa venoval svojmu čaju. „ Tak ja idem do vnútra, je tu celkom chladno." postavila som sa na odchod, zakývala Layovi a  o chvíľu som sa ocitla v teple vnútra domova. Privrelo som dvere od záhrady aby sa Lay mohol potom dostať do vnútra a išla som do mojej izby. Tam som si sadla na stoličku a všimla som si na stole môj MP3 prehrávač pri ktorom boli aj slúchadla ktoré som sem dala včera pred tým ako som išla spať. „Mám ja ale šťastie!" povedala som si, zapla som MP3 a začala počúvať svoje obľúbené piesne.
Takto to trvalo asi dve hodiny až kým mi niekto nezaklopal na dvere. „Ďalej!" zakričala som a na to sa otvorili dvere. Stál v nich Lay. „Prepáč že ruším ale skoro som zabudol, mám ti dať mobil pre prípad núdze keby sa niečo stalo, pridali sme ťa aj do našej skupiny, takže nám potom môžeš aj napísať, dám ti ho ak teda sľubuješ že nebudeš nikomu volať o pomoc." povedal Lay.„Sľubujem, nebojte sa už som si za ten tak krátky čas na vás zvykla, mám sa tu dobre aj keď nie najlepšie a ajtak nemám kam ísť, keď tak tu mám svoju druhú polovičku Kihyuna, môžeš mi veriť." vyrozprávala som sa, Lay sa na mňa usmial a podal mi môj mobil. „ A je tu ešte jedno prekvapenie ale to sa dozvieš až keď prídu chalani z misie." zasmial sa a už otváral dvere na odchod. „Aké Lay ?!" „Lay, prosím!" nepočúval, „Lay!" posledný krát som naňho zakričala no to už boli dvere otvorené a bol preč.
Naozaj som chcela vedieť čo to bude ale musim počkať až do večera, " No zbohom to zas budem nad tým premýšľať celý deň, kto vie či to bude vôbec prekvapenie, čo ak to bude niečo zlé?!" hovorila som si sama pre seba v duši...

𝓣𝓱𝓻𝓮𝓮 𝓱𝓸𝓾𝓻𝓼  𝓵𝓪𝓽𝓮𝓻:

...Pozrela som sa na hodiny, ukazovali 17:03. „ Grrh, bože prečo je tak málo hodín!?" povzdychla som si, neviem prečo ale nemôžem sa dočkať na chalanov, teším sa ale zároveň sa bojím toho prekvapenia, no skôršie som veľmi zvedavá a nedočkavá. Za tie try hodiny sa tu nič nedialo, aspoň myslím, ja som teda ostala v mojej izbe. Nudilo má tu furt byť s tak som konečne vyšla z izby a namierila som si to do kuchyne, bola so celkom hladná.

Keď som prišla do kuchyne uvidela som Laya ako niečo varí. „ Lay čo to robíš, nevedela som že vieš variť." prišla som ku nemu a kukla som sa do hrnca.
Varil Bulgogi, vyzeralo to vznikajúco, mala som chuť mu vytrhnúť ten hrniec a naliať si to všetko do úst. „Preboha Byul čo tu robíš, skoro dostal infarkt, toto mi už nikdy nerob, skoro som to vylial!" skríkol vystrašene Lay. „ Načo toho toľko varíš?!" spýtala som sa ho a sadla si na stoličku pri kuchynskom stole. „To ti povedať nemôžem, súvisí to totiž s prekvapením." uškrnul sa a ďalej vari Bulgogi. „Takže to znamená, že sem prídu nejaký ľudia aleb-" nedohovorila som to pretože má prerušil Lay: „ Si moc zvedavá, neboj uvidíš keď prídu chalani, a to je o.." zastavil a pozrel sa na hodiny, „o hodinu a pól, takže musíš vydržať, ináč z toho prekvapenia nič nebude!" pohrozil prstom Lay. „Uhh, ja viem, idem naspäť do svojej izby nebudem ťa tu otravovať, potom mi prosím ťa príď povedať že už sú tu chalani." postavila som sa zo stoličky.„Ok." odpovedal mi Lay a ja som už bola ser moja izba..
Normálne som zabudla že som bola hladná ale naspäť sa mi už nechcelo ísť.

V izbe som sa ako zvyčajne chodila na postel a išla do ríše fantázie s tým myslením ne to že keď sa zobudím tu už určite budú chalani.
.. O pár minút som zaspala...

𝓐 𝓯𝓮𝔀 𝓱𝓸𝓾𝓻𝓼  𝓵𝓪𝓽𝓮𝓻:

..Zobudila som sa tesno pred tým ako prišli chalani. „ AhH, konečne som sa ich dožila!" povzdychla som si a tak som sa postavila z postele, upravila sa a bežala dá chalanmi do haly.

Ako som prišla do haly som skoro spadla na zem.

Boli tam....

___________________________________________
Hmmm kto tam si tak bude?!😂🖤
___________________________________________