Nevlastný brat √

venované strateným dušiam

Viem, že veľká časť z vás si to neprečíta. A úprimne, je mi to aj jedno. Príbeh už skončil, nie je ani dôvod pripadávať sračky a vy už dávno nemusíte čítať tie moje. Jasné, v pohode, chápem. Jeko.

Včera môj deň stal za psí výkal. Nedele už samé o sebe sú štetky, ale pre mňa má štetka nedeľa ešte hlbší, bolestivejší, o niečo dramatickejší význam. Okej, kašľať na to, to nie je to, čo tu budem rozoberať.
              Nedeľa, ako som písala, stála za výkal. Moje vyjadrovanie nechajme bokom, aj na to kašľať. Dôležité je, že mám niečo na srdci. Čo nie je novinkou. Napísala mi kamarátka. Nie sme často v kontakte, nechodíme spolu von, ale napíšeme si, že si chýbame, neriešime už dávno zbytočné veci ako je bývalý, ktorý nám zlomil srdce pritom my sme boli kravy alebo neplačeme v bare pod stolom a v druhej sekunde si nedržíme vlasy nad hajzlom a nehovoríme si, že je to v pohode, veď to nič, pokojne pijme aj za alkoholikov alebo za partu chalanov. V skratke.. naše priateľstvo, ktoré bolo neobyčajné a naďalej aj je, je vyspelejšie. Kedykoľvek môžem za ňou utekať znova od doktorky počas trojhodinového čakania u doktora aj cez to, že mám ísť na rad rovnako ako viem, že zase ona je schopná rozhádať sa kvôli mne aj s chlapcom, ktorého miluje.
            Chcela ma zobrať niekam preč z mesta. Napadlo ju to samo, vie, že život okolo mňa je jedna veľká hniloba, preto vedela, že najlepšie bude zobrať ma preč. Zatiaľ čo ona jazdila v neznáme, v daždi a na mokrej ceste, po cestách, kde nesvietili lampy a bola ustráchaná z bleskov, vždy tomu tak bolo, ja som ako správny spolujazdec slopala víno.
            Naša zastávka bolo mokré, prázdne parkovisko, hudba z mobilu, vietor a čipsy, akoby nestačilo, že naše zadky sa do jedných dverí  nezmestia a kľudne si ich môžme aj pomenovať a následne tvrdiť, že sú najlepšie kamarátky. Ale jeko, dosť o zadkoch.
              Už v aute, po hlbokých konverzáciach, počas ktorých som nevedela zavreť hubu, ktorá už celé víno stiahla úplne sama a zázrakom bola voči nemu odolná, mi povedala niečo, vďaka čomu sa moje myšlienky nevedeli rozpustiť ani po tom, čo ma vypustila z auta a ja som bežala cez sídlisko v sukničke ako pani, ktorá predtým zmokla natoľko, až sa jej rozpustila špirála, vďaka ktorej nemohla otvoriť oči, vidieť na cestu a mokré vlasy sa stačili až za ušami a ktorá zdvihála z mokrej kaluže svoj telefón. Lebo povedať si, že je v poriadku prejsť cez najväčší dážď aj za ňou, chce blesk do hlavy. Ale ok.
       Dala mi do hlavy veľkých chrobákov, ktorí v hlave spôsobili ešte väčšieho, takého objemného a nechutne šťavnatého až môjmu mozgu prišlo zle.
        1  ,,Ty robíš všetko pre každého, ale nikto nerobí nič pre teba."
         2 ,,To je to, B.. Vidíš veci ako sa zdajú, nerozmýšľaš nad nimi."
           A pravdou je, že mi povedala, že som nemehlo. Ale ono je to pravda, zasmiali sme sa a povedala jej, že áno, má pravdu. Nemyslela to v zlom. Viem, že vďaka tomu ma ľúbi.
           V aute bolo ticho, obrýzla si celý malíček, ktorý má doteraz, celý deň štípe a mala chuť vypiť si ďalšiu fľašu vína. Lebo veci mi zrazu začali dávať význam. Veď viete, také tie zasraté skladačky, puzzle a ja, sakra, neviem čo ešte.
          Vždy som sa považovala za sebca, ktorí pre druhých nič nerobí. Že to možno ani v sebe nemá. Robiť tie skutočné veľké veci pre niekoho iné- nemala som pocit, že to dokážem.
            Pravdou je, že sa ma nedotkla pravda ako to, čo povedala. Robíš pre ľudí všetko, ale nikto nič pre teba. Dotklo sa to vnútornej osoby. Tá osoba, pre ktorú nikto skutočne nič nerobí. Akoby vlastne ani neexistovala, nič neznamenala.
           ,,Buď sebecká."
            ,,A viem byť sebecká ?"
,,Musíš sa naučiť byť."
             ,,Si rovnaká."
,,Nie, už nie."
         A ja som si v tej chvíli uvedomila, že má pravdu. Pochopila, že nemá vyhľadávať ľudí, ktorí nevyhľadávajú ju. Pochopila že ten, kto sa ti neozýva, tomu nechýbaš. Pochopila, že kamaráti sa vďaka láske obmadzujú a nenapíšu, keď máte narodeniny alebo meniny. Bola z nej žena. Naučila sa byť sebecká a má sa lepšie a je to vidieť.
        A ja som zrazu začala rozumieť tomu, prečo stojím a všetko okolo mňa sa točí a napreduje. Pochopila som, prečo sa nedokážem hýbať, keď všetci s úsmevom o všetkom hovoria. Čo zažili, čo chystajú, kam pôjdu, koľko peňazí majú. Pochopila som aj to, že nie je len okolností menia tvoje konania a rozhodnutia. V prvom rade som to ja. Možno som skutočne dávala príliš, moc sa otvárala, hovorila priamo, ale ostatní mlčia. A ono je to pravda. Mlčia, nemajú potrebu hovoriť nič. Beriem to. Ich vec. Každý sme taký a onaký. Možno som taká, aká som. Niečo prezradím, poohováram, ale kto nie, dopekla ? Je to dôvod vďaka ktorému treba mlčať ?
             Zistila som, že ľudia skutočne nepočúvajú to, čo hovorím. Prikývnu, tvária sa, že áno, ale nie. Ak na niečo prídete, veci vám skutočne dávajú význam.
             Nie som skvelá osoba, možno nie správna kamarátka. Ale pochopila som, že to nie je len o mne. Nemôžem za to len ja.
             Tvoj kamarát ti nepovie čokoľvek aj keď ty sa môžeš roztrhať a povedať úplne všetko. A taktiež sa môžeš snažiť chápať veciam, ktoré sa ho týkajú, ale .. kašľať na to.
             Proste.. viem, prečo stojím na tom mieste a ľudia napredujú. Prečo sa sťažujem. Dávam ľuďom vždy viac ako oni dávajú mne. A ja som prišla do fázy, v ktorej oni majú všetko, neotáčajú sa často a ja stojím. Chápem, prečo som nešťastná.
            Keď som sa s ňou lúčila , dala som jej pusu a povedala jej, že ľúbim. Lebo som si tam, v aute uvedomila, že mi otvorila oči a následne ju označila na príspevku , v ktorom sa písalo, že pravý človek ťa počúva aj bez konverzácie.
          Nedáva to možno celé význam, ale je len na vás, čo si z tohto bulšitu vezmete. Chcela som, aby ste otvorili oči a že ak stojíte na jednom mieste, možno si buď prechádzate vývojom osobnosti alebo tým, že ste máte popracovať na sebeckosti.
       Vďaka za prečítanie.