Nevlastný brat √

||Ďalšie mínus||

Nenechám ho, aby prehovoril. Ani po tom, čo otvorí ústa. Nech ide do zasrato veľkej riti, ktorá ho totálne pohltí a nedovolí mu nikdy viac spatriť svet. Nech si tam kráľuje a užíva !

Natiahnem sa po kľučku od dverí a akonáhle ich otvorím, vyskočím skôr ako ma šancu chytiť ma.

Zúrivosť, ktorá mi žerie vnútornosti, chce, aby som mu vrazila, kopla do zadku alebo mu jednoducho urobila cokoľvek, čo ho zabolí tak moc, až sa mu z toho zatočí hlava dozadu.

Hlasno zakrčím, pretože dopekla.. uf ! Tá zúrivosť mi hryzie kožu tak zúfalo, až si ju mám chuť vyškriabať.

,,Môžeš sa ukľudniť ? Nič to nie je, dopekla !"

Oh !

,,Keď ti kopnem do členku a poviem, že to nič nie je, rozchodíš to, poďakuješ mi ?! Holder, to nie je ako zabudnúť nakŕmiť psa !"

Zatne sánku, odvráti sa odo mňa a keď vráti pohľad späť ku mne, mám chuť ukázať mu prostredník. Neviem prečo. Jednoducho mám chuť to robiť.

Možno preto, pretože aj cez to, ako veľmi nahnevá som, mám chuť mu povedať, že ho milujem a jeho oči sú hrejivé tak moc, až hrejú mňa.
Stoji
Nie, najlepšieho by bolo kopnúť ho do toho zasratého členka.

,,Ten pes by bol aspoň šťastný !"

Čo ?

,,Ako môže byť hladný pes šťastný ? A prečo sa bavíme o psovi ? Klamal si ma !"

Utiecť domov, otvoriť si víno a povedať mojej najlepšej kamarátke, aký hlupák tento muž je, je presne to, čo chcem.

A nie len to. Poriadne si ponadávať, nadávať naňho a ona bude prikyvovať, občas súhlasne zamrmle, nadhodí, že je to riadny penis a počas toho ako sa ja budem sťažovať, ona bude piť víno. To však neznamená, že ja počas toho, ako ho budem zhadzovať, nebudem piť.

Skončíme v rovnakom momente ako tašky, ktoré keď položíte, ostanú na rovnakom mieste aj niekoľko hodín. Totálne bez akékoľvek pohybu.

,,Prenes sa cez to. Nezaslúži si, aby si bola nahnevaná. Kopanec medzi nohy, to presne si zaslúži, somár," povedala by.

,,Áno, áno, presne," odpovedala by som ja, totálne spitá. A tesne pred odkvecnutím by sme si rozprávali aké sme šťastné, že sa máme ako sa milujeme a objímali sa a plakali.

,,Teraz po tebe ani toľko netúžim, keď nie si môj nevlastný brat !"

Moje slová ho zaskočia a o krok cúvne. A mňa to v tej chvíli zabolí. No, pichlo ma pri srdci, takže to musí niečo znamenať.

,,Chcem ťa ešte viac a to znamená, že sa strč do zadku. Klamal si mi. Ty, Jonas a preboha.. vie o tom moja mama ?"

Nie, prosím.
Nech to vedia aj sochy v
Mount Rushmore, len mama nie.

To bude kopanec do žalúdka, ktorý .. bude to bolestivý kopanec.

Možno v tej chvíli, čo mi oznámil, že nie je mojím nevlastným bratom, by sa moja duša a telo, srdce a rozum mali potešiť, ale nejde to.

Nevyšli sme z rovnakej teplej dierky a nemávali si z nej, ale aj tak boli naše rodiny spojené a bol mojím nevlastným bratom. Ráta sa to. Aj keď to znamená, že nás nemala jedna mama.

A teraz.. celý ten čas, čo býval len pár metrov od mňa a po tom, čo odišiel alebo vstúpil do mňa.. nadávala som samej sebe, aká hlúpa a chorá som. Trýznila a dopekla, trápila.

A teraz mi povie, tento chlap, do ktorého mám chuť strčiť, že nie je mojím nič, aj keď.. dopekla, čo je teraz ?

Jediné, čo cítim, je hnev a fakt, že vidím inými očami. Ako niekoho úplného cudzieho. Akoby nosil masku a akonáhle ju zložil, nepoznám osobu pod ňou.

,,Nie, ona nie," povie potichu a chce sa ku mne priblížiť, ale pokrútim hlavou a sama ustúpim.

Výdychnem si, ale zbĺkne vo mne ešte väčší hnev. Jonas klame ženu, s ktorou má dieťa, ktorá nesie jeho priezvisko a ktorá ma porodila.

,,Tvoj otec alebo čo to, sakra tvoj je, ste hajzli," poviem odporne, aj keď necítim žiadne zhusenie ani opovrhovanie. Som si plne vedomá toho, že je za tým príbeh. Ktorý teraz nechcem počuť. Chcem len víno a svoju najlepšiu kamarátku.

,, Choď do riti, Holder S Akýmkoľvek Priezviskom alebo rodokmeňom."

Otočím sa a odkráčam preč, neuvedomujúc si, že kráčam zlým smerom. Ale dopekla, to nie je nič oproti tomu, že sa ten prekliaty somár nesnaží o to, aby ma odviezol späť.

Fajn.
Máš ďalšie mínus.