Nevlastný brat √

||Noc||

RchelZorvanov , banánik ty by si si zaslúžila samostatnú kapitolu, kde by som písala, aká si, čo pre mňa znamenáš o čo si o tebe myslím. Ale myslím, že to aj sama vieš. Určite vieš, čo pre mňa znamenáš a ak aj nie, môžeš sa dôvtipiť. Už niekoľkokrát som ti písala ako ťq milujem, aká úžasná si a že som rada, že ťa mám. Prajem ti všetko len to najlepšie. Nie, nie. Ja ti prajem omnoho viac. Dala by som ti aj kúsok zo seba, ale mám v sebe kopec svinstvá a vieš, čím si prechádzam a čo mám v hlave. A ty si to nezaslúžiš. Zaslúžiš si galaxiu, strážneho psa, ktorý vie, kedy ti vytvoriť úsmev, zaslúžila by si palác, kde by boli nahý bohovia verní iba tebe. Ak by Kyle skutočne existoval, ak by existoval aspoň Leonid, ktorého si vymenila za jeho syna, (oh, ty jedna) zaľúbil by sa do teba. A ak nie, zabila by som ho, trýznila. (Vieš ako). Som vďačná za teba. Ak existuje skutočne Boh, pravdepodobne si Eva, čo pre znamená, že nič lepšie stvoriť nemohol. Zaslúžiš si veľa, všetkého najviac a to najlepšie. Ak by si mi nekomentovala príbehy , niečo by som určite hľadala. A ja sa teším ten na to, kedy ťa konečne navštívim s vínom a banánmi. Ty a tvoje sestry sú kocky a odlož mi jedného s tvojich bratov nech sme, dopekla, rodina.
Ľúbim ťa.
Všetko najlepšie.
Tvoja kapitola.

Nedalo sa spať. Poznáte to, keď príliš premýšľate. Ani nechcete, vôbec sa nesnažíte pochytať všetky tie myšlienky ako motýle do sieťky alebo pohára. Občas, nie príliš, treba rozmýšľať. Zvažovať dané problémy, stratiť sa, nájsť riešenie.

Rušili ma neustále kroky. Vedela som, že dverami stojí Holder. Príde, chvíľu stojí, ale nakoniec odíde a znova vráti.

Rozmýšľam, či je dobré, aby prišiel dnu a rozmýšľam, či je zlé, keď chcem, aby odišiel. Sám to nevie. A ak to nevieme my, potom kto ?

Pretočila som sa v momente, kedy sa dvere pomaly začali otvárať a Holder vošiel dnu.

Dopekla, ak dnes neumirem, nikdy nezabudnem na to, ako otvára dvere a hlasno dýcha. A vôbec nejde o to, že ho cez tmu nevidím.

,,Čo som ti vravel, Maxin ? Zákal som ti zatvoriť dvere," ozval sa nahnevane, bolestne a zároveň zúfalo. Nie je rád. Vôbec nie je rád a ja idem vyskočiť z kože, pretože naozaj prišiel a moje srdce čoskoro prepichne jedna z dvanástich rebier.

Dúfal, veľmi dúfal, že bude zatvorené a on odíde.

,,Prepáč."

Mlčal. Hodnú chvíľu mlčal, ale nakoniec hlasno vzdychol a bosými nohami začal kráčať k mojej posteli.

Zadržala som dych. Na tak dlho, až sa čudujem, že ešte stále žijem a búši mi srdce. A že nekričí, aby ma zachránil.

,,Chcem, aby si vyrovnala skóre."

Chcela som sa postaviť, povedať mu, aby prestal hovoriť, ale akonáhle počul, že sa to chystám urobiť, svojim telom priľahol to moje.

Ježiši, myslím, že som mŕtva a jeho telo je len príznak tesne predtým, ako sa odoberiem iným smerom.

Vzdychol, lenže tentoraz to znamenalo niečo iné. Oh, pána..

,,Nemôžeš spať zabalená v kožuchu a byť zakrytá paplóm ?"
Zavrčal podráždene, ale páčilo sa mu to. Jeho rozkok sa mu statočne vysmieval.

,, Prepáč."

Myslela som to vážne. Nechcete dráždiť chalana svojim telom. Nie že by som o tom niečo vedela, to nie. Raz nám to oznámila Sierra, keď sme s Ellom obedovali v knižnici.

Ale mala pravda. Teraz je ten moment, kedy tomu dodatočne chápem a nemusím mu robiť striptíz alebo vytŕčať bradavky.

,,Musíš vyrovnať skóre."

Aj cez obrovskú tmu som mohla vidieť jeho búrkové oči. Rovnako búrkové aká búrka je v mojom vnútri.

,,Ako ?"
Zašepkala som bez dychu, cítiac jeho rozkrok na tom mojom.

,,Musíš ma pobozkať. Musíš to urobiť, pokiaľ neodídem. Ak to neurobíš, nikdy nebudem môcť odísť. Bude ma to nútiť čakať, aby si to urobila a ja, aby som to mohol vrátiť."

So slzami v očiach som pokrútila hlavou. Bolo to tým jeho zúfalým hlasom, prítomnosťou, jeho telom a dôvodom, že chce odísť. Nechcem, aby odišiel, nie..

Už teraz sa cítim prázdna..

,,Hrášok.."

Palcami mi zorel slzy a oprel si čelo o to moje. Nezadržala som dych len preto, aby moja tvár cítila jeho dych.

,,Potrebujem odísť. Nepôjde to. Si moja nevlastná sestra, dopekla. Urob to, prosím. Osloboď ma. Urob to skôr, ako to zájde ďalej. Toto všetko.. všetko som spôsobil ja."

Pravda ma kruto bodla do žalúdku a následne do srdca. Sme nevlastní súrodenci a za všetko môže on. Ak by sa nesprával ako vyvrheľ a to len kvôli mne, nebol by tu.

,,Môžem za to aj ja. Kvôli mne si tu."

Pokrútil hlavou a prešiel mi veľkou rukou po nohe a prechádzal vyššie, až ma nežne chytil za krk.

Dopekla, nikdy som sa necítila viac živo a zároveň zrušujúco a sexi ako práve teraz.

Rozkok mi zabrnel a fakt, že ten jeho nezostávala, vo mne vyvolávalo hotové šialenstvo a peklo.

,,Za nič nemôžeš, hrášok. Urob to."

Poslúchla som. Ale iba preto, pretože som to sama chcela. Ten nátlak a tá horúčava.. nedalo sa s tým bojovať. Nie, pokiaľ to bolo niečo nepoznané a niečo, čo sa skutočne nedalo vydržať.

Neviem, kto z nás zamrnčal skôr alebo kto z nás viac. Vnímala som len to, ako sa jeho rozkrok bolestivo tlačil naproti tomu môjmu a ako sa jeho ruka triasla na mojom krku.

Zaklonila som hlavu a následne sa posunula ešte nižšie, aby bozk, po ktorom už nikdy neodíde, ktorý ho donúti neodísť, bol lepší.

Jeho stisk zosilnel hneď po tom, čo môj rozkrok obšuchol o ten jeho.

Ten ako ten jeho, ale môj vybuchol v tom ohni, až som sa bála, aby si moja vagína nemyslela, že je čarodejnica, ktorú pália sa bosorádstvo.

,,Dotkni sa ma. Prosím."

Jeho zúfalosť a prosiaci hlas donútili moju hlavu, aby som vystetrela ruku a prešla ňou po jeho širokých ramenách až dole, rovno do stredu lopatiek.

Stred sa začal spájať hneď po tom, čo sa naše rozkroky začali spájať a trieť.

Pri prvom vzdychnutí premiestnil ruku na moje ústa a založil si hlavu do môjmu krku, aby zamlčal sám seba.

,,Chcem cítiť tvoje telo. Chce to môj vták a ja sa obávam, že to chcem viac ako ten zmrd."

Áno, prosím..

Neviem ani kto z nás sa vyzliekol skôr, kto skôr vyzliekol toho druhého alebo kto skôr bol nahý.

Vnímala som už len bolesť. Nie tú, o ktorej všade píšu. Bola to bolesť v mojom vnútri, tá živočíšna, pretože cítiť Adonisa tam dole .. Akoby bol doma.

,,Dopekla," zachrabčal a cítila som, ako sa jeho vták vo mne zahýba.

,,Si taká úzka, až z toho šaliem."

Buď stále doma, prosím.
Nikam neodhádzaj.

,,Najradšej by som hneď teraz zomrel."

Jeho hlas bol zachripnutý a kvapky potu z jeho čela mi tiekli dole po krku.

Nechcel sa bozkávať ani sa mi dívať do očí. Bolelo ma to, pretože som vedela prečo. Ak by to robil, skutočne by nikdy neodišiel. Neprišiel za mnou kvôli sexu. Neprišiel sa ani rozlúčiť. Chcel ma vidieť.

Prosím, neodchádzaj.
Prosím.
Prosím.
Moc.

Niekedy mám chuť sa zabiť za to, že naše prosby nie sú vyslišané.