" My life is a joke and I'm not even laughing anymore "

III.

Na ďalší deň som sa opäť bez nálady vracala zo školy. Nastupovala som do metra a úprimne som na toho chalana ani nepomyslela. Sedela som si na jedno z miest a premýšľala prečo je ku mne otec taký zlý. Nič som mu predsa nespravila a vôbec, stále nechápe tomu, že ja už iná nebudem. Očakáva, že sa zomňa stane jedna z tých krásnych dievčat z našej školy- alebo skôr namachlených štetiek. Takéto kravy mi už od malička robili a stále robia zle, nikdy sa im nechcem podobať a aj práve preto sa od nich snažím čo najviac odlíšiť. Miesto farebných šiat, baleríniek a príliš oranžového make up-u, radšej nosím tmavé oblečenie, čierne tenisky a s maľovaním to nikdy nepreháňam tak ako oni. Po väčšine mi stačí špirála a slabá čierna linka. Presne v tom je ten problém, otec sa nevie zmieriť s tým, že nie som ako oni...

Z myšlienok ma vytrhol až chalan nastupujúci na metro. Bol to on. Rozhliadol sa okolo seba a zistil, že metro je plné a on si nemá kde sadnúť, počkať jedno miesto bolo voľné, veďla mňa. Veľkými okrúhlimy očami na mňa pozrel. Pohľad som mu opetovala.

"Je tu voľné?" potichu sa ma opýtal. Nechápala som na čo sa ma to vôbec pýtal. Prikývla som. Asi som niečo očakávala, no nič sa nestalo. Keď prišla na rad jeho zastávka, postavil sa a rýchlym krokom odišiel.

* O tri dni neskôr*

Bol piatok. Skončila sa škola. Mala som radosť z toho že mi konečne všetci dajú pokoj a ja si budem môcť robiť čo chcem.

"Elisabeth? Dúfam že sa už chystáš o pol hodinu ochádzame." Ešte to dnes musím prekonať a potom už mám konečne kľud od všetkých tých sračiek a trápnych pretvárok. Prezrela som si tie šaty. Boli bledo ružovej farby bez ramienok, krátke nad kolená. Strihovo boli fajn, len tá farba ma odrádzala a kedže som si pred pol rokom svoje dlhé blond vlasy nafarbila na tyrkysovo- bledo modrú teraz som sa cítila ako cukrík. Samozrejme, že mi za tie vlasy otec vynadal. No mne sa to páči, aj keď teraz to vyzeralo divnee. Preto som si radšej vlasy zopla do mierne strapatého drdolu. Make- up som zvolila ten istý a na pery som si dala tmavo červený rúž. O pol hodinu som prišla do chodby, kde už čakal otec. Očami si ma celú premeral a spokojne sa usmial nad výberom mojich šiat. Mala som tam nachystané trblietavé sandálky na opetku. Prekročila som ich a obula si vansy tej istej farby. Otec chcel namietať no zastavila som ho: "Neviem v to chodiť !"

Pochopil ma a preto už len otvoril dvere a ja som nasadla do jeho auta. Celou cestou mi dával nejaké rady, ako sa mám správať, čo nemám hovoriť , aby som ho nesklamala. V podstate som ho ani veľmi nepočúvala, premýšľala som nad tým chalanom z metra, keby viem aspoň jeho meno... V tej chvíli sme sa ocitli na mieste. Bola to veľká luxusná vila s ešte väčšiou záhradou. Vstúpili sme do jednej z miestností, kde sa malo večeriať

"Dobrý večer, pán Grant." privítal môjho otca muž v obleku. To asi kvôli tomuto mužovi môj otec robí takýto rozruch a umelo sa usmieva.Určite chce od neho vytiahnuť nejaké peniaze, tak ako vždy.

"A toto musí byť určite vaša dcéra pán Grant."

"Presne tak a tuto, ako vidím je váš starší syn Matthew, ktorého ste mi spomínal." povie s úsmevom môj otec. Hneď ako ho zbadám sa zarazím, oproti mne stojí podobný chalan, tomu z metra. No tento je vyšší, vlasy má dlhšie a ruku, ktorú mi podáva má kopletne potetovanú. Žeby dvojča?