Nový život

5.

Tí chalani mohli mať asi 19 rokov. Bolo ich šesť a nevizerali moc priateľsky. Hneď ma pritlačili k stene a obkľúčili ma.

,,Čo tu tak sama?'' Spýtal sa jeden z nich slizkým hlasom. Ja som len bola ticho. Nechcelo sa mi s nimi baviť. ,,Odpovedaj, keď sa ťa niečo pýtam!'' Zahučal a vlepil mi facku. Ja som si hneď chytila líce a zviezla sa k zemi. Meggie njekam tiež zmizla. Fakt super, keď sa aj vlčiak bojí ochrániť svoju paničku, tak potom som na tom fakt zle.

Pritiahla som si k sebe kolená a objala si ich. Mala som veľký strach. ,,Ste len úbožiaci.'' Povedala som potichu. No on to asi počul, lebo mi uštedril ďalšiu facku. ,,Mlč!'' Skríkol a ja som od zľaknutia podskočila. ,,Najpr chceš, aby som rozprávala a teraz vravíš nech mlčím? Si fakt magor.'' Toto som asi nemala hovoriť. Ten magor čo somnou vravel, dal ostatným znamenie a oni ma začali kopať. Kvôli tej bolesti som sa nedokázala brániť. Kopali do mňa ako do nejakého vreca. Stočila som sa do klbka a nechala slzám voľný priechod.

Z pohľadu Bena:

Mal som hlad a tak som sa postavil zo sedačky a namieril si to do kuchyne. Otvoril som chladničku, no Rose mala pravdu. Nič tam nebolo. Aj keď som jej na jej otázku o jedle odpovedal ''kladne'' nebola to pravda. Dnes som tiež ešte nejedol. Dúfam že si Rose švihne, lebo mám naozaj hlad.

Zrazu ku mne pribehla Meggie. Myslel som si, že je s Rose. Ona sa mi zahryzla do tepláky a niekde ma ťahala. Nevedel som o čo sa jedná, ale následoval som ju. Neskôr ma pustila a niekam sa rozbehla. Mne bezostávalo nič iné ako utekať za ňou. Dosť ma prekvapilo, keď sme prišli k obchodu. Meggie sa rozbehla k nejakej skupine chlapov. Tí keď zbadali ju a mňa, tak sa rozbehli preč. V tej chvíli som bol dosť zmätený. Zrazu som zbadal niekoho ležať na zemi. Pribehol som tam a uvidel Rose. To snáď nie! Ihneď som sa tam rozbehol.
,,Rose, preber sa! Prosím!'' Slzy som mal na krajíčku. ,,Zavolajte niekto sanitku!'' Kričal som po celej ulici. Opatrne som Rose fackal po líci a prihovál sa jej.

Za asi 10 minút prišla sanitka, ktorá ju odviezla do nemocnie. Meggie stále kňučala a behala okolo nej. Lekári nám nakoniec dovolili ísť za ňou. Bolelo ma vidieť ležať ju na posteli s tými prístrojmi. Chúďa moje.

Až teraz som sa rozhodol zavolať našim. Trasúcimi rukami som vytočil mamine číslo.

,,Áno zlato, čo potrebuješ?''

,,Ahoj mami, no stala sa jedna vec a Rose je v nemocnici.''

,,To nemyslíš vážne! Čo sa jej stalo?!''

,,Mami, teraz to nerieš. Proste príď do nemocnice.'' Poslednú vetu som som povedal so slzamy na krajíčku. Nečakal som na odpoveď a hneď som položil. Tvár som si skryl do dlaní. Keby som prišiel skôr, nič by sa jej nemuselo stať.

Z pohľadu Rose:

Cítila som sa fakt zle. Celé telo ma bolelo. Nechápala som, čo sa stalo. Prečo ma všetko bolí? Snažila som sa vzpomenúť no moc to nešlo. Nakoniec ma predsa len trklo a všetko sa mi prehrali ako nejaký film. Až ma pri tom striaslo.

Stále som nevedela, kde sa to nachádzam. No nech to bolo kdekoľvek, hrozne to tu smrdelo. Chcela som otvoriť oči, ale vtedy mi prišlo akoby vážili snáď tonu. Keď som sa tak zamyslela, po bylinkách a mastiach mohla voniať iba nemocnica. Po tomto zistení som sa snažila ešte viac otvoriť oči. Po nejakej chvíli trápenia sa mi to konečne podarilo. Ako prvé mi do očí padol Ben. S niekým telefonoval. Asi to bude s rodičmi. Zrazu si sadol a zaboril hlavu do dlaní. Bolelo ma vidieť ho takto.

,,Ben?'' Odvážila som sa niečo povedať. Hneď sa pozrel na mňa a na tváry sa mu zjavyl úsmev.

,,Rose! Ako ti je?'' Spýtal sa a ja som na hlase počula, že sa premáha, aby sa nerozplakal.

,,Je mi fajn. Len ma všetko bolí a neviem sa poriadne pohnúť.'' Prikývol a sklonil hlavu. ,,No, inak mi je fajn.'' Pokúsila som sa o úsmev a on sa na počudovanie tiež usmial.

,,Čo sa vlastne stalo?''  A tak som mu to celé dopodrobna porozprávala. Dosť som sa zato hanbila.

,,Ako si ma vlastne našiel?'' Toto ma teda fakt zaujímalo.

,,No... Meggie ku mne prišla a začala ma niekam ťahať. Nasledoval som ju a tá ma zaviedla k tebe.'' Na konci vety sa usmial a pozral na zem. Z tadiaľ  sa ozvalo kňučanie a Meggie mi skočila na posteľ.

,,Ďakujem.'' Povedala som a pobozkala ju na hlavu.

,,Môžem ťa o niečo poprosiť Ben?'' Prikývol a zvedavo sa na mňa pozrel. ,,Počula som ako sa rozprávaš s našimy. Prosím nehovor im čo sa stalo. Už ma potom nikde samú nepustia!'' Hovorila som to tak zúfalo ako ešte nikdy pred tým. ,,Rose ja len nechcem aby sa ti niečo stalo. Čo ak sa to zopakuje?!'' ,,Ja ti sľubujem, že sa naučím brániť. Len im to prosím nehovor!'' ,,Dobre. Teraz už oddychuj.'' Povedal a dal mi pusu na čelo. Lepšieho brata som si ani priať nemohla.

Keď prišli rodičia, fakt veľmi stresovali. S Benom sme im vysvetlily, že sa nič nestalo a že som sa len potkla a skotúlala po schodoch. Tý ma potom vysmialy, že som krypel a neviem kráčať. Lepšie klamstvo sme ani vymyslieť nemohli.