RUBY - Ohnivá princezná

Fénixov dar (17)

Kráčala som po schodoch nahor. Vykašľala som sa na opatrnosť a pridala som do kroku - plameň sa v mojej ruke rozhorel. Znova som užasnuto hľadela, ako plamene vyskočili z dlane a tancujú pomedzi prsty. Je to normálne? Nie. Sníva sa mi to? Možno. 
Premýšľala som. Áno, bolo to divné no predsa... Prežila som ako malá pri tom požiare. Prežila som, oheň sa mňa a ani postieľky nedotkol. A čo vtedy, keď som v siedmej triede zapálila tú stoličku? Na školskom výlete keď vyvádzal ten oheň pri ktorom sme opekali? 
Áno. Opieralo sa to o fakty. 
Rovnako ako prečo keď prší a na mňa padá voda sa cítim tak slabá. Skrátka som veľký chodiaci plameň. Ešteže to beriem pozitívne.
Stále som ale nemohla prestať na to čo sa deje podomnou. Marcus sa vrátil aby zachránil Emilie. Carter a Natty sa prepadli do nejakej diere... Crane a Leona mali problémy s ghúlmi ... A čo Darius? Je tiež niekde tu? Alebo je v normálnom svete, strachom bez seba čo sa stalo?
Možno som mu mala pomôcť, no bolo už neskoro. 
Oni to zvládnu. Hádam ten .. podivný chlap, ktorý sa zjavil v mojom sne mal pravdu.
Vyšla som posledných pár schodov. Veľká vstupná hala, bola podopieraná stĺporadím z oboch strán, ktoré už boli popraskané a ošúchané. Strecha mala niekoľko dier, cez ktorú dopadalo striebristé svetlo. Neboli žiadne dvere - otvorený vchod, so schodmi nadol. 
Pomaly som kráčala k východu. Trochu sa prejdem, neďaleko východu - tak aby ma videl keď výjde. Trochu čerstvého vzduchu ... Keď ma ovial vietor, spokojne som privrela oči.
Aké to bolo príjemné po tých - čo to je za smrad?
Roztvorila som oči a obzerala som sa. 
Nestihla som si pozrieť poriadne oblohu, ktorá bola oveľa krajšia než tá naša. 
Počula som ich. Chrčanie , vrčanie a zúrivý škrekot. Dobre, určite nie bezpečné. Určite nie keď mám len toto tu- prezrela som si tú dýku. Bola zo striebra a nejakého iného kovu. Keby to s ňou viem tak dobre ako Marcus, som šťastím bez seba. Pochybujem že by som zvládla dvoch. Nieto ešte ozbrojených.
Možno by som tam stála, čupela za stĺpom celú večnosť, čakajúc verne na Marcusa a dúfajúc že si ma nevšimnú ghúlovia keď ... 
Som počula aj niečo iné než ich vrešťanie.
Údery kovu o kov. Niekto s nimi bojoval? Zbehla som dole schodmi a bežala za zvukom. Možno Darius? Možno Carter? Možno všetci? 
Bolestivý výkrik sa tiahol do noci ako zavýjanie a ako odpoveď sa ozval šialený rehot ghúlov.
Nie, nie, nie!!

Od strieborných pliešok sa odrážala žiara mesiaca a hviezd. Mohutná postava bola oblečená v plnej zbroji, s prilbou na hlave a chocholom s bielymi a zlatými perami. Postava držala pred sebou vztýčený strieborný štít tak veľký ako bola ona sama - Rimania používali podobný obdĺžnikový typ - a v jeho strede sa hrdo týčil znak - lebka cez ktorú preráža meč, s krídlami po stranách. Striebrokrídlí. Strieborný bojovník robil krátkym mečom rýchle výpady na ghúlov a sem tam sa otočil dozadu. Hľadel na svojho spolubojovníka v striebornej zbroji, podobnej ako mal on. Štíhla postava, slabá ruka zvierajúca meč, štít ležiaci o kus ďalej, hlboká rana ktorá prerazila skrz zbroj do hrude. Opieral sa o pokrivený strom a oči mal upreté do tretieho člena skupiny. Niečo mu šepkal, no ten ho ledva vnímal. Kľačal pri ňom. Bol menší a štíhlejší. Nemal na sebe prilbu - jeho blond strapaté vlasy svietili v striebristej žiare, ktorá ich obklopovala. Jeho mladá tvár ukazovala, že to je ešte chlapec. Držal za ruku umierajúceho a po očiach mu stekali slzy. 
Možno by tak ostal dlhé hodiny - nehybne by sedel a sledoval by ako jeho spolubojovník umiera-
keď sa ozval rozkazovačný hlas bojovníka. Nezvládal nápor ghúlov. Skákali zo stromu na strom, z ruín - rýchlo a zbesilo poskakovali, škriekali a dorážali na bojovníka, ktorý ich zrazil k zemi mečom alebo sa schoval za štít. Len čo sa ghúlovia priblížili, všetko to striebro akoby im odobralo z energie - boli pomalší a tí čo držali v rukách meče udierali pomaly a ťažkopádne.
No bolo ich veľa, skrátka priveľa. Bojovník pod náporom cúval. Chlapec za ním zdvihol zo zeme svoj meč a zobral meč svojho spolubojovníka a postavil sa pred neho - akoby veril že zastaví nebezpečenstvo ktoré hrozilo jeho priateľovi. Bojovník vpredu cúvol, až stál zarovno s chlapcom - obaja vedľa seba, v striebre, nebojácne stojaci oproti ghúlom, pred svojím umierajúcim priateľom. Videla som, koľko tích bytostí behalo a škriekalo, uháňalo k tej striebornej škvrne.
Ostala som zmeravená. V šoku. To neprežijú. Ja to neprežijem. Len čo ich zabijú a pravdepodobne aj zjedia .. vrhnú sa na mňa. Bože, ani z Marcusom by som to neprešla. Bojovníci stáli len pár krokov odomňa a odrážali prvé vlny ghúlov. To boli tí, čo utekali po štyroch ako primitívne zvery a skákali po nich - ešte vo vzduchu ich presekli. Ďalší boli čo sa ľahko ozbrojený tackali k nim. Kov narážal o kov. Horší boli až tí za nimi, čo práve prichádzali. Modrastá žiara z ich očí svietila, kráčali po dvoch ladne a rýchlo, to aj so zbraňami. 
Tak tí narobia problémy.
Čo teraz?
Stála som, pár metrov od nich a nevedela čo robiť. Nevideli ma ani oni, ani ghúlovia - mohla som sa pokojne vrátiť, vybehnúť po schodoch a dúfať že sa Marcus vráti s ostatnými a ..
A čo? Presekali by sme si cestu, keď to nezvládli traja bojovníci v striebornej zbroji, ako by sme to zvládli my? 
Oni to zvládnu .. ty máš väčšie problémy.
Dobre, zjavne myslel toto. Ale čo mám urobiť?
Držala som v ruke striebornú dýku. Fajn, tou by som zabila jedného, možno tak dvoch. Nič extra.
Keby som tak vedela ako funguje tá vec s ohňom .. Prosebne som sa zahľadela na blikajúci plamienok v dlani, prosiac ho aby spravil niečo užitočné.
Miesto toho ďalej tancoval, nevnímajúc moje zúfalstvo. Vtedy som si nato spomenula.
Vravela že ti to mám dať keď príde správny čas. Otvor to až.. neskôr.
Krabička od mamy? 
Klesla som na kolená, odhrnula deku nabok a vytiahla svoju kabelku. Začala som sa v nej hrabať než som nahmatala drevenú stenu. Rýchlo som ju vytiahla. Len matne som sa pozrela na toho leva. Tak fajn, dúfajme že to pomôže. Otvorila som skrinku ....
Nič. Bola prázdna.
Čože? 
Toto mi chcela dať mama? Nič?
Toto bol ten veľký dar? 
Preto som to mala otvoriť neskôr? 
Aby som im nemohla vynadať hneď vtedy a tam?
Hnev, stiesnenosť, zúfalstvo aj strach, ktorý som doteraz schovávala sa nazbieral a teraz sa uvoľnil. Srdce sa mi rozbúšilo, pred očami mi sčernalo.

Príjemné teplo striedali neznesiteľné horúčky. Kde som? Nebolo žiadne hore ani dole. Zase. To príde zas On? Skoro som sa začala tešiť, no tentokrát ma neobklopovala tma, ako keď som stretla Jeho. Obklopovali ma plamene ktoré náhodne vybuchovali a tancovali okolo mňa. Niektoré boli silnejšie a vyššie, iné slabšie, niektoré len tleli. Niektoré boli tmavočervené, iné boli do oranžova, niektoré skôr do žlta. Otáčala som sa. 
"Halóó? Ukáž sa hneď, tieto hry nemám rada a zrovna na ne nemám náladu!" Bola som podráždená a nemala som zrovna náladu hrať tu tie hry na dramatické príchody.
"Ja sa ti ukazujem stále, ty ma len odmietaš vidieť." Nie, hlas to nebol. Skôr som to .. prečítala z plameňa? 
"Dobre, kto si?" Spýtala som sa, otáčajúc sa naokolo. 
"Žiadne hry na "pána bez mena, dobre? Ako mi môžeš pomôcť?"
"Dobre, tak priamo a bez hier."
Z plameňov vyšiel chlapec. Bol vysoký, chudý, jeho červené vlasy farby plameňa mal strapaté. Oči mal ako dve horiace gule. Za ním lietali iskry - akoby nielen vyšiel z plameňov, ale BOL plameň.
"Arcane. Tak sa volám. Alebo som sa volal, kedysi."
"Kedysi?"
"Keď som bol ešte človek. Ohnivý mág, ktorý žil, miloval, bojoval a umieral - nič? No dobre, stranou poetické výlevy. Stal som sa tým, čím som bol celé roky."
"Nenaťahuj ma a povedz mi to." Podráždene som odfrkla, načo prekrútil očami - ak sa to s ohnivými guľami miesto očí dá nazvať.
"Fénixov dar. Duch elementu ma obdaril svojou silou. Myslel som si že pre moju výnimočnosť..."Povedal to tak nafúkane, že som sa snažila nerozosmiať sa.
"... Ale, prezradil mi že raz stretnem niekoho ... dôležitého." Venoval mi žiarivý úsmev.
Práve som vyhrala v lotérii, očividne.
"Akože ja." 
"Akože ty."
"A čím som tak výnimočná pre , Fénixa, teba, toho čo ma chce obetovať, pre toho .. sexy chlapíka s nádhernými očami a -"
"Akého chlapíka?"
"Čože?" Začervenala som sa a rýchlo som pokrútila hlavou.
"Zabudni na to posledné."
"Máš v sebe plameň. A silný. Fénixov dar je ... " Pokrútil hlavou. 
"Radšej ti to ukážem."
Vystrel ruku a prstami sa dotkol môjho čela.