RUBY - Ohnivá princezná

Kapitán Marcus Dawn (15)

Kráčala som po chodbe. Jednu ruku som držala vystretú, aby som videla lepšie na cestu, a druhú som nechala pozvoľne klesnutú pri tele. Plameň akoby pochopil že ho nepotrebujem, a zhasol. Po ceste som skúmala chodbu a zistila som niekoľko vecí.
Zo steny zmizli rytiny a ostalo len to podivné písmo, ktoré sa ťahalo stále v jednej línii, na šírku možno jedného kameňa - tak zarovno očí, aby sa človek nemusel moc naťahovať hore, ani hrbiť. Bolo to pekné písmo ,ťahané, stáčalo sa a napájalo sa na seba ...
Spomenula som si na jeho tetovania, ktoré sa tiež ťahali, stáčali a napájali na seba ...
Pôsobilo to elegantne a musela som oceniť, s akou zručnosťou to maľovali - zdalo sa akoby jeden pisár maľoval stále jedným ťahom. Ani na moment nezastal. Ale ako by to vôbec bolo možné? 
Podivné bolo, že sa písmo ťahalo len na pravej stene - na tej ľavej nebolo nič, len praskliny. Na chvíľu mi to neprišlo vôbec divné- no po dlhšom čase som si všimla, že sú rovnomerne. Akoby v nich niečo bolo, niečo čo už tam nie je ... 
Ďalšiu vec som si uvedomila až neskôr - a preto ma to šoklo, že som na moment zastala. 
Zhora sa ťahali pavučiny - ktoré som niekedy pre pobavenie spálila - no na podlahe nebol žiaden prach. Nič.
Človek by čakal, že ak je to dávno opustené, bol by na zemi prach a pavučiny by sa ťahali až k zemi.  No tie boli len hore, tesne nad mojou hlavou a podlaha nevyzerala vôbec zaprášená. 
Mala som z toho zlý pocit. Pridala som do kroku. 
Akurát som zastala na križovatke, keď som počula podivný zvuk. Najhoršie bolo že som nevedela určiť z ktorej. Keď som sa konečne rozhodla, že idem vpravo ( tam sa ťahali totiž tie texty) , niečo vyšlo z tej chodby. Šesť postáv.
Ich koža bola mŕtvolne bledá a pôsobila slizko. Mali holé hlavy - vlastne neboli vôbec chlpatý - oči mali ako mačky, len štrbinky. Cerili na mňa podivné zuby - mali ich v dvoch radoch a mali ostré hryzáky, ako nejaké šelmy. Na nohách aj na rukách mali dlhé ostré pazúry. Štyria sa pohybovali po zemi - na to že to boli ľudsky vyzerajúce stvorenia sa po štyroch hýbali s ľahkosťou a pružne. Zvyšný dvaja kráčali po dvoch a v rukách zvierali staré, štrbavé meče a otlčené štíty. 
Oblečené mali dotrhané staré oblečenie, už špinavé. Nejasne som rozoznala symbol na jedného - lev s ružou v tlame . Začala som cúvať.
Srdce mi začalo búšiť rýchlejšie a pokoj čo sa ma držal doteraz sa začal vytrácať. Chytala ma panika. 
Čo sú zač? Kde to vlastne som?
Vtedy som si uvedomila, zvyšok. 
Spadla som cez nejaké zrkadlo sem, do labyrintu chodieb a miestností, spolu s priateľmi ktorých možno títo tu...
Jeden z nich sa po mne vrhol. Zajačala som a mávla som rukou v chabom pokuse o obranu.
Oheň vyletel z mojej dlane a zasiahol to stvorenie to hlavy- tvor príšerne zaskučal a hádzal sa po zemi, no oheň sa rýchlo rozšíril. Kŕče prestali a oheň ticho spaľoval zvyšky stvorenia.
Najhoršie bolo že ich to vôbec nezastrašilo a postupovali ďalej. 
Asi si uvedomili že to bolo šťastie. 
Asi si povedali že sú v presile. 
A možno si len všimli, že plameň z mojej dlane zmizol.
Pomaly som cúvala. Takto umriem. Sama na neznámom mieste, zožraná .. podivnými poloľudskými kanibalmi. Zastali a hľadeli na mňa. Pochopila som.
Otočila som sa a rozbehla som sa ako o život.

"Noták, funguj... Hor! nie? Plameň? Nič?" Bežala som.
Plamienok ktorý sa mi krútil v dlani bol drobný- dosť ako svetlo ale málo na obranu.
 Vbehla som do prvej chodby ktorú som videla a prudko odbočila do ďalšej. Nevnímala som kam bežím - len som vyberala zákruty, prechádzala prázdnymi miestnosťami a dlhými chodbami. Počula som ich za mnou bežať a škriekať. Jasné, užívajú si to.
Oheň nie a nie začať poriadne horieť - nevedela som ako spraviť z toho malého plameňa oheň.
Čo teraz?
Všimla som si ich. Dvere - síce z dreva, ale lepšie som nenašla. Rýchlo som ich otvorila a vbehla som dnu. Rýchlo som zatresla za sebou dvere, zahákla ich, aby ich neotvorili - primitívny spôsob zamykania ale nevadí. Zacítila som na chrbte mrazenie. 
Zohla som sa a do dreva sa zahryzla čepeľ meča.

Dobre, som sprostá. Vbehnem do miestnosti a neprezriem si či je bezpečná. Čo ma to napadlo myslieť si, že sú tu len tí čo ma prenasledujú?
 Ich vrieskanie a škriekanie upozornilo všetkých im podobným , že som tu. Aspoň som mala rýchle reflexy, aj keď neviem kde sa vzali. Podivne bledá bytosť stále lomcovala mečom, snažila sa vytiahnuť čepeľ z dreva. Plameň v mojej ruke bol slabý, tak som spravila niečo iné- schmatla som druhou rukou dýku, čo mala bytosť za pásom, poskočila vpred popod jej ruku s mečom, vystrela sa a bodla čo najsilnejšie. 
Bytosť zajačala a zrútila sa na zem- nepozerala som sa kam som bodla ani som sa nestarala o dýku zakliesnenú v rane - obzerala som sa po miestnosti. 
Tentokrát som mala proste smolu. Tento vyzeral .. ako to povedať, čerstvejšie. Zatiaľ čo ostatný boli len kosťami obalená koža, tento vyzeral živšie - aj keď vyzeral rovnako mŕtvolne ako iný, jeho mačacie oči podivne svietili. Mal v rukách dva krátke meče a hneď predviedol niekoľko výpadov. Stihla som sa zohnúť, vyhnúť sa do boku, no posledné dva seky urobil strašne rýchlo. Prvému som sa uhla, že som o krok cúvla, no pri druhom som zakopla a čepeľ mi rozťala rameno.
Vykríkla som od bolesti a padla som na zem, vedľa toho čo sa zmietal v kŕčoch s dýkou v krku. Ako sa niekto môže zmietať a stále žiť? I keď, v tomto momente som riešila iný problém.
Rana bola ľahká, nebolo to nič vážne, aj keď to strašne krvácalo. Snažila som sa cúvať, no bytosť pomaly kráčala ku mne, s mečami v rukách.
Akurát som premýšľala nad tým, že som nemala liezť na tú hlúpu oslavu a mala počúvať Enthey-a. Varoval ma, nie? Chcú ma obetovať. Tento tu ma teraz zabije a on ma obetuje na svoje temné zámery. Alebo niečo na ten spôsob. 
Plameň v mojej ruke poblikoval. Rana pálila. Možno bola hlbšia než som si myslela. Chcela som nahmatať niečo - meč, dýku, kameň- no všetko bolo mimo môj dosah. Šmátrala som rukou v kabelke. Možno niečo ...
Striebristý záblesk. Zaškrípanie meča o kosti, podivné zachrčanie. Bytosť spadla na zem, meče zacinkali o podlahu. Telo sa pomaly rozpadalo v prach.
Postava oblečená v striebornom brnení prikročila bližšie ku mne a len tak mimovoľne bodla do zmietajúcej sa bytosti na zemi, ktorá sa snažila zdvihnúť. Okamžite prestala a ochabla.
"Si v poriadku Ruby?"
Hlas. Postava prišla bližšie ku mne a zohla sa, akurát keď som nahmatala skrinku od dedka.
Vo svetle dohasínajúceho plamienka som ho spoznala.
"Marcus."

Sedela som na stoličke - akoto že sa dávno nerozpadla? - a snažila sa neomdlieť. Všetko ma bolelo, hlava sa mi točila. Bola som zmätená, vydesená a vôbec som nechápala čo sa to deje. Marcus - v kožennom brnení s striebornými plátmi na hrudi, rukách aj nohách, s veľkým mečom ktorý mal na chrbáte a dvomi dýkami po bokoch - stál pri mojej rane. Natieral ju masťou zo svojho batohu - zvesil ho z chrbta, položil ho na zem a tu a tam niečo vytiahol - najprv mi utrel ranu od krvi a začal mi ju zašívať - bola som tak vyčerpaná a otupená že som ho vnímala akoby z diaľky.
Keď ranu zašil, ponatieral mi ju nejakou masťou z nádoby - neviem prečo ale voňalo to ako babkin parfém . Potom priložil k rane niekoľko byliniek, ktorej listy mali striebristý okraj a začal to obäzovať. Pritom so mnou hovoril, no vnímala som ho len slabo.
"Tá rana - je to otrávené. Ten jed spôsobuje slabosť a otupenosť, to preto sa tak teraz cítiš. Ľahšie potom obeť odvlečú do nory a zjedia podľa potreby. Toto zastaví krvácanie, toto zastaví ten jed a aby sa ti to nezapálilo - vždy sa dostane do rany infekcia. Preto je tá bylina tak vzácna."
Keď dokončil obväzovanie , postavil sa predomňa. Jeho tvár bola stále rovnaká, až na jednu zmenu . Po boku tváre sa mu ťahala jazva - začínala pri oku a v akomsi poloblúku postupovala popri bokombrade ( ktorú nemal lebo bol oholený ) až ku kútiku pier. Až na túto drobnosť to bol starý známy Marcus.
"Si v poriadku?"
"Marcus .. čo sa to deje?" Spýtala som sa slabo. Točila sa mi hlava a mala som pocit že omdliem.
"Dobre. Na tieto veci moc dobrý nie som. Ale sme v druhom svete. Bytosti z tohto sveta chodia do tvojho - videla si tých vtáčích mužov, nie? Na tej oslave -ten muž- otvoril portál do tohto sveta. Potom zrkadlo rozbil, takže nás to rozhodilo na rôzne miesta. Tieto dva svety sú blízko seba, takže sa ľahko medzi nimi prechádza."
"Chápem." Dostala som zo seba. Mozog mi odmietal pracovať. Do môjho sveta...
"Počkať.. ty.."
"Áno. Ja som pôvodne z tohto sveta. V tvojom svete som bol, aby som ťa chránil pred nimi."
"Pred kým?" Hlava mi treštila. Niečo mi v nej búšilo a odmietalo sa to nechať ignorovať.
"Pred démonmi a zlými bytosťami. Som bojovník dobra."
Vystrel sa do plnej svojej výšky - a že bol dosť vysoký- a zasalutoval.
"Kapitán Marcus Dawn, k službám."
Môj mozog odmietal pokračovať ďalej, odmietal porozumieť tomu čo sa deje. Obalila ma tma , ako deka a ja som mala pocit, že som znova vo svojej posteli, vo svojej izbe.
Než som padla na zem ma Marcus zachytil, no to som už spala.