RUBY - Ohnivá princezná

Obraz (1)

Dobre. Asi si myslíš , že keď niečo veda vylúči, že to nie je možné, že? Že keď ti povedia : "Je nemožné aby človek prežil vysoké teploty" Tak to považuješ za fakt. Alebo to že človek nemôže strčiť ruku do ohňa bez ochranných prostriedkov. Alebo to že mu sama nevzbĺkne. Je to fakt, že?No tak to ti asi prídem divná.
Dosť divná.
Pýtaš sa prečo?
Nechcem ťa desiť, ale veci .. niesú vždy také ako to vyzerá. To že niečo NEVIDÍŠ , neznamená že to NEEXISTUJE. Chápeš? Nie?
Dobre, tak inak.
Zakry si oči. Fajn. Vidíš niečo? Nie. A teraz choď stále rovno. Čo sa stalo? Narazil si do steny. Znamená to že tá stena neexistuje lebo ju nevidíš?
Isteže nie.
S tými ostatnými vecami je to zložitejšie - ako napríklad obrovský lietajúci drak, bytosti čo pohlcujú svetlo - ale k tomu sa dostanem neskôr. Začnem od začiatku, dobre?

Fajn. Volám sa Ruby. Teda, to nie je moje pravé meno, ale to neviem ani ja. Vyrastala som bez matky, aj otca - matku som nepoznala, vraj ma nechala u otca a odišla. A otec.. no zomrel keď som bola malá pri požiari. Nepamätám si nič, no vraj keď hasiči prišli, oheň poškodil všetko okolo, len okolo mňa a postielky bol nedotknutý pás .. Divné? No to si myslím aj ja. Ale nevadí. Navštevujem umeleckú školu pre (bez)nádejné prípady. Ako malá som vždy verila, že budem umelkyňa, ako moja mama. To jediné mi vždy o nej hovorili starý rodičia, u ktorých som bývala.

"Áno, tvoja mama ... Keď bola malá tak strašne rada kreslila. Neustále si niečo čarbala. Potom neskôr sa tomu začala venovať naplno a stále maľovala ... Niekde tu máme nejaké jej obrazy..." To mi vždy hovorila babička, keď som sa spýtala na mamu. Vždy ma zaviedla do izby na druhom poschodí. Maminej izby. Stále som tam cítila vôňu, ktorú si spájam s mamou. Škoricu a vôňu farieb. Posteľ bola neupravená - paplón sa skoro dotýkal podlahy, akoby čakala že niekto si na ňu ľahne. Na stole boli rozhádzané farby - štetce, ceruzky, rôzne typy vodných farieb ... Všetko to čakalo, až sa vráti majiteľ. Moja mama. Videla som na stenách jej obrazy, ktoré namaľovala- rôzne prírodné obrazy, veže, domy, hrady, zámky, osoby ktoré som nepoznala ... Celkovo sa mi páčil obraz zavesený oproti posteli. Živo si viem predstaviť mamu, ako leží v posteli a pozerá sa na ten obraz. A bol to jediný obraz, kde som videla mamu aj otca spolu. Dosť sa na mňa podobala. Mala rovnaké neposlušné vlasy ako ja, ktoré sa jej točili okolo krásnej tváre - rovnako ako ja, červené. Niekedy som mala pocit, že moje vlasy sú tmavé ako krv, niekedy boli do oranžová, ako plamene. Mala rovnaké zelené oči a rovnaký usmievavý pohľad.
 Áno, výzorovo? Som bola celá mama. Ale povahu som mala rovnakú ako otec- ten nezbedný, uličnícky úsmev - no presne ako môj, akoby hovoril že niečo vyvedie. Hnedé vlasy mal strapaté a neupravené, no aj tak vyzeral úžasne. Obaja stáli vedľa seba - on ju objímal okolo pása a hlavu mal položenú na jej pleciach, a ona sa oňho opierala. Obaja vyzerali šťastní a spokojní ... A tak mladí. Určite tam nebola o moc staršia než ja teraz. Ona mala na seba krásne, plesové šaty , zelené ako smaragd, ktoré perfektne ladili s jej očami. On zas mal na seba akúsi uniformu, ktorá mi z neznámych dôvodov pripomínala gotický štýl - čierne, s gombíkmi. Dokonca mal aj za opaskom rukoväť meča, s dlhou úzkou čepeľou. Vedľa nich niekto stál. Napravo, s rukou na otcovom pleci stál chalan, s hnedými vlasmi, ktoré mal dlhé a padali mu na plecia. Tmavé oči sa na mňa pozerali, akoby mi chceli povedať: "Nech sa deje čokoľvek, idem aj ja, že?" Mal na sebe podobne ako môj otec, akýsi gotický oblek a s mečom po boku. Z druhej strany stála žena, ktorá pôsobila nevýrazne. Nie žeby vyzerala zle - mala peknú tvár, upravené hnedé vlasy a milý úsmev, hrejivé hnedé oči- ale pôsobila tak že vždy keď som sa na ňu pozrela mala som pocit že ju vidím prvýkrát na tom obraze. Úplne na krajoch, s každej strany stálo zviera - na jednej strane, bol zobrazený lev so zlatistou kožou. Pôsobil však milo - žena vedľa neho mala zľahka položenú ruku na jeho hlave, akoby ho hladkala. Z druhej strany, vedľa toho chalana stál vlk. Divné bolo že bol spolovice biely a spolovice čierny. Často som videla, že brucho - spodok - bol inak sfarbený než vrch, no vlk mal polovicu tváre, prednú labu aj zvyšok pravej strany bielu a druhú stranu zas čiernu. Oko na bielej strane bolo modré, pripomínalo mi oblohu, a na čiernej strane červené, čo mi vždy pripomenulo mamine vlasy. Rovnako ako ten lev, pôsobil priateľsky - dokonca sa mi zdalo že sa usmieva. Môže sa vlk usmievať? Rozhodne som videla ako mu z papule visí jazyk, a jednu labu mal, akoby sa ju snažil zdvihnúť a skryť si tvár.

Za nimi sa črtala obrovská budova, akýsi hrad , alebo zámok ...
Prišlo mi to divné, lebo to bolo tak reálne a tak živé. Dokázala som celé hodiny len sedieť a pozerať sa nato... Na mojich rodičov. Spolu.

Rovnako ako každé dni, aj v ten deň som ráno, než som šla do školy sa zastavila v maminej izbe. Vždy som sa išla pozrieť, na ten obraz, na mamu a otca. Verila som že .. Že ma vidia. Že sú stále spolu, šťastní a spokojní. Vždy som sa tam prišla upokojiť. Či ráno, keď sa mi len deň začínal, alebo keď ten deň končil, alebo keď sa niečo zlé dialo a ja som sa potrebovala upokojiť a prehovoriť samu seba, že aj ja raz tak budem šťastná ...
"Ruby, o 3 minúty ti ide autobus!"
Odtrhla som oči od obrazu, popravila si blúzku, schmatla tašku a vykročila. Vo dverách som sa ešte otočila, aby som sa znova pozrela do ich tváre .. A potom som vykročila do školy.