RUBY - Ohnivá princezná

Príprava na Oslavu (12)

Nemohla som sa vyspať. Ten tieň-Enthey- zmizol hneď na to. Musela som Emilie upokojiť, aby prestala blbnúť. Stále sa obzerala a pýtala sa ma či ho niekde vidím - prakticky sa bála ísť sama na záchod. Až po tom čo som ju uistila, že zmizol lebo mal "nedostatok energie" nech to znamenalo čokoľvek, sa Emilie ukľudnila.
Zamrmlala poznámku že keby mu mením baterky povie mi viac. Hneď potom, ležiac vedľa mňa, so mnou začala živo diskutovať o tom, čo hovoril.
"Zhrnieme si to," začala ,"chcú ťa chytiť aby ťa obetovali pre nejaké silné temné zaklínadlo, lebo máš ..hm, silný pach? Nič v zlom."
"Aspoň tak to vyznelo." Prikývla som. Aj keď ma nedávny rozhovor s tou bytosťou rozhodil, Emilie ma ako vždy rozveselila.
Teraz ležala vedľa mňa, mrkala očkami, pomerne živá na to že sa len pred pár minútami bála sama ísť na záchod. 
"Mali by sme sa vyspať." Navrhla rozhodne. "Musíme sa vyspať na oslavu."
Dala som jej za pravdu, no dlho do noci som len hľadela na strop  a nemohla zaspať.
Emilie už dávno pokojne odfukovala a ja som myslela na všetko možné - na desivý tieň, ktorý hovoril akoby som bola niekto iný a o tom ako ma chcú všetci chytiť a obetovať ma - myslela som na Dáriusa a na jeho hlboké čierne oči, ktoré na mňa hľadeli s takou starosťou, že som nedokázala veriť že by niečo vedome zavinil.
Nakoniec prišla únava aj na mňa a ja som zaspala.

Zobudila ma Emilie. Neviem, kedy vstala ona - sakra, nevedela som ani koľko je hodín a dlhých pár minút som uvažovala o tom kde vlastne som- ale už pobehovala, vyťahovala si šaty a prezerala si ich, prikladala si ich a obzerala sa v zrkadle len preto aby mohla pokrútiť hlavou a zobrať ďalšie.
"Čo to robíš?"
"Vyberám si šaty? Už by si sa mala chystať, nemáme veľa času!"
Vzdychla som a vyhrabala som sa s postele, s tak neskrývanou eleganciou a tak strapatá, že by asi aj Darius ušiel s krikom. Rozospato som pozrela na hodiny- a vyskočila s postele.
Boli skoro tri hodiny, a mali pre nás prísť o pol šiestej!

Osprchovala som sa, Emilie mi spravila účes - začo som ja spravila účes jej. Ona sa rozhodla pre bledomodré šaty - neviem prečo ale hneď som si spomenula na oči toho chlapca z obrazu- a na krk si zavesila prívesok, s modrým okom zasadeným v strede.
Mala pekne spravený účes, zvýraznené oči - dlho sme sa naťahovali ako sa najlepšie namaľovať a povedali sme si že to necháme na, prirodzenú krásu.
Rovnako som mala zvýraznené len oči, výnimočne som si vyžehlila vlasy takže som nemala leviu hrivu , a dala som si zelené šaty ktoré ladili s mojimi očami. Aj ja som si zobrala náhrdelník- patril k jednej sade s náušnicami a náramkom - spleť strieborných vlákien to zvláštnych ornamentov, do ktorých boli vsadené malé rubíny.
"Skvelé, akurát na čas." Poznamenala Emilie a usmiala sa.
"Mali by sme ísť, čoskoro budú pred vchodom." Zamávala mobilom, kde som videla Marcusovu správu.
Už som smerovala k schodom, že vôjdem dole do haly, keď na mňa ešte zavolala.
"Počkaj! Ešte chvíľu!"
Dobehla ku mne, postavila sa vedľa mňa a vystrčila ruku s mobilom pred nás.
"Usmej sa, treba zmeniť status : Razíme na párty- no nie sme kočky?"
Zasmiala som sa, no s úsmevom som sa zahľadela do kamery na mobil.
Bože, moja kamoška je proste cvok.

Dlhé čierne auto sa pomaly zastavilo pred veľkou bránou. Dvere sa otvorili a vystúpil z nich Marcus - v obleku, so slnečnými okuliarami. Pôsobil ako veľký svalnatý bodyguard.
Postavil sa kúsok pred bránu a čakal tam. Emilie už, celá nedočkavá vyrazila aj s taškou -darček pre Leonu- ktorá pri jej tempe nepríjemne nadskakovala.
Otočila som sa k babke a dedkovi, ktorí stáli vo dverách. Prikročil ku mne najprv dedko. Premeral si ma pohľadom, na jeho starej tvári sa roztiahol úsmev. Objal ma.
"Vyzeráš nádherne. Keby ťa mohla vidieť tvoja mama."
Odtiahol sa a znova si ma premeral. Potom jeho oči na chvíľu zaleteli k autu. 
Ajaj, asi si uvedomil že idem s Dariusom. Chvíľu tam hľadel a potom sa pozrel na mňa.
"Dávaj si pozor, dobre? Nie všetko je vždy také ako sa zdá... A toto je pre teba."
Podal mi krabičku- malú skrinku, s ornamentami ... a levom.
"Tvoja mama .. Vravela že ti to mám dať keď príde správny čas. Otvor to až.. neskôr." Usmial sa a odstúpil nabok. Správny čas. Narážal na Dariusa? Začala ma oblievať červeň, keď ku mne pristúpila starká.
Tiež ma objala.
"Zlatko, neber si to vážne. Darius je.. iný. Určite s ním budeš šťastná." Usmiala sa na mňa a v očiach sa jej niečo nezbedne zalesklo.
"Ale keby si s ním náhodou potrebovala pomôcť..."
"Babi!" Zúfalo som sa snažila no musela som sa začervenať- aj zasmiať. Tiež sa zasmiala. Chvíľu na mňa skúmavo hľadela.
"Pripomínaš mi tvoju mamu. " Naklonila sa ku mne. Priložila pery k môjmu uchu - zahrial ma jej teplý dych a na krku ma pošteklil jej prameň vlasov- a niečo mi povedala. V jazyku aký som nikdy nepočula, nerozumela som ani slovo, no znelo to rytmicky, hladko a jemne, ako nejaká báseň.
"Čo to je?" Spýtala som sa, keď sa mi znova zahľadela do očí. 
"Keď to budeš potrebovať -pochopíš. A keď nie, tak to aj tak nepochopíš." Ostala som s toho mimo, nechápajúc nielen jej slová, tú báseň ktorá sa mi uložila v podvedomí - nevedela vysloviť ani slovo, no vedela som, že to tam niekde je- ale aj čo sa deje. Vyzerali akoby sa so mnou lúčili.
Veď sa vrátim - najskôr až zajtra, prinajhoršom pozajtra.
"Máme ťa radi."
"Ahojte." 
Nechápajúc som kráčala k autu. Marcus mi otvoril a ja som sa posadila vedľa nedočkavej Emilie. Darius sedel za volantom a žmurkol na mňa do spätného. Marcus si zložil okuliare a položil ich na palubnú dosku. Emilie sa usmiala.
"Ideme!" Zvolala nadšene. Darius pridal. Vyrazili sme.
Pozerala som s okno - na živý plot, na sochy v záhrade, na babku s dedkom, stojacich pred dverami, ako mi mávajú - fakt pôsobili akoby sa so mnou lúčili. Zrakom som prešla cez celý dom, keď som si ho všimla. Sedel v otvorenom okne. Zapadajúce lúče napĺňali jeho biele šupinky svetlom, takže sa zdalo že žiaril. Chvost nechal voľne visieť a mával ním. Jeho oči sa zahľadeli na mňa - aj cez tú diaľku aj cez čierne sklá - a zamával mi. Potom zmizol.
Pocit, že už tento dom tak skoro neuvidím ani nikoho v ňom zosilnel.