RUBY - Ohnivá princezná

Prísľub (10)

Rozhodli sme sa o nepriamy druh konfrontácie. Nechceme predsa v strede obchode jačať o okrídlených mužíkoch a o obraze čo hovorí zlé veci. To by sa na nás ľudia pozerali ako na bláznov. Tak sme stáli pred obchodom.
Chalani vyšli a len čo nás zazreli sa usmiali a šťastne pozdravili. Úsmev im málinko opadol, keď videli náš pohľad.
"Stalo sa niečo?" Spýtal sa Darius.
"Musíme sa s vami porozprávať." Povedala vážne Emilie. Osobne si myslím, že ich až moc vydesila, ale ja som bola rada že nemusím nič hovoriť. Naopak, začala som porovnávať Dariusa s Marcusom. Rozdielny postavy, črty tváre, oči, vlasy.. Boli rozdielny a predsa bratia. Rôzny otec.
Zahľadela som sa na Marcusa asi až pridlho. Vraj mi pomôže. Snažila som sa v ňom nájsť.. niečo iné.
"Ehm, Ruby?" Darius na mňa trochu nervózne pozeral. Neisto som sa usmiala. Stál vedľa mňa a ponúkal mi rameno - Emilie už bola zavesená na Marcusa. Chytila som sa, usmiala som sa o niečo spokojnejšie.
Bol pri mne a je mi jedno čo hovorí nejaký obraz.
"Vonku sa porozprávame." Povedala Emilie a vykročili sme.

Vonku bolo akurát. Slnko príjemne hrialo a zároveň povieval jemný vánok. Prechádzali sme sa zavesený do svojich partnerov. Chvíľu som nič neriešila, len spokojne sa ho držala a opierala sa hlavou o jeho rameno.
...čo zničil Darius.
Slabo som si povzdychla a zastavila.
"Marcus?"
Jeho príjemný, hlboký hlas ma zaskočil.
"Áno?"
"Potrebujem s tebou hovoriť."
"Dobre."
Odtiahol sa od Emilie a vykročil za mnou. Otočila som sa na nich.
"Poslúchajte."
Povedala som, skôr Emilie než Dariusovi, otočila som sa a kráčala ďalej.
Marcus ma dohnal, vyrovnal krok zároveň s mojím.
"Čo odomňa potrebuješ Ruby?"
Prehltla som. Najprv som uvažovala ako začať. Rozhodla som sa priamo.
"Si Marcus Dawn, že?"
Zamračil sa.
"Povedala ti to Emilie?"
"Nie."
Ostal ticho. Pozrela som sa na jeho zamračenú, drsne vyzerajúcu tvár. Zdalo sa, že to pochopil. Alebo ho aspoň niečo napadlo. Nadýchla som sa.
"Povedal... povedal mi to obraz."
Prikývol. Najskôr to čakal. Otočil sa ku mne tvárou.
"Čo presne ti hovoril?"
Aha. Žiadne čožé, to fakt, vôbec, nemožné, to sa nemohlo stať. Skrátka to zobral hneď na prvú.
Rozpovedala som mu to. Varovanie, to že mi má pomôcť, to že Darius spravil chybu.
"Čo sa deje? V čom mi máš pomôcť? Čo spravil?" Otočila som sa dozadu. Videla som ako Darius sedí na lavičke a počúva Emilie, ktorá neustále rapotala. To je celá ona.
Marcus si povzdychol.
"Darius...On o tom nevie. On za nič nemôže."
"To si mi to vysvetlil."
Marcus sa na mňa pozrel.
"Som tu aby som ti pomohol .. postrážil ťa. Nemôžem ti to teraz vysvetliť.. Ale potom ti to vysvetlím."
"Potom mi to vysvetlíš!? Hovorí na mňa obraz, prenasleduje ma vtáči muž-"
"Vtáči muž?"
V krátkosti som mu zhrnula , ako som videla okrídleného muža s zobákom pod kapucňou. Prikývol, stále zamračený.
"Takže už ťa našli. Pozri, poznal som tvojho otca."
Tak to ma šokovalo. A vyvolávalo to len ďalšie otázky.
"Ako?"
"Povedzme že sme boli v rovnakej partii. Toto ti musí prísť povedomé, pozri." Vyhrnul si rukáv na ľavej ruke. Na predlaktí mal tetovanie, ktoré som už niekde videla.
Stred tvorila šedá lebka, s štyrmi očami a roztvorenými ústami. Mala hadie tesáky, a plno menších , ostrých zubov. Celá lebka bola prerazená mečom - rúčku mal v tvare S a čepeľ bola úzka a strieborná. Po oboch stranách boli roztiahnuté, strieborné krídla. Ani som na to dlho nehľadela a spomenula som si kde som ho videla. Na obraze. Môj otec mal ten symbol na hrudi, kúsok nad srdcom. Všetci ho tam mali.
"Čo to znamená?" Spýtala som sa. Rukáv si zakryl a pokrútil hlavou.
"Pozri, sľubujem, všetko ti vysvetlím zajtra- hneď po tej oslave. Aj Dariusovi aj Emilie ... Ale teraz nie. Ešte nie."
Nadýchla som sa že začnem protestovať - aj by som sa doňho pustila- keď som si ich všimla. Stáli všetci traja, hneď za Marcusom. Ich šedé krídla boli roztiahnuté, zobáky vykúkali spod kapucne.
"Marcus ..."
"Rád by som ti to povedal ale .."
"Mohol by si sa otočiť?"
Našťastie, nebol hlúpy. Otočil sa v momente, keď sa na nás vrhli - sčasti leteli a sčasti skočili- pričom natiahli ruky, akoby nás chceli chmatnúť.
"Ruby..."
Povedal, no jeden ho zrazil- zatackal sa- a zvyšný dvaja leteli priamo ku mne.
Ostala som stáť, v absolútnom šoku a v zhrozený. Ten však vystriedal hnev. Akonáhle sa dostali tesne predomňa, bola som pripravená kopať, uderať a brániť sa.
Ich drápy boli tesne pri mne. Chcela som ich udrieť ale začala sa mi točiť hlava. Teplo. Pred očami sa mi zatmelo a ja som cítila tú obrovskú teplotu. Vykríkla som. Mala som pocit akoby som utekala celú cestu z domu v najväčšej horúčave a vbehla do sauny.
Hrozné teplo ...
Mozog mi vypol a ostala len tma.

Prvé čo som videla bola Dariusova tvár. Skláňal sa nadomnou. V ruke držal mokrú handru a optieral mi horúce čelo.
"Čo sa stalo?" Zistila som že mám v ústach sucho. Nechal handru tak, chytil flašu a dal mi napiť. Potom ma zľahka podoprel a pomohol mi lepšie sa posadiť. Zistila som že sme u nás doma. V mojej izbe. Začervenala som sa, lebo som si všimla zmes oblečenia- a spodného prádla- v kúte miestnosti. Zjavne si to všimol tiež, lebo sa jemne uškrnul.
"Odpadla si. Začul som len výkrik. Marcus vravel že ti prišlo zle."
Marcus. Odpadla. Teplo.
"Vravel ešte niečo?"
"Máš odpočívať. Vraj sa za tebou zastaví. Čo vy dvaja máte spolu?" Podozrievavo prižmúril oči. Potom sa však zasmial.
"Nie ja viem, vraj mi to vysvetlí, má to niečo spoločné s mamou.."
Zmĺkol, akoby povedal niečo čo nemal. Znova sa na mňa pozrel. No nič, idem už domov, je neskoro. Emilie povedala, že ťa postráži."
"Ona u mňa ostane?"
"Áno dohodla sa, že pre teba treba ostať, keby ti náhodou prišlo zle."
Pripadala som si ako úplny úbožiak - bezvládny chromý človek ktorého musia strážiť. Pokrútila som hlavou. Lepšie s ňou než keby som mala byť sama, hneď vedla toho divného obrazu...
"Ruby?"
"Áno?"
"Pekné prádielko." Vyplazil jazyk a vybehol z izby- mal šťastie, inak by ho trafil vankúš čo som po ňom hodila.
"Debil." Zasmiala som sa. O chvíľu za mnou vybehla Emilie a usmiala sa.
"Tak, máme spoločný večer."