Príliš Veľa Snehu 2

29.

"A to...prečo?" neušlo mi. Danka bola moja najlepšia kamarátka a vždy sme si rozumeli viac, ako ostatní v partii. Proste to tak bolo, neviem prečo. Spolu sme dospievali a bojovali so všetkými trapasmi strednej školy a tým všetkým čo s touto životnou etapou súvisí. Nikdy sa však nesprávala tak sucho a sladko ako teraz, takže možno preto ma toto vyhlásenie tak príšerne šokovalo. Myslela som si, že Danka čaká na niekoho špeciálneho. Na niekoho podobne sladkého a nevinného ako je ona.

"Ja...si nespomínam!" rozhodila rukami a takmer zasiahla Bašu schúlenú medzi nami.

"Lebo si ho vytiahla!" objasnil nám to Peter.

"Prosím?!" už som ani nemohla byť šokovanejšia. Jaro s Grečim sa vrátili dnu a prinieslo so sebou závan cigaretového dymu a mrazivého vzduchu.

"Ešte stále sneží a ak to takto pôjde ďalej, tak tu budeme musieť ostať do jari!" vyhlásil Jaro a posadil sa na gauč.

"Pokojne som to mohol byť ja!" dodal Peter a Danka vyzerala, že nevie, či chcela počuť práve to.

"Nemohol, baby si vás vopred rozdelili!" Peťu tieto komplikácie už začínali nudiť.

"Bonzáčka!" odfrkla si Tamara dotknuto.

"Vy ste na mňa boli pripravené?" Peter vyzeral, že nemôže uveriť tomu čo vidí a počuje.

"To kamarátky robia!" Peťa s Tamarou si tľapli a ja som si nebola istá, či ma to zabolelo, alebo nie.

"O čom je reč?" vyzvedal Jaro, ktorý si vzal z konferenčného stolíka Dalibora a zboril nos do kožúšku na jeho hlave. S obrovským úspechom sa vyhýbal môjmu pohľadu.

"O Danke." ozrejmila Peťa. Ktovie prečo sa práve ona chopila slova. Začínalo to byť čoraz čudnejšie.

"O jej nočných zážitkoch!" dodal Samo s úškrnom. Grilovať moju nevinnú kamarátku ho pre niečo naozaj bavilo. A možno sa len nudil tak sa chcel zabaviť.

"Už si si spomenula?" čudoval sa Jaro hladkajúc Dalibora. Danka pokrútila hlavou a zadívala sa do zeme. Líca jej horeli.

"Hej, radšej pokračujme ďalej!" navrhla nervózne Maggie, vidiac, že tento nápad, prebrať si celú noc od začiatku, nebol zase až taký dobrý, no chystal sa sa ho dotiahnuť dokonca.

"Fajn, Baška ušla a vozila sa v aute až kým nezapadla. Ondrej s Táňou a Ajom skončili na chate. Pravda?" počkala na naše uistenie.

"Kto je Ondrej?" Peťa pokrčila nosom.

"Ja som Ondrej!" zamrmlal Greči akoby ho to vyčerpávalo, tá neustála neznalosť jeho skutočného mena.

"Ty si Ondrej? A odkedy?" čudoval sa aj Jaro, no o čosi taktnejšie, než naša kamarátka s oranžovými vlasmi.

"Od krstu," mykol plecom a upriamil pozornosť na Maggie, akoby tým chcel naznačiť, že jeho skutočné meno nie je ani zamak podstatné. Ešte aj teraz sa mi zdali jeho vlasy dokonale jemné a chcela som sa ich chytiť. Len tak, pre zaujímavosť.

"Ja viem čo ste robili vy, chlapci, lebo som bola s vami..." začala a chcela túto tému diplomaticky rozviesť, no Jaro ju prerušil.

"Dokým si nezmizla v lese!" podotkol stále sa maznajúc s Daliborom. Baša vyzerala, že ho v momente celého ponorí do dezinfekcie. Aj Jara, aj Dalibora.

"Prečo si vlastne šla do toho lesa?" opýtala som sa, čiastočne preto, že ma to zaujímalo a tiež preto, aby som jej vrátila to predpolnočné bozkávanie.

"Ja som..." zarazila sa. Akoby zostala uprostred vlastného vnútorného načítavania.

"Kamil, čo nám k temu povíš?" Greči si prekrížil ruky na hrudi. Nie útočne, skôr odmietavo, akoby ho odpoveď vlastne vôbec nezaujímala a potreboval si iba rýpnuť. Ondrej sa po našej hlbokej opileckej nočnej konverzácii očividne rozhodol, že jeho post dokonalého služobníka, ktorý splní svojej dredatej princeznej čo jej na očiach vidí, sa práve skončil a ide si to celé vynahradiť pasívnym cynizmom.

Fandila som mu, až som mala chuť tlieskať.

Ostal sám medzi ľuďmi, ktorí mu odrazu pripadali cudzí. Cítila som sa podobne, akurát že jeho neťažilo svedomie. Môj pocit viny bol veľký asi ako štát Ohio.

"Áno Kamil, čo nám k tomu povieš?" pridal sa na Grečiho stranu Maroš. Myslela som si, že bude mlčať nebodaj navždy, no to, že jeho starší brat nadbiehal jeho kamarátke mu očividne prekážalo. Páčilo sa mi, že mu na jeho priateľoch takto záleží, dokonca aj na Tamare. Opäť som sa mentálne musela prefackať. Kamil sa uškrnul a mykol plecom.

"Nebol som to ja, kto sa stratil." odvetil a ja som musela skryť svoj úškrn v golieri bundy. Typický Kamil. Všetci sme sa otočili na hlavnú sudkyňu Maggie.

"Ja viem čo si všetci myslíte," začala s hlasným a veľmi melancholickým povzdychom, "ale tak to nebolo. Ja nie som ten typ!"

"My vieme že nie, ale vedel to aj Kamil?" Maroš sa provokatívne otočil na svojho brata.

"Nevyrývaj, zasran!" zamrmlal Kamil jeho smerom. "O to mi teda vôbec nešlo!" dodal pre nás všetkých.

"Určite nie!" pípol Samo ironicky, Ešte stále sedel na podlahe pri nás a jeho prílišná angažovanosť ma hnevala. S Kamilom za celú dobu neprehodil ani jedno slovo a už sa ho snažil súdiť.

"Tak kam si zmizla?" Greči to nechcel uzavrieť bez jasnej odpovede.

"Ja neviem, dobre?!" otočila sa naňho s prudkým trhnutím hlavy. "Proste mi ten les prišiel v noci ako dobrý nápad!" rozhodila rukami a Tamara, Ajo, Samo aj Maroš pokývali hlavami. Im bolo jasné, že pri Maggie takáto odpoveď stačí. Mne to prišlo čudné, ale rešpektovala som to. Oveľa viac ma trápila Danka a to, že zradila vlastné presvedčenie a vyspala sa s nejakým milionárskym snowborďákom. No a samozrejme Jaro s Marošom.

Ozubené kolieska v mojej hlave sa točili na plné obrátky. Ideálne by bolo mať stroj času a vrátiť sa do doby, než som sem vôbec šla. Nebola som si istá či sa to dá nejako napraviť. Jasné, to s Marošom nebola nijaký veľký prehrešok, ani z jeho ani z mojej strany...teda, svet by to nevidel ako veľký prehrešok. No ja som vedela, že sme to obaja strašne posrali, no bola som pevne presvedčená, že to nebudem ja, kto sa príde ospravedlniť ako prvý. Moja vlastná ješitnosť mi zatienila mozog.

Áno, bola som pripravená Marošovi kedykoľvek odpustiť. Nie, v žiadnom prípade nezačnem s nápravou ako prvá.

No a Jaro, to je celkom iná vec- poznáme sa roky. Je to čas o ktorý naozaj nechcem prísť rovnako ako nechcem prísť o Jara, pretože ak aj vynechám svoju nekonečnú platonickú zamilovanosť, stále je pre mňa dobrým a starostlivým priateľom, ktorému verím a na ktorého sa môžem spoľahnúť a hoci boli jeho bozky stonásobne lepšie, než som si kedy predstavovala, nechystala som sa uprednostniť ich pred Marošom.

Ak sa aj rozídeme, nezačnem si s Jarom. Do očí sa mi v sekunde nahrnuli slzy a ja som ich potrebovala skryť. Oprela som sa čelom o skrčené kolená a samotné nebesia mi pomohli nahlas nevzlyknúť. Zacítila som na svojom chrbte dlaň a o pár sekúnd sa mi o rameno oprela Bašina kučeravá hlava.

"Bude to v poriadku," zašepkala. Ja by som mala upokojovať ju, pretože bola v neopísateľnej situácii, no ona namiesto toho utešovala mňa. V tom momente som si uvedomila, že nech už to dopadne akokoľvek, ona bude schopná dobyť svet.

Sama, mladá, aj s dieťaťom.