Príliš Veľa Snehu 2

26.

"To nerob!" môj hlas preťal ťaživé ticho nebezpečným spôsobom. No nedalo sa inak, keď som zbadala Riša, ako klesol nazad do kresla a po pár minútach bezduchého civenia sa načiahol po jednu z načatých fľašiek pod konferenčným stolíkom. Všetci sa na mňa otočili s očakávaním, čo poviem, no ja som nemala pripravené žiadne ďalšie slová. Rišove oči sa pýtali a umierali zároveň.

"Nerozišla sa so mnou naozaj, však?" hľadal pomoc u kohokoľvek v miestnosti, možno dokonca u Petra. "Veď sme spolu štyri roky, chcel som si ju vziať!" vyhlásil trsne pred plačom.

"Nechcel!" vzdychol si Jaro, položil Dalibora na zem a sadol si na konferenčný stolík oproti Rišovi. Vrhol na mňa panický pohľad, čo má robiť, akoby som to ja nebodaj mohla vedieť.

"Ale chcel! Raz určite!" Rišo zovrel ruku v päsť a znova ju uvoľnil. Toto opakoval niekoľko krát.

"Rišo....upokoj sa!" Jaro totálne netušil, čo si s kamošom počať.

"Rob niečo ty psychológ!" kývla som podráždene Marošovi a jemne som od seba odtisla Danku, aby som mohla vybehnúť za Bašou. Plakala a mechanicky si utierajúc slzy hádzala veci do svojej tašky, nehľadiac, čo jej vlastne prichádza pod ruku. Hodila som sa na podlahu k nej a chcela som ju objať, no ohla sa a pokračovala vo svojej zbesilej činnosti. O pár sekúnd za nami pribehla aj Peťa a Danka ju pomaly a unavene nasledovala. Toto nebola babská sešn akú som si predstavovala.

"To nechápem Baša, fakt nechápem!" Peťa sa nad nami týčila s rukami vbok ako nad najväčšími hriešnicami.

"Už to s ním nevydržím!" aj v slzách znela rozhorčene.

"Je stále rovnaký a vždy si to s ním vydržala!" nechápavo rozhodila rukami. Oranžové vlasy jej žiarili v šere izby. Tu v podkroví bola ešte stále príšerná zima. Baša si vzdychla a postavila sa na nohy.

"Vôbec tomu nerozumieš!" povedala potichu utierajúc si tvár rukávmi Grečiho košele, ktorú mala od včera ešte stále na sebe. Myslím, že už mu ju nikdy nevráti a na jeho mieste by som ju naspäť ani nepýtala.

"Tomu sa ani nedá rozumieť!" vybuchla Baša. "Čo si sa zbláznila?" už kričala.

"Peťa...nechaj to..." začala som pomaly.

"Proste som sa s ním rozišla a čo!" Baša už začínala byť podráždená, nielen šialene zničená.

"Ale prečo?!" Peťa sa stále nevzdávala.

"To nie je tvoja vec!" Bašine oči nebezpečne horeli.

"Peťa, kľud!" posielala som jej varovný pohľad.

"Prečo si sa s ním rozišla?! Len tak zrazu?!" Peťa ma totálne ignorovala. Danka mala zase ten svoj vydesený pohľad nevinnej samaritánky, hoci očividne nie je až taká nevinná.

"Mám svoje dôvody!" Baša sa zohla a napchala do tašky pyžamo, ktoré doteraz ležalo na posteli. Zapla všetky zipsy a vyhodila si ju na plece, otáčajúc sa k otvoreným dverám.

"Prečo mi ich nemôžeš povedať?!" Peťa sa jej doslova postavila do cesty.

"Lebo nechcem!" precedila Baša pomedzi zuby.

"Myslela som si, že sme priateľky a že mi veríš!" zaútočila na ňu ryšavá aktérka.

"Veď sme!" Bašu zase chytalo zúfalstvo a ja som jej namala ako pomôcť.

"Peťa, fakt by si nemala..." skúsila som to po tretí krát a naposledy.

"Tak prečo sa s Rišom rozchádzaš?!" už po sebe kričali naozaj nehoráznym spôsobom.

"Lebo on nedokáže byť otcom!" Baša opäť vybuchla v nekontrolovateľný záchvat sĺz a skryla si tvár do dlani. Plecia sa jej tak triasli až z nich skĺzla taška a s buchotom dopadla na zem. Peťa akoby celá ochabla. Ruky jej klesli k telu a zamračená tvár zostala bez výrazu, len so slabo pootvorenými ústami.

"Baša..." hlesla potichu, no tá ju nepočúvala, len ju dôrazne odstrčila z cesty a zbehla aj s taškou po schodoch. Nechala som baby v izbe a utekala som za ňou. Dole si za sprievodu otázok a dohovárania prehodila bundu a omotala šál.

"Odvez ma na stanicu!" povedala nahlas a dôrazne. Netuším komu to adresovala.

"To dúfam žartuješ?!" uchechtol sa Peter.

"Teba som nemyslela!" odsekla mu, pretože milionársky synáčik si o sebe očividne ešte aj namýšľal, že je stredom celého diania. Keby ten vedel, čo všetko sa za tú jednu noc dokázalo pokaziť. Nikto nevedel, koho vlastne myslela, no Greči stisol Maggie rameno a šiel za Bašou ako vybraný vodič. Otvoril dvere a dnu prenikol chladný vzduch a pár zatúlaných vločiek. Ešte stále snežilo. Modrá krava bola ešte vždy v záveji a auto Marošovho otca bolo zasnežené. Navyše, Greči mal ešte stále kľúče od Kamilovej malej kraksne. Brodil sa snehom k autíčku a len s námahou sa doňho dostal. S hlasným naštartovaním sa zapli svetlá a on spustil stierače. Baša si nasadila čiapku a vyšla do zimy za ním. Ešte však nezdolala ani polovicu trasy k vozidlu, keď motor zachrapčal a s poskočením zhasol. Musela byť fakt zúfalá, keď akceptovala Ondreja ako vodiča. Znovu sa pokúsil naštartovať, no auto vydalo iba chrapľavé zavrčanie a znova zdochlo. A znova a znova a ešte raz. Greči utrápene vystúpil a bez slova pokrútil hlavou.

"Myslím, že to nepôjde!" zamrmlal smerom ku mne. Myslím, že sa Baši trošku bál.

"Ako to, že to nepôjde?!" rozhodila rukami. Mala plné právo byť nahnevaná na celý svet.

"Hej, Baša," chytila som ju za predlaktie, "Ondrej za to nemôže, hej?" snažila som sa uchrániť svojho, očividne kamoša, pred jej salvami zla. Dobre že ma nepohrýzla, ako sa na mňa pozrela. Urazene sa vrátila nazad do chaty a bez toho, aby Rišovi venovala čo i len jediný pohľad sa posadila na spodný schod.

"Počuli ste tú hádku medzi Peťou a Bašou?" spýtala som sa pošepky Grečiho, kým sme sa obaja vyzúvali.

"Každé jedno slovo!" odvetil rovnako potichu, dokonca bez toho svojho otrasného akcentu.

"Doriti!" uľavila som si.

"Zagratulovať jej, by bolo asi nevhodné, však?" spýtal sa vážnym tónom, dívajúc sa na mňa tými tmavými očami.

"Veľmi nevhodné!" prisvedčila som s potlačeným úškrnom. Všetci na Bašu zízali, akoby mohla každú sekundu vybuchnúť, no všetci sa snažili tváriť, akože nič.

"Prečo si mi to nepovedala?!" ozval sa ako prvý Rišo a chcel sa postaviť a ísť k nej, no Jarovi som dôrazným pokrútením hlavy naznačila, nech to v žiadnom prípade nerobí a tak Riša za rameno zatlačil nazad do kresla. Baša sa nezmohla ani na povzdych. Peťa s Dankou zaparkovali na schodoch za Bašou, ako dve lastovičky a pridali sa k podobnému zvedavému civeniu. V tej negatívnej nálade a zlosti, čo vládne vo vzduchu sa čochvíľa všetci zadusíme.

"Myslím, že by sme si to mali prebrať celé od začiatku!" navrhla Maggie, ktorá ešte stále sedela zababušená v kabáte pri piecke.

A ako vždy sme všetci museli súhlasiť.