39.

151 17 3
                                    

"Na tri- raz, dva, TRI!" kričal Maroš a my ostatní sme zatlačili, aby sa nám podarilo vyslobodiť modrú kravu, no nepodarilo. Za volantom sedel Jaro, jedna noha na spojke a druhá na plyne, zaradená spiatočka. Priviezli sme sa kombíkom a Toyotou z pizzerie, pretože Peter sa odmietal zúčastniť a Kamilovu kraksňu sme nechceli preťažiť. Dúfala som, že štrnásťročný chlapec nebude mať z našich výmyslov problémy, hoci som tušila, že asi áno. On sám však vyzeral, že je mu to jedno. Jeho blažený úsmev, keď mu Peťa napísala svoje telefónne číslo na zhúžvanú účtenku, ktorú vylovila z vrecka bundy, mám ešte stále živo pred očami. Danka s Bašou na ňu vtedy vrhli prekvapený pohľad a ja som len mlčky podvihla obočie. "No čo, veď si to zaslúžil!" mávla rukou, akože jej číslo je skvelá odmena.

"A aj tak nezavolá! Na to nemá!" zasmiala sa štipľavo, než si okolo hlavy omotala šál. Ale zavolal.

"Silnejšie!" volal Maroš. Zase mal tú svoju nebezpečne nahnevanú, no šialene príťažlivú náladu.

"Nekrič a poď nám pomôcť!" vrčala naňho Tamara.

"Nech vám pomôže tvoj Peťko!" vrátil jej.

"Aj ty si chlap! Alebo nie si?!" provokovala. Namiesto toho aby jej niečo odvrkol mi venoval pohľad, akoby si potreboval čosi pripomenúť. Nebola som si istá, či ma to desí, alebo teší.

"Ešte raz! Raz, dva, TRI!" znova sme všetci zatlačili do kapoty. Nohy v čižmách sa mi v rozšliapanom špinavom snehu hrozne šmýkali a už sa mi strašne nechcelo. Príšerne sa mi nechcelo. Spoza auta som na Maroša vrhla bolestný pohľad, pretože som sa cítila asi ako minútu a pol pred smrťou a chcela som, aby sme okamžite skončili, hoci som vedela, že je to hlúposť a že to musíme dokončiť, aby sme mohli vypadnúť a vrátiť sa nazad do civilizácie. Na moje prekvapenie sa však podopieral lopatou a spod čiapky sa mračil na Tamaru. Akoby niečo veľmi intenzívne zvažoval. Zamračila som sa a prestala som tlačiť, takže keď Jaro dupol na plyn, ofŕkala ma spŕška rozmrveného snehu. Debilný sneh, ako ja neznášam zimu!

Maroš stále hľadel na Tamaru a mne napadlo, že sme pred pár dňami mali prvé výročie a ani jeden z nás si na to vôbec nespomenul. No to sme teda ideálny pár! Na um mi prišiel malý balík v bielom hodvábnom papieri, čo tróni na dne môjho ruksaku a prišlo mi to trochu ľúto. Možno keby sa celý ten silvestrovský večer nestal....znovu som pozrela na Maroša, no on už sa venoval autu a strkal hlavu kamsi pod podvozok, čo by určite nemal, zakiaľ je naštartované a zakiaľ je za volantom Jaro. Ajo prebehol z našej strany na tú jeho a zdrapil ho za bundu. Očividne mal rovnaké myšlienky ako ja. Aj keď Maroša hrešil za nerozvážnosť, mal stále ten mäkký pohľad. Podobne nevinný ako Jaro, akurát že ten Ajov bol skutočný a z toho Jarovho sa dievčaťu dokázalo zastaviť srdce. Nedivím sa, že sa Danke celkom páči, keď je taký zlatý chlapec.

"Ešte kúsok!" zakričal nám Ajo a kývol Marošovi, nech sa pridá k nám dozadu. Prebral iniciatívu veliteľa.

"Na tri..." začali sme znova a asi na piaty raz sa nám to konečne, konečne podarilo.

Jaro dupol na plyn tak silno, že všetky kolesá niekoľkoráz pretočili, ofŕkali nás, zadymilo sa snáď z každého otvoru na aute a potom vyletel dopredu nebezpečnou rýchlosťou, až takmer prešiel chudáčika Aja. Ten len len, že stihol uskočiť a zvaliť sa do snehu. Auto letelo dopredu, dvere na strane vodiča dokorán otvorené, hotový zázrak, že ich neodtrhlo. Jaro pri tomto nečakanom pohybe nahlas zreval a Modrá krava sa šmykla na zasneženej zľadovatenej ceste, len len že to rovno nevpálil do jedného z vysokých zasnežených smrekov.

Obyvatelia z Jahôdky, ak nás aj sledovali, sa museli od smiechu váľať po zemi.

"Ešteže to nevidí Rišo!" zašomrala Baša s akousi príšernou zodpovednosťou. Všetko čo jej vyšlo z úst na mňa pôsobilo hrozne melancholicky. Akoby rozprávala cez nejaký čiernobiely filter.

"Ešteže to nevidia jeho rodičia!" opravila ju Peťa a vybuchla do smiechu. Jaro spoza volantu doslova vypadol na cestu a chvíľku to len na kolenách predýchaval.

"Celý život sa mi premietol pred očami!" vydýchol, keď sa konečne vydriapal na nohy. Mal mokré vlasy- buď spotené, alebo od snehu.

"To musel byť hrozne nudný film!" zažartoval Samo.

"A celkom krátky," dodala Tamara a mrkla na Maroša. Akoby tým chcela poukázať na to, že sme ešte decká, hoci sme len o dva roky mladší. Mala som dojem, že ju uškrtím priamo tu, na ceste. Môj "asi-ešte-stále" frajer pokrútil hlavou a opäť jej venoval nejaký významný pohľad.

"Nasadnime a padajme odtiaľto!" zamrmlala Danka.

"Hej, už sa stmieva." podotkla Maggie, akoby sme si to nebodaj nevšimli, no všetci sme naskákali do aut a horko ťažko sme sa dopravili k chate. To už bola takmer tma.

"Baša a to kade si jazdila, keď je prázdna nádrž? Si išla na Gerlach na dvojke?" zasmial sa Jaro, len čo zabrzdil na odhrabanej ceste. Na naše veľké šťastie už nesnežilo, dokonca sa ani nechumelilo, takže znova začínala svitať nádej na lepšie zajtrajšky.

Konkrétne zajtrajšie ráno.

"Vyrazíme najneskôr o deviatej, jasné?" Kamil na nás vrhol karhavý pohľad, akoby sme boli len patria deciek. Bol z nás najstarší a akoby zabudol na fakt, že tu vlastne vôbec nemal byť.

"A čo moje peniaze?" Peter sedel na gauči s nohami vyloženými na konferenčnom stolíku a ani zamak ho nezaujímali naše plány.

"Ty si ešte tu?" spýtala sa Peťa uštipačne.

"Toto sme už predsa dávno vyriešili!" vzdychol si Maroš.

"Jasné, Tamarka ti zaplatila za nás všetkých!" Pridal sa Samo a jeho kamarátka doňho nahnevane štuchla. Bola to odporná poznámka, ale musela som uznať, že ma pobavila. Hlavne teda preto, lebo bola adresovaná jej.

"Hej, ale zase z nej nerob štetku!" bránila ju Maggie a Tamara jej venovala spriaznený pohľad.

"Stačí, dobre?" uzavrel to Ajo.
"Peniaze nebudú," otočil sa na Peťa, "nemáš žiaden priamy dôkaz, že sme to boli my!"

"Ale veď sa priznala!" vybuchol Peťo, mysliac tým Bašu.

"Kto?" Peťa si prekrížila ruky na hrudi.

"Ja? Ja určite nie!" bránila sa Baša nevinným tónom, "veď som pila! To by som si za volant nesadla!" dodala a hneď mi bolo jasné, akú hru to znova hráme.

"Potvrdzujem! Príšerne sa sťala!" dodal Jaro.

"Se mnu, samozrejme!" kývol Greči hlavou a zrazu sme boli všetci proti jednému. Jediný, kto by nás mohol nabonzovať bol on a jeho kučeravé zlatíčko.

"Dávam vám čas do zajtra rána!" Peťo vyskočil z gauča a z vrecka džínsov vytiahol mobil. Jeho hlas znel výstražne. Pri predstave polície, vypočúvania alebo obhajoby mi došlo nevoľno. Než stihol vyjsť z obývačky, medzi dvere sa postavil Kamil.

"Teba sa tu ale nikto nebojí!" uškrnul sa. Chvíľu na seba výstražne hľadeli a potom mu uhol z cesty.

Strašne DEEP a IMPORTANT poznámka:

Ako vidíte, tento príbeh nemá konca kraja (čitatelia: Ako všetky tvoje príbehy, že?!), ale naozaj sa snažím konečne to s Táňou a Marošom nejako poriadne uzavrieť.

Ide to dosť ťažko, keďže je vonku AUGUST a ja píšem o treskúcej ZIME.

Pôvodne som chcela napísať aj nejakú rýchlu story na tému LETO, niečo na štýl "Let's go camping" ale ako vidíte, asi to už nestíham, takže zase možno o rok....ALE keď skončím túto zimnú katastrofu, určite plánujem nejaký nový príbeh!

Buďte trpezliví a dajte mi čas!
Ľúbim vás za to! ❤️

Last Unicorn

Príliš Veľa Snehu 2Where stories live. Discover now